Dieťa sa v škôlke hrá, spolupracuje, zvláda pravidlá, dokonca aj prehru. A potom prídete vy – a zrazu príde krik, plač alebo silná reakcia, ktorá pôsobí úplne bezdôvodne. V skutočnosti však nejde o náhodu ani nevychovanosť. Ide o prirodzenú reakciu detského nervového systému.
Tešili ste sa na narodeniny svojho dieťaťa. Pripravili ste výzdobu, tortu, program… možno ste chceli, aby to bol krásny deň. A potom to prišlo. Plač. Napätie. Odmietanie. Alebo úplné "vypnutie". Možno ste si v tej chvíli položili otázku: Prečo sa nevie tešiť z vlastnej oslavy? Alebo ešte ťažšiu: Robím niečo zle?
Stojíte v obchode alebo na ihrisku a vaše dieťa sa zrazu hodí o zem, kričí, kope. Okolie sa pozerá a vy cítite tlak reagovať "správne". Najdôležitejšie, čo si v tej chvíli pripomenúť: vaše dieťa to nerobí naschvál – jeho mozog je preťažený.
Mnohí rodičia poznajú túto situáciu. Prídete po dieťa do škôlky, otvoríte dvere triedy a namiesto radostného výkriku "mami!" alebo "ocko!" počujete: "Ešte chvíľu… ja nechcem ísť domov." Pre niektorých rodičov je to prekvapenie. Niekedy dokonca sklamanie. V hlave sa objavia otázky: Je mu tam lepšie než doma? Robíme niečo zle? Prečo sa neteší? Dobrá...
Dve deti sa hrajú. Jedno si vezme hračku, druhé sa zamračí – a zrazu buch!. Učiteľka stuhne, rodič zhíkne, dieťa plače. A v hlave dospelého beží: "Prečo to urobil? Je agresívny? Zlyhávam ako rodič?" Nie. V drvivej väčšine prípadov nejde o "zlé" správanie. Je to komunikácia – spôsob, akým malé dieťa hovorí: "Niečo sa vo mne deje. Nerozumiem tomu,...
Keď dieťa plače, kričí, hnevá sa alebo reaguje neprimerane silno, často počujeme, že "nezvláda svoje emócie". V skutočnosti však nejde o neochotu alebo zlý úmysel dieťaťa, ale o prirodzený dôsledok jeho vývinovej nezrelosti. Dieťa sa s emóciami učí pracovať postupne – rovnako ako sa učí chodiť alebo rozprávať.
Hryzenie u malých detí je správanie, ktoré rodičov často zaskočí a zneistí. Objaví sa neraz nečakane – dieťa, ktoré doma pôsobí láskavo a pokojne, uhryzne kamaráta v škôlke či na ihrisku. V hlave rodiča sa okamžite vynárajú otázky: Prečo to robí? Je agresívne? Nerobíme niečo zle? Dobrou správou je, že vo väčšine prípadov nejde o agresiu ani zlý...
Plač je u dojčiat primárny komunikačný nástroj. Dieťa ešte nevie hovoriť, a preto takto signalizuje svoje potreby, pocity a prežívanie. Aj keď je sýte a prebalené, plač môže byť spôsobený nervovou nezrelosťou, preťažením zmyslov alebo potrebou blízkosti a bezpečia.
Na Vianoce sa tešíme všetci – blikajúce svetielka, vôňa koláčov, rodinné stretnutia, darčeky… no detský mozog toto obdobie prežíva úplne inak, ako si väčšina dospelých myslí. Zatiaľ čo my vnímame sviatky ako oddych, deti často prechádzajú zmyslovým preťažením, emočným chaosom a sociálnym presýtením. A to platí pre dvojročné aj pre šesťročné deti....