Prečo sa každému dieťaťu pohybuje trochu inak

Keď pozorujeme skupinu detí na ihrisku, rozdiely vidíme takmer okamžite. Jedno dieťa behá ľahko a rýchlo, druhé opatrnejšie. Jedno bez váhania vylezie na preliezku, iné si najskôr dlho prezerá, kam položí nohu. Niektoré deti milujú skákanie, naháňačky a balansovanie, iné vyhľadávajú pokojnejší pohyb. A potom prirodzene prichádza otázka: Prečo sa každé dieťa pohybuje trochu inak? Krátka odpoveď znie: pretože motorický vývin nie je univerzálny program, ktorý sa u všetkých detí spustí rovnakým spôsobom a v rovnakom čase.

Motorický vývin nie je pretek

V prvých šiestich rokoch života prechádza dieťa obrovskými zmenami. Učí sa kontrolovať polohu hlavy a trupu, sedieť, vstávať, chodiť, behať, skákať, liezť, hádzať, chytať či udržiavať rovnováhu. Často máme tendenciu predstavovať si tieto schopnosti ako presný rebrík: najskôr musí prísť A, potom B a následne C. Súčasná vývinová veda však ukazuje oveľa dynamickejší obraz. Aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) pracuje pri základných motorických míľnikoch s časovými oknami, nie s jediným "správnym" vekom ich dosiahnutia. To je dôležité. Dve zdravo sa vyvíjajúce deti rovnakého veku totiž nemusia zvládnuť rovnakú pohybovú úlohu v rovnakom období ani rovnakým spôsobom.

Pohyb vzniká zo spolupráce mozgu, tela, skúseností a prostredia

Jedným z významných pohľadov na motorický vývin je teória dynamických systémov. Namiesto predstavy, že pohyb jednoducho "dozrie" v mozgu, upozorňuje na to, že motorická schopnosť vzniká zo vzájomného pôsobenia viacerých faktorov.

Na pohyb dieťaťa vplýva napríklad:

• dozrievanie nervového systému,
• telesné proporcie, výška a hmotnosť,
• svalová sila a stabilita,
• rovnováha a koordinácia,
• temperament a motivácia,
• predchádzajúce pohybové skúsenosti,
• možnosti, ktoré ponúka prostredie,
• aj samotná úloha, ktorú sa dieťa pokúša zvládnuť.

Systematický prehľad výskumov u detí predškolského veku napríklad ukazuje, že telesné charakteristiky, ako výška, hmotnosť a telesné zloženie, súvisia s fyzickou výkonnosťou a niektorými motorickými schopnosťami. Preto nemá veľký zmysel porovnávať pohyb dvoch detí iba podľa dátumu narodenia. Rovnaký vek neznamená rovnaké telo, rovnaký nervový systém ani rovnakú pohybovú skúsenosť.

Mozog sa učí pohybovať tým, že sa pohybuje dieťa

Z pohľadu neurovedy je mimoriadne dôležitá jedna myšlienka: motorický vývin nie je iba výsledkom dozrievania mozgu. Pohybová skúsenosť zároveň poskytuje mozgu informácie, na základe ktorých sa môže učiť a prispôsobovať. Keď dieťa prelieza nerovný terén, mozog musí priebežne spracúvať informácie zo zraku, vestibulárneho systému, propriocepcie a dotyku. Dieťa odhaduje vzdialenosť, prenáša hmotnosť, upravuje svalové napätie a reaguje na zmenu polohy tela. Keď hodí loptu a netrafí, dostane spätnú väzbu. Keď stratí rovnováhu, upraví ďalší pokus. Keď zistí, že na vyšší schod potrebuje zdvihnúť nohu viac, mení svoj pohybový plán. Pokus, odchýlka a oprava teda nie sú zlyhaním motorického učenia. Sú jeho súčasťou. Aj preto je dôležité, aby deti nedostávali iba možnosť "vybehať sa". Potrebujú pestrú škálu pohybových skúseností.

Prostredie môže motoriku podporovať – alebo obmedzovať

Predstavme si dve deti s veľmi podobnými biologickými predpokladmi. Jedno pravidelne behá po tráve, chodí do kopca, balansuje na obrubníkoch, hrá sa s loptou, lezie, skáče a skúša rôzne povrchy. Druhé má na takéto skúsenosti podstatne menej príležitostí Po určitom čase sa ich pohybové schopnosti môžu líšiť. Nie nevyhnutne preto, že jedno je "motoricky nadanejšie". Ich telá a nervové systémy dostávali odlišné príležitosti na učenie.

Výskumy ukazujú, že na rozvoj pohybových schopností dieťaťa má vplyv aj prostredie, v ktorom sa pohybuje a príležitosti, ktoré v ňom dostáva. Ak má dieťa možnosť pravidelne behať, liezť, skákať, udržiavať rovnováhu, hádzať či chytať, získava skúsenosti, vďaka ktorým sa jeho pohyb postupne zdokonaľuje. Potvrdzuje to aj metaanalýza z roku 2024, ktorá spojila výsledky 23 štúdií detí vo veku 3–6 rokov. Ukázala, že cielene pripravené pohybové aktivity môžu významne podporiť základné pohybové zručnosti – napríklad beh, skoky, hádzanie či chytanie. Motorické schopnosti teda nie sú iba niečo, s čím sa dieťa narodí. Rozvíjajú sa pohybom, skúšaním, opakovaním a učením. 

Voľná hra je dôležitá. Niekedy však nestačí iba čakať

Dieťa potrebuje dostatok priestoru na spontánny pohyb, hru a vlastné objavovanie. Zároveň však výskumy ukazujú, že motorický rozvoj podporujú aj vhodne pripravené pohybové aktivity. Dieťa sa totiž nové pohybové zručnosti učí najmä tým, že ich môže opakovane skúšať a postupne zdokonaľovať.

Výskumy u detí vo veku 2–6 rokov ukazujú, že účinná môže byť aktívna hra aj cielene pripravené pohybové aktivity. Samotná voľná hra je veľmi dôležitá, no pri osvojovaní niektorých zručností nemusí vždy stačiť. Dieťaťu môže pomôcť, keď mu dospelý vytvorí príležitosť vyskúšať si nový pohyb – napríklad preskočiť prekážku, balansovať, liezť, hádzať na cieľ alebo chytať loptu. Pre rodiča či pedagóga z toho vyplýva jednoduchý princíp: nechať dieťa pohyb objavovať, ale zároveň mu ponúkať nové, primerané výzvy. Nie neustále opravovanie. Nie tlak na výkon. Skôr príležitosť skúsiť, zopakovať a postupne zvládnuť niečo nové.

Pohyb navyše nie je oddelený od učenia

Výskumy u detí predškolského veku poukazujú na súvislosti medzi úrovňou motorických schopností a niektorými poznávacími funkciami, napríklad pracovnou pamäťou či schopnosťou ovládať svoje reakcie. Neznamená to, že lepšia motorika automaticky spôsobí lepšie myslenie. Ukazuje to však, že pohybový a poznávací vývin nie sú od seba úplne oddelené. Keď teda dieťa prechádza po úzkej lavičke, chytá letiacu loptu alebo hľadá spôsob, ako prekonať prekážku, netrénuje iba svoje svaly. Pozoruje, rozhoduje sa, plánuje, skúša, reaguje na výsledok a mení svoje ďalšie konanie. Pohyb je preto pre malé dieťa nielen telesnou aktivitou, ale aj prirodzenou príležitosťou na učenie.

Čo z toho vyplýva pre rodiča alebo pedagóga?

Keď sa dve deti pohybujú odlišne, prvá otázka by preto nemala znieť: "Prečo to ešte nevie tak ako ostatní?" Oveľa užitočnejšie je pýtať sa: "Aké pohybové skúsenosti toto dieťa potrebuje, aby mohlo urobiť ďalší krok?" Niekedy potrebuje viac času. Inokedy viac príležitostí. Niekedy jednoduchšiu verziu úlohy, bezpečnejšie prostredie alebo viac opakovaní. A niekedy potrebuje dospelého, ktorý si všimne, že rozdiel už presahuje bežnú individuálnu variabilitu a je vhodné konzultovať vývin s pediatrom alebo príslušným odborníkom. Rešpektovanie individuálneho tempa totiž neznamená ignorovanie vývinových ťažkostí. Znamená to nehodnotiť dieťa iba podľa toho, či je rýchlejšie alebo pomalšie ako jeho rovesník.

Každé dieťa si vytvára vlastnú pohybovú cestu

Hrubá motorika je výsledkom neustáleho dialógu medzi mozgom, telom, prostredím a skúsenosťou. Preto sa jedno dieťa rozbehne skôr a druhé neskôr. Jedno potrebuje pohyb najprv dlho pozorovať, iné sa doň vrhne okamžite. Jedno sa učí najmä množstvom spontánnych pokusov, druhému výrazne pomôže cielene pripravená pohybová výzva. Našou úlohou preto nie je vytvoriť deti, ktoré sa pohybujú rovnako.

Našou úlohou je vytvoriť prostredie, v ktorom má každé dieťa dostatok bezpečných, pestrých a primerane náročných príležitostí, aby sa jeho vlastný pohyb mohol rozvíjať.