Košík
0
0,00 €
Pohyb je viditeľnou rečou vývinu dieťaťa. Dieťa sa narodí bez schopnosti stáť, chodiť či skákať. Počas prvých rokov života sa však naučí zvládnuť množstvo pohybov, ktoré neskôr vykonáva úplne automaticky. Každý krok, skok či udržanie rovnováhy je výsledkom spolupráce mozgu, zmyslov, svalov a skúseností, ktoré dieťa získava pohybom. Hrubá motorika preto nie je len o tom, čo dieťa pohybovo dokáže. Veľa nám prezrádza aj spôsob, akým svoje telo používa – ako udržiava rovnováhu, koordinuje pohyby, orientuje sa v priestore, plánuje nový pohyb alebo reaguje na pohybovú výzvu. Niektoré deti pohyb prirodzene vyhľadávajú a odvážne skúšajú nové možnosti. Iné potrebujú viac času, opakovania, skúseností alebo pocitu bezpečia. Rozdiely medzi deťmi sú prirodzené, preto má väčší význam sledovať vývin dieťaťa v čase a v rôznych situáciách než porovnávať jeho výkon s ostatnými. Časté pády, neistota pri pohybe či nechuť zapájať sa do pohybových hier preto samy osebe ešte nemusia znamenať problém. Dôležité je všímať si, či sa pohyb dieťaťa postupne rozvíja, ako ovplyvňuje jeho každodenné fungovanie a čo nám môže naznačovať o podpore, ktorú práve potrebuje.
Čo je hrubá motorika?
Hrubá motorika zahŕňa pohyby, pri ktorých dieťa zapája väčšie svalové skupiny a celé telo. Využíva ju pri chôdzi, behu, skákaní, lezení, vstávaní, hádzaní, kopaní, udržiavaní rovnováhy či prekonávaní prekážok. Nejde pritom iba o silu, rýchlosť alebo to, ako "šikovne" sa dieťa pohybuje. Pri pohybe potrebuje udržiavať stabilitu a rovnováhu, koordinovať jednotlivé časti tela, orientovať sa v priestore a prispôsobovať pohyb tomu, čo práve robí. Hrubú motoriku preto nepozorujeme iba pri cvičení alebo organizovaných pohybových aktivitách. Vidíme ju počas celého dňa – pri hre, pobyte vonku, presunoch, sebaobsluhe aj pri obyčajnom vstávaní zo zeme či sadaní na stoličku.
Pohyb je tou najprirodzenejšou súčasťou detstva.
Dieťa sa prostredníctvom pohybu neučí iba ovládať svoje telo. Pohybom získava skúsenosti s priestorom, rovnováhou, silou a vlastnými možnosťami. Učí sa odhadnúť vzdialenosť, prispôsobiť pohyb situácii, plánovať ho a postupne ho spresňovať. Beh, lezenie, skákanie, hojdanie, prenášanie predmetov či prekonávanie prekážok preto nie sú iba spôsobom, ako "vybiť energiu". Sú prirodzenými príležitosťami, pri ktorých si dieťa buduje pohybové skúsenosti a postupne získava väčšiu istotu vo vlastnom tele. Pre pedagóga je pohyb zároveň cenným priestorom na pozorovanie. Nie je dôležité iba to, či dieťa určitú pohybovú úlohu zvládne, ale aj ako sa do nej zapája, ako svoje pohyby organizuje, čo robí pri neúspechu a či sa jeho schopnosti postupne menia.
Pohybový vývin nemá jednu podobu ani jedno tempo. To, čo vieme o vývine, nám pomáha lepšie rozumieť tomu, čo pri dieťati vidíme. V pedagogickej praxi však nie je našou úlohou porovnávať deti podľa toho, kto čo zvládne skôr. Dôležitejšie je všímať si ako sa konkrétne dieťa pohybuje, čo už zvláda s istotou, čomu sa vyhýba a ako sa jeho pohyb postupne mení.
Z denníka pedagóga:
Dnes som si pri pobyte vonku všimla Adama.
Deti behali po dvore a postupne začali preskakovať nízky okraj pieskoviska. Adam sa k nim pridal, ale zakaždým sa pred okrajom zastavil. Chvíľu ostatných pozoroval, potom ho prekročil jednou nohou a pokračoval ďalej. Neskôr sme išli po schodoch. Ostatné deti vybehli hore, Adam sa chytil zábradlia a išiel pomaly, schod po schode. Keď sa ponáhľal, dvakrát zakopol. Napadlo mi, že ho skúsim povzbudiť, aby preskočil ako ostatní. Potom som sa zastavila. Možno teraz nepotrebuje, aby som ho učila skákať. Možno je potrebujem najskôr lepšie pozorovať, ako sa pohybuje. Začala som si všímať aj iné situácie. Pri behu, obliekaní, vstávaní zo zeme, na preliezačke. Adam sa pohybu nevyhýba. Zapája sa, skúša a teší sa s ostatnými. Len niektoré pohyby robí pomalšie a opatrnejšie.
Dnes som si nezapísala, čo Adam ešte nevie. Zapísala som si, čo budem ďalej pozorovať.
Nie každý neistý pohyb, pád či odmietnutie pohybovej aktivity znamená, že má dieťa ťažkosti. Pohybové schopnosti sa vyvíjajú postupne a deti sa môžu líšiť tempom, skúsenosťami aj mierou istoty pri nových pohybových výzvach. Pri pozorovaní preto nehľadáme jeden "varovný znak". Všímame si najmä opakujúce sa prejavy, ich vývoj v čase, situácie, v ktorých sa objavujú, a to, či dieťa obmedzujú pri hre alebo každodenných činnostiach.
Úlohou pedagóga nie je určiť, prečo sa dieťa pohybuje určitým spôsobom. Jeho úlohou je pozorovať, zachytiť zmenu, vytvárať príležitosti na rozvoj a vedieť, kedy svoje pozorovanie posunúť ďalej.
Dieťa často padá alebo zakopáva
Pády sú prirodzenou súčasťou pohybového učenia. Dieťa pri pohybe získava skúsenosti s rovnováhou, rýchlosťou, zmenou smeru, rôznymi povrchmi aj prekážkami. Preto nie je podstatný jeden pád, ale ako často, pri akých činnostiach a za akých okolností sa pády objavujú a či ich postupne ubúda.
Čo si všímať
Pozorujte, či dieťa padá najmä pri behu a náročnejších pohybových aktivitách, alebo aj pri bežnej chôdzi. Všímajte si zmeny smeru, prekračovanie prekážok, pohyb po nerovnom povrchu či schodoch. Dôležité je aj to, či sa pohyb dieťaťa postupne stáva istejším a či dokáže svoje telo čoraz lepšie prispôsobiť situácii.
Ako podporiť
Vytvárajte prirodzené príležitosti na beh, lezenie, prekračovanie nízkych prekážok, pohyb po rôznych bezpečných povrchoch a zmeny smeru. Náročnosť zvyšujte postupne a nechajte dieťa pohyb opakovane skúšať bez tlaku na výkon.
Kedy spozornieť
Ak sú pády veľmi časté aj pri bežnom pohybe, dlhodobo sa nezmierňujú, dieťa výrazne obmedzujú alebo sa jeho chôdza či pohyb náhle zmenia, je vhodné pozorovanie komunikovať s rodičmi.
Dieťa sa vyhýba pohybovým aktivitám
Nie každé dieťa vyhľadáva pohyb rovnakým spôsobom. Niektoré sa do nových výziev púšťajú spontánne, iné potrebujú viac času, pozorovania alebo pocitu bezpečia. Vyhýbanie sa pohybu preto samo osebe nehovorí, prečo sa dieťa nezapája.
Dôležitejšia je otázka: Čomu sa dieťa vyhýba a kedy sa naopak zapojí?
Čo si všímať
Sledujte, či sa dieťa vyhýba pohybu všeobecne alebo iba konkrétnym aktivitám – napríklad lezeniu, skákaniu, loptovým hrám či prekážkovým dráham.
Všímajte si tiež, či sa zapojí pri voľnej hre, keď môže postupovať vlastným tempom, či najskôr pozoruje ostatných a či sa jeho ochota mení, keď aktivitu dobre pozná.
Ako podporiť
Ponúknite dieťaťu možnosť voľby a rôzne úrovne náročnosti. Dovoľte mu najskôr pozorovať a pridať sa vtedy, keď je pripravené. Oceňujte snahu a skúšanie, nie iba úspešné zvládnutie úlohy.
Kedy spozornieť
Ak sa dieťa dlhodobo vyhýba viacerým bežným pohybovým aktivitám alebo ho pohybové ťažkosti začínajú obmedzovať v hre, samostatnosti či zapájaní medzi ostatné deti, stojí za to pozorovanie ďalej riešiť s rodičmi.
Dieťa má problém udržať rovnováhu
Rovnováha sa rozvíja spolu s pohybovými skúsenosťami dieťaťa. Potrebuje ju pri státí, chôdzi, behu, lezení, prekračovaní prekážok aj pri zmenách polohy tela.
Občasná strata rovnováhy je prirodzená najmä pri novej alebo náročnejšej činnosti. Dôležitejšie je sledovať, či dieťa postupne získava väčšiu istotu.
Čo si všímať
Pozorujte dieťa pri chôdzi po užšej ploche, prekračovaní prekážok, pohybe po schodoch, zmene smeru, krátkom státí na jednej nohe alebo pri doskoku. Všímajte si, pri ktorých situáciách rovnováhu stráca a či si dokáže polohu tela prispôsobiť.
Ako podporiť
Ponúkajte bezpečné príležitosti na balansovanie, pohyb po rôznych povrchoch, prekračovanie, lezenie či jednoduché pohybové dráhy. Dieťa nepotrebuje dokonalý výkon – potrebuje množstvo rozmanitých pohybových skúseností.
Kedy spozornieť
Ak má dieťa výrazné ťažkosti s rovnováhou aj pri bežných činnostiach, problémy sa opakujú v rôznych situáciách a napriek skúsenostiam sa dlhodobo nemenia alebo ho obmedzujú v pohybe.
Dieťa má ťažkosti zladiť pohyby tela
Koordinácia sa rozvíja postupným zosúlaďovaním pohybov jednotlivých častí tela. Dieťa ju zdokonaľuje pri behu, lezení, skákaní, hádzaní, chytaní aj pri mnohých každodenných činnostiach. Menej plynulý pohyb preto sám osebe nemusí znamenať problém. Podstatné je, ako sa koordinácia dieťaťa mení s pribúdajúcimi skúsenosťami.
Čo si všímať
Sledujte, ako dieťa zapája ruky a nohy pri behu, lezení alebo skákaní, ako hádže a chytá väčšiu loptu a ako dokáže pohyb prispôsobiť meniacej sa situácii.
Všímajte si, či sa ťažkosti objavujú iba pri novej náročnej úlohe alebo naprieč rôznymi známymi činnosťami.
Ako podporiť
Využívajte jednoduché pohybové hry, prekážkové dráhy, lezenie, loptové hry, pohyb podľa rytmu či napodobňovanie pohybov. Striedajte činnosti namiesto precvičovania jednej "problematickej" zručnosti stále dookola.
Kedy spozornieť
Ak dieťa dlhodobo pôsobí výrazne nekoordinovane pri rôznych bežných pohybových činnostiach, nové skúsenosti neprinášajú postupný posun alebo ťažkosti ovplyvňujú jeho každodenné fungovanie.
Dieťa využíva jednu stranu tela výrazne viac ako druhú
Uprednostňovanie jednej ruky pri mnohých činnostiach je prirodzenou súčasťou vývinu laterality. Pozornosť preto nevenujeme tomu, či je dieťa pravák alebo ľavák, ale skôr nápadnej a pretrvávajúcej asymetrii pohybu, pri ktorej jednu stranu tela zapája podstatne menej alebo odlišne.
Čo si všímať
Pozorujte zapájanie oboch strán tela pri lezení, behu, hádzaní, chytaní, prenášaní predmetov či prekonávaní prekážok. Všímajte si, či dieťa dokáže používať obe strany tela podľa požiadaviek situácie alebo jednu ruku či nohu opakovane zapája výrazne menej.
Ako podporiť
Ponúkajte činnosti, pri ktorých sa prirodzene zapájajú obe strany tela – lezenie, práca s väčšou loptou, prenášanie väčších predmetov, pohybové hry či činnosti oboma rukami. Nenútime dieťa meniť prirodzenú preferenciu ruky.
Kedy spozornieť
Ak je asymetria výrazná a pretrvávajúca, dieťa jednu končatinu nápadne šetrí alebo používa podstatne menej, prípadne sa objaví nová zmena v spôsobe jej používania, pozorovanie je vhodné komunikovať s rodičmi.
Dieťa sa často zráža s predmetmi alebo deťmi
Pohyb v priestore vyžaduje neustále prispôsobovanie smeru, rýchlosti a polohy tela tomu, čo sa deje okolo nás. Pri rýchlej detskej hre sú občasné zrážky úplne prirodzené. Pozornosť si zaslúži skôr to, kedy a ako často k nim dochádza.
Čo si všímať
Sledujte, či dieťa naráža najmä pri rýchlom pohybe a v rušnom prostredí alebo aj pri pokojnej chôdzi v známom priestore. Všímajte si, ako obchádza prekážky, prechádza medzi predmetmi, prispôsobuje smer pohybu ostatným deťom a odhaduje priestor potrebný na pohyb.
Ako podporiť
Vytvárajte príležitosti na pohyb v rôzne usporiadanom priestore – obchádzanie, podliezanie, preliezanie, prechádzanie medzi prekážkami či jednoduché hry so zmenou smeru. Nesnažte sa z pozorovania hneď určiť príčinu. Rovnaký prejav môže mať rôzne súvislosti.
Kedy spozornieť
Ak sú zrážky veľmi časté, objavujú sa v rôznych prostrediach a situáciách alebo dieťaťu výrazne komplikujú bezpečný pohyb a zapájanie do hry.
Dieťa má ťažkosti osvojiť si nový pohyb
Nový pohyb potrebuje dieťa pochopiť, naplánovať, vyskúšať a postupným opakovaním spresňovať. Niektoré úlohy zvládne rýchlo, pri iných potrebuje viac ukážok a skúseností. Dôležité preto nie je, či pohyb zvládne na prvý pokus, ale ako sa jeho výkon mení, keď dostane čas a možnosť skúšať.
Čo si všímať
Pozorujte, či dieťa rozumie zadaniu, dokáže začať pohyb a pokračovať v jeho jednotlivých krokoch. Pomôže mu ukážka? Dokáže pohyb po niekoľkých pokusoch zopakovať? Vie už osvojený pohyb použiť aj v trochu inej situácii? Rozlišujte tiež medzi tým, že dieťa nevie, čo má urobiť, a tým, že vie, čo chce urobiť, ale samotný pohyb sa mu realizuje ťažko.
Ako podporiť
Ukážte pohyb jednoducho a podľa potreby ho rozdeľte na menšie kroky. Doprajte dieťaťu dostatok času, opakovania a možnosť skúšať bez porovnávania s ostatnými. Pomoc postupne znižujte, aby dieťa mohlo získavať vlastnú pohybovú skúsenosť.
Kedy spozornieť
Ak má dieťa dlhodobo výrazné ťažkosti osvojovať si rôzne nové pohyby aj napriek primeraným príležitostiam a podpore alebo ak tieto ťažkosti významne zasahujú do jeho hry a každodenných činností.
Dieťa stráca schopnosť, ktorú už malo
Strata už nadobudnutej pohybovej schopnosti má iný význam než pomalšie osvojovanie novej zručnosti.
Ak dieťa prestane zvládať pohyb alebo činnosť, ktorú predtým bežne vykonávalo, prípadne sa jeho chôdza alebo spôsob pohybu nápadne zmení, nie je vhodné zostať iba pri dlhodobom pedagogickom pozorovaní.
Pozorovanie pedagóga je potrebné komunikovať s rodičmi a odporučiť odborné posúdenie. Motorická regresia patrí medzi situácie, pri ktorých odborné odporúčania smerujú k ďalšiemu vyšetreniu.
Ako podporovať pohybový vývin dieťaťa
Pohyb sa rozvíja pohybom. Dieťa preto potrebuje predovšetkým dostatok času, priestoru a rozmanitých príležitostí skúšať, čo jeho telo dokáže. Podpora pohybového vývinu nemusí znamenať sériu špeciálnych cvičení. Mnohé z najdôležitejších pohybových skúseností vznikajú prirodzene počas hry a každodenných činností – keď dieťa behá, lezie, skáče, prenáša predmety, hádže, balansuje, mení smer alebo prekonáva prekážku. Úlohou pedagóga nie je viesť všetky deti k rovnakému výkonu. Dôležitejšie je vytvárať prostredie, v ktorom môže každé dieťa skúšať, opakovať a postupne zvládať nové pohybové výzvy vlastným tempom.
Vytvárajte príležitosti na prirodzený pohyb
Pohyb nemusí patriť iba do riadenej pohybovej aktivity. Môže byť prirodzenou súčasťou celého dňa – počas pobytu vonku, voľnej hry, presunov aj bežných činností. Striedajte beh, lezenie, skákanie, hádzanie, prenášanie, tlačenie, ťahanie, balansovanie či pohyb po rôznych povrchoch. Pestrosť pohybových skúseností je dôležitejšia než opakovanie jedného "správneho" cviku.
Ponúkajte primeranú výzvu
Dobrá pohybová úloha nie je ani príliš jednoduchá, ani taká náročná, že dieťa nemá reálnu možnosť uspieť. Niekedy stačí znížiť prekážku, zväčšiť cieľ, použiť väčšiu loptu, skrátiť trasu alebo umožniť dieťaťu pridŕžať sa. Keď získava istotu, náročnosť môžeme postupne meniť. Cieľom nie je odstrániť každú náročnosť, ale vytvoriť výzvu, ktorú môže dieťa postupne zvládnuť.
Doprajte čas a opakovanie
Nový pohyb nemusí prísť na prvý pokus. Dieťa potrebuje skúšať, meniť spôsob pohybu, urobiť chybu a skúsiť to znova. Preto nemusíme okamžite ukazovať "správne riešenie" alebo pohyb vykonať za dieťa. Niekedy je najlepšou podporou čas na vlastné hľadanie riešenia a možnosť vrátiť sa k podobnej skúsenosti opakovane.
Pomáhajte len natoľko, nakoľko je potrebné
Keď je úloha pre dieťa náročná, môžeme ju zjednodušiť, ukázať pohyb, ponúknuť oporu alebo rozdeliť činnosť na menšie kroky. Pomoc však postupne uberáme. Dieťa tak získava skúsenosť, že pohyb dokáže zvládnuť samo. Podpora má otvárať cestu k samostatnosti, nie nahrádzať vlastnú aktivitu dieťaťa.
Nevytvárajte z pohybu porovnávanie
Jedno dieťa vylezie na preliezačku bez váhania, druhé ju najskôr niekoľkokrát obíde a pozoruje ostatných. Obe pritom môžu získavať dôležité skúsenosti. Namiesto "Pozri, ostatní to už dokážu" pomáha pomenovať vlastný pokrok dieťaťa: "Dnes si prešiel o kúsok ďalej." "Skúsil si to znova." "Našiel si iný spôsob." Tak presúvame pozornosť z výkonu na proces učenia.
