Mozog a telesná mapa dieťaťa

Ako si mozog vytvára vnútorný obraz tela – a prečo je dôležitý pre pohyb aj učenie

Dieťa zatvorí oči. Natiahne ruku a dotkne sa svojho nosa. Ako vedelo, kde ho má? Nevidelo ho. Nemuselo nad tým premýšľať. Jeho mozog jednoducho "vedel", kde sa nos nachádza a kam má ruku nasmerovať. Za takouto obyčajnou situáciou sa skrýva jeden z fascinujúcich procesov detského vývinu: mozog si postupne vytvára a spresňuje vnútornú reprezentáciu vlastného tela.

Odborne hovoríme okrem iného o telesnej schéme – dynamickom senzorimotorickom systéme, ktorý mozgu pomáha riadiť polohu tela a pohyb. Nie je to obrázok malého človiečika uložený niekde v hlave. Je to skôr neustále aktualizovaná informácia: Kde sú moje ruky? Ako sú pokrčené nohy? Kam siaham? Koľko priestoru zaberám? Čo musím urobiť, aby som sa dostal tam? Odborná literatúra odlišuje telesnú schému od širšieho "obrazu tela", ktorý zahŕňa aj vedomé predstavy, postoje a presvedčenia o vlastnom tele.

A práve tu sa začína zaujímavý príbeh.

Mozog má skutočne "mapu" tela

Keď sa dotkneme ruky, chodidla alebo tváre, informácia zo zmyslových receptorov putuje nervovým systémom až do mozgu. V somatosenzorickej kôre sú pritom jednotlivé časti tela určitým spôsobom priestorovo usporiadané. Hovoríme o somatotopickej organizácii.

Možno poznáte zvláštne vyzerajúceho "mozgového človiečika". Má obrovské ruky, pery a jazyk, ale pomerne malý trup. Neznamená to, že mozog považuje ruky za dôležitejšie. Obrázok približne znázorňuje, že jednotlivým častiam tela nie je v príslušných oblastiach mozgovej kôry venovaný priestor podľa ich fyzickej veľkosti.

A teraz prichádza prekvapenie.

Základy takejto organizácie sa objavujú mimoriadne skoro.

Výskumníci pomocou funkčnej magnetickej rezonancie skúmali reakcie mozgu 35 predčasne narodených detí. Pri stimulácii zápästia, členka a oblasti úst našli už v tomto veľmi skorom období odlišné, priestorovo usporiadané reakcie v senzorimotorickej kôre. Dieťa teda neprichádza na svet s mozgom ako s úplne "prázdnou mapou". Základ mapy existuje veľmi skoro – skúsenosť ju však ďalej spresňuje a prepája s používaním tela. Výskum detských telesných máp preto zdôrazňuje ich plasticitu a postupné formovanie v súvislosti so senzorickými a motorickými skúsenosťami.

Ako mozog vie, kde je noha, keď sa na ňu dieťa nepozerá?

Skúste jednoduchý experiment. Zatvorte oči a zdvihnite pravú ruku nad hlavu. Viete, že je hore, hoci ju nevidíte. 

Túto informáciu získava mozog okrem iného prostredníctvom propriocepcie – informácií prichádzajúcich zo svalov, šliach a kĺbov o polohe a pohybe jednotlivých častí tela. Lenže mozog pracuje s viacerými zdrojmi naraz. Dieťa vidí svoju ruku. Cíti, že sa dotkla podlahy. Z proprioceptívnych informácií získava údaje o polohe končatiny. Vestibulárny systém prináša informácie súvisiace s pohybom a polohou hlavy. A motorický systém zároveň vysiela pokyny potrebné na vykonanie pohybu. Mozog musí tieto informácie priebežne spájať. Preto telesná mapa nie je niečo, čo dieťaťu jednoducho "vysvetlíme". Buduje a spresňuje sa tým, že dieťa svoje telo používa.

Keď dieťa lezie pod stolom, deje sