Prečo sa každé dieťaťa pohybuje trochu inak

Keď pozorujeme skupinu detí na ihrisku, rozdiely vidíme takmer okamžite. Jedno dieťa behá rýchlo a s istotou, druhé opatrnejšie. Jedno bez váhania vylezie na preliezku, iné sa najskôr zastaví a hľadá, kam položiť nohu. Niektoré deti milujú skákanie, naháňačky a balansovanie, iné sa do nového pohybu púšťajú až po dlhšom pozorovaní. Prečo sa teda deti rovnakého veku nepohybujú rovnako? Pretože motorický vývin nie je pevný program, ktorý sa u každého dieťaťa odohráva rovnakým tempom a rovnakým spôsobom. Pohyb vzniká zo súhry meniaceho sa tela, biologického dozrievania, skúseností, konkrétnej pohybovej úlohy a prostredia, v ktorom ju dieťa vykonáva. Rozdiel v pohybe preto nemusí automaticky znamenať rozdiel v "šikovnosti".

Motorický vývin nemá jeden presný harmonogram

Počas prvých rokov života prechádza dieťa mimoriadnou pohybovou zmenou. Od prvých pokusov kontrolovať polohu hlavy a trupu postupne prechádza k sedeniu, vstávaniu, chôdzi, behu, skákaniu, lezeniu, hádzaniu, chytaniu či udržiavaniu rovnováhy. Môže byť lákavé predstaviť si tento vývin ako rebrík, po ktorom všetky deti postupujú rovnakými stupňami v rovnakom čase. Vývinová veda však ukazuje oveľa dynamickejší obraz.

Už Svetová zdravotnícka organizácia pri šiestich základných hrubomotorických míľnikoch v ranom veku nepracuje s jedným presným "správnym" vekom, ale s oknami ich dosiahnutia. Napríklad samostatnú chôdzu sledované deti dosahovali v širokom období približne od 8 do 18 mesiacov. WHO zároveň zistila, že nie všetky deti prechádzajú úplne rovnakou sekvenciou – časť zdravých detí napríklad vôbec nepoužívala lezenie po štyroch ako samostatnú vývinovú fázu. Tieto údaje sa týkajú raných míľnikov, nie všetkých pohybových zručností do šiestich rokov. Dobre však ilustrujú základný princíp: prirodzený motorický vývin má určitú variabilitu. Rovnaký vek preto neznamená rovnakú pohybovú skúsenosť ani rovnaký spôsob riešenia pohybovej úlohy.

Pohyb nevzniká iba "v mozgu"

Staršie predstavy o motorickom vývine kládli veľký dôraz na dozrievanie nervového systému. To je nepochybne dôležité, ale samo osebe nevysvetľuje, prečo sa pohyb dieťaťa mení. Súčasné prístupy zdôrazňujú, že motorický vývin je vtelený a zasadený do prostredia. Možnosti dieťaťa konať závisia od aktuálneho stavu jeho tela a zároveň od podmienok, ktoré mu poskytuje okolie. 

Jedným z užitočných modelov je preto pohľad na tri navzájom prepojené oblasti: DIEŤA – ÚLOHA – PROSTREDIE

Dieťa

Do pohybu vstupujú aktuálne vlastnosti konkrétneho dieťaťa – napríklad jeho telesné proporcie, sila, rovnováha, koordinácia, predchádzajúce skúsenosti, únava, motivácia alebo istota pri novej činnosti.

Úloha

Rozhoduje aj to, čo má dieťa urobiť.

Preskočiť čiaru na podlahe nie je rovnaká úloha ako zoskočiť z nízkej lavičky. Chytiť veľkú mäkkú loptu letiacu pomaly je iná požiadavka než chytiť malú loptu hodenú rýchlejšie.

Prostredie

Pohyb ovplyvňuje povrch, priestor, výška prekážky, dostupná opora, používané pomôcky, prítomnosť ďalších detí aj to, či dieťa prostredie pozná.

Tento model vychádza z práce Karla Newella, ktorý motorickú koordináciu vysvetľoval ako výsledok vzájomného pôsobenia charakteristík jednotlivca, požiadaviek úlohy a podmienok prostredia. Pohyb, ktorý pri dieťati vidíme, teda nie je iba vlastnosťou dieťaťa. Je výsledkom konkrétnej situácie.

Malá zmena úlohy môže výrazne zmeniť pohyb

Predstavme si dieťa, ktoré má problém prejsť po úzkej lavičke. Môžeme skonštatovať: "Má slabú rovnováhu." Ale čo sa stane, ak lavičku znížime? Ak namiesto nej použijeme širšiu plochu? Ak dieťa dostane možnosť prejsť najskôr kratšiu vzdialenosť? Alebo ak odstránime tlak ostatných detí, ktoré čakajú v rade? Je možné, že jeho pohyb bude zrazu oveľa istejší. Podobne môže dieťa pri chytaní malej loptičky opakovane zlyhávať, ale veľkú mäkkú loptu zachytí úspešne. Neznamená to, že sme jeho motorické schopnosti za niekoľko sekúnd "zlepšili". Zmenili sme podmienky úlohy tak, aby lepšie zodpovedali jeho aktuálnym možnostiam. Systematický prehľad výskumov zameraných na prispôsobovanie športového náčinia a priestoru deťom ukázal, že vhodná veľkosť pomôcok a priestoru môže meniť spôsob vykonania pohybu a deťom uľahčiť úspešné zvládnutie zručnosti.

Pre pedagóga je v tom dôležitá myšlienka: Keď dieťa úlohu nezvláda, nemusíme okamžite "opravovať dieťa". Môžeme najskôr upraviť úlohu alebo prostredie.

Aj telo dieťaťa sa neustále mení

Motorický vývin prebieha v tele, ktoré samo rastie. Mení sa výška dieťaťa, dĺžka končatín, telesná hmotnosť, sila, poloha ťažiska aj vzájomné proporcie jednotlivých častí tela. Pohybový systém preto musí svoje riešenia priebežne prispôsobovať. Dieťa môže určitý pohyb v jednom období vykonávať veľmi isto a po výraznejšej telesnej zmene môže dočasne pôsobiť menej koordinovane. Samotné telesné charakteristiky však nevysvetlia celú motoriku dieťaťa. Systematický prehľad výskumov základných pohybových zručností u detí vo veku 0–4 roky ukázal, aké náročné je izolovať jednotlivé "príčiny" motorických rozdielov. Pri viac ako polovici skúmaných možných faktorov boli dôkazy nedostatočné alebo nejednoznačné. Aj preto je nepresné pripisovať pohyb dieťaťa jednej vlastnosti – jeho výške, hmotnosti, temperamentu alebo množstvu pohybu.

Pohyb sa spresňuje skúsenosťou

Dieťa sa pohyb neučí iba tým, že čaká, kým jeho organizmus "dozreje". Potrebuje skúšať. Keď sa načiahne za predmetom a nedosiahne naň, získava informáciu o vzdialenosti a možnostiach svojho tela. Keď pri prechode cez prekážku zdvihne nohu príliš nízko, ďalší pokus môže zmeniť. Pri hádzaní postupne zisťuje, koľko sily potrebuje. Pri lezení hľadá miesto, kde môže bezpečne preniesť hmotnosť. Motorické učenie preto prirodzene obsahuje pokus – výsledok – úpravu ďalšieho pokusu. Neúspešný pokus nie je opakom učenia. Často je jeho súčasťou. To je jeden z dôvodov, prečo príliš rýchla pomoc dospelého nemusí byť vždy užitočná. Keď dieťaťu pri každej pohybovej výzve okamžite podáme ruku, premiestnime ho alebo mu ukážeme jediné "správne" riešenie, môžeme ho pripraviť o časť skúsenosti, ktorú by získalo vlastným hľadaním. Bezpečie je, samozrejme, nevyhnutné. Bezpečné prostredie však nemusí byť prostredím bez výziev.

Rôzne skúsenosti vytvárajú rozdielne pohybové profily

Predstavme si dve deti podobného veku. Jedno sa pravidelne pohybuje po nerovnom teréne, lezie, jazdí na odrážadle a často balansuje. Druhé má veľa skúseností s loptou, hádzaním, kopaním a chytaním. Nemusí existovať jedno "motoricky lepšie" dieťa. Prvé môže byť istejšie pri rovnováhe a pohybe v teréne, druhé pri manipulácii s loptou.

Motorická skúsenosť je do určitej miery špecifická. To, že dieťa veľa behá, ešte neznamená, že malo dostatok príležitostí naučiť sa chytať. A skúsenosť s bicyklovaním automaticky nenahradí skúsenosť s lezením. Preto je v ranom detstve dôležitá pestrosť pohybových príležitostí.

Voľná hra alebo pripravená pohybová aktivita?

Dieťa potrebuje oboje. Voľná pohybová hra mu umožňuje vyberať si vlastné ciele, skúmať možnosti prostredia, meniť pohyb podľa svojho rozhodnutia a opakovane skúšať činnosti, ktoré ho zaujímajú. Cielene pripravená pohybová aktivita môže naopak vytvoriť príležitosti na zručnosti, ku ktorým sa dieťa pri spontánnej hre nedostáva často.

Metaanalýza 23 štúdií so 4 068 deťmi predškolského veku zistila priaznivý vplyv štruktúrovaných aj neštruktúrovaných pohybových intervencií na základné pohybové zručnosti. Pri lokomočných zručnostiach mali štruktúrované intervencie väčší efekt a významnú úlohu zohrávalo opakované precvičovanie v čase. Z toho však nevyplýva, že voľná hra "nestačí".

Presnejšie je povedať: Voľná hra a cielene pripravená aktivita poskytujú dieťaťu čiastočne odlišné druhy pohybových skúseností.

Kvalitné prostredie materskej školy preto dáva priestor obom.

Čo z toho vyplýva pre pedagóga?

Ak sa dieťa pri pohybovej úlohe trápi, prvá otázka nemusí byť: "Prečo to ešte nevie?"

Užitočnejšie môže byť skúsiť: "Čo môžem zmeniť, aby túto zručnosť mohlo úspešne skúšať?"

Niekedy stačí:

• väčšia alebo ľahšia lopta,
• nižšia prekážka,
• širšia plocha na balansovanie,
• kratšia vzdialenosť,
• pomalšie tempo,
• viac priestoru,
• menej detí naraz,
• viac času na vlastný pokus,
• alebo jednoduchšia verzia rovnakej pohybovej výzvy.

Keď dieťa získava istotu, podmienky môžeme postupne meniť a úlohu sťažovať. To nie je znižovanie nárokov. Je to prispôsobenie náročnosti aktuálnym možnostiam dieťaťa tak, aby malo príležitosť učiť sa. Prirodzená variabilita zároveň neznamená, že každú výraznú alebo pretrvávajúcu odlišnosť máme vysvetliť slovami "každé dieťa je iné". Ak sa spôsob pohybu dlhodobo nemení, výrazne obmedzuje dieťa v každodenných činnostiach alebo dochádza k strate už získaných zručností, pozorovanie je vhodné komunikovať s rodičmi a podľa potreby s odborníkom.

Nemusíme učiť všetky deti pohybovať sa rovnako

Hrubá motorika nevzniká podľa jednej univerzálnej šablóny. Pohyb dieťaťa sa formuje v neustálej interakcii medzi jeho aktuálnymi telesnými a vývinovými možnosťami, skúsenosťami, konkrétnou úlohou a prostredím. Preto sa môže to isté dieťa v jednej situácii pohybovať isto a v inej opatrne. Pre pedagóga je tento pohľad oslobodzujúci. Nemusí od všetkých detí očakávať rovnaký pohyb v rovnakom čase. Môže namiesto toho pozorovať, ako dieťa hľadá riešenie, čo už zvláda, za akých podmienok je úspešné a akú ďalšiu primeranú výzvu mu môže prostredie ponúknuť.

Našou úlohou nie je vytvoriť deti, ktoré sa pohybujú rovnako. Našou úlohou je vytvoriť podmienky, v ktorých má každé dieťa dostatok bezpečných, pestrých a primerane náročných príležitostí, aby sa jeho pohyb mohol ďalej rozvíjať.