Nechajte priestor aj voľnej hre
Nie každý pohyb musí mať presné zadanie. Pri voľnej pohybovej hre si dieťa samo volí cieľ, mení náročnosť a skúša rôzne riešenia. Krabica sa môže stať prekážkou, lavička cestou na balansovanie a lopta môže byť predmetom na hádzanie, kotúľanie aj prenášanie. Práve takéto situácie dávajú dieťaťu priestor plánovať vlastný pohyb a prispôsobovať ho tomu, čo sa deje.
Bezpečie neznamená odstrániť každú výzvu
Dieťa potrebuje prostredie, ktoré je bezpečné, ale zároveň mu umožňuje primerane skúšať svoje možnosti. Ak odstránime každú neistotu, výšku, nerovnosť či prekážku, odstránime aj časť príležitostí učiť sa svoje telo ovládať. Úlohou pedagóga je preto primerane riadiť riziko, nie odstrániť všetky pohybové výzvy.
Najlepšia podpora nemusí byť ďalšie cvičenie. Niekedy dieťa potrebuje viac priestoru. Inokedy jednoduchšiu úlohu, ďalší pokus, menej pomoci alebo len čas pozorovať ostatných. Pozorovanie nám pomáha zistiť nielen to, čo dieťa ešte nezvláda, ale najmä to, akú podporu práve potrebuje, aby mohlo urobiť ďalší krok samo.
Keď chcete pozorovanie preniesť do každodennej praxe
Porozumieť pohybovému vývinu je prvý krok. Ďalším je vedieť, čo si pri dieťati všímať a ako na svoje pozorovanie primerane reagovať. Preto sme vytvorili praktické materiály, ktoré nadväzujú na princípy tejto kapitoly a pomáhajú preniesť ich do každodennej práce v materskej škole.
Profesijná reflexia
Pozorovanie dieťaťa nám veľa napovie o jeho pohybe. Profesijná reflexia obracia pozornosť aj k tomu, aké podmienky pre pohyb vytvárame my. Skúste sa na chvíľu pozrieť na bežný deň vo svojej triede. Nie cez to, čo deti "dokážu", ale cez príležitosti, ktoré majú na pohyb, skúšanie a získavanie vlastných skúseností.
- Majú deti počas dňa dostatok času na spontánny a voľný pohyb?
- Ponúkam im rôznorodé pohybové skúsenosti, alebo sa niektoré činnosti opakujú stále rovnako?
- Dokážem prispôsobiť náročnosť tak, aby sa mohli zapojiť aj deti s menšou pohybovou istotou?
- Dávam dieťaťu čas skúšať, alebo mu príliš rýchlo pomáham?
- Oceňujem najmä výsledok, alebo si všímam aj snahu, odvahu skúsiť a postupný pokrok?
- Porovnávam dieťa s ostatnými, alebo sledujem jeho vlastný vývin v čase?
- Čo robím, keď sa dieťa pohybovej aktivite vyhýba?
- Všímam si pohyb dieťaťa iba počas organizovaného cvičenia, alebo aj v bežných situáciách počas celého dňa?
- Je naše prostredie iba bezpečné, alebo ponúka deťom aj primerané pohybové výzvy?
- Ktorému dieťaťu v mojej triede by som sa po prečítaní tejto kapitoly chcela pri pohybe pozornejšie venovať?
Niekedy nemusíme meniť dieťa. Stačí zmeniť podmienky, v ktorých môže svoje schopnosti objavovať a rozvíjať.
Hrubá motorika nie je len o sile alebo pohybovej obratnosti. Pohybové schopnosti pomáhajú dieťaťu získavať väčšiu samostatnosť, istotu vo vlastnom tele a radosť z pohybu. Najväčšou podporou je prostredie, ktoré mu dáva priestor skúšať, objavovať, opakovať a postupne zvládať nové pohybové výzvy vlastným tempom. Nejde o to, aby každé dieťa zvládlo to isté v rovnakom čase. Dôležité je, aby malo príležitosť napredovať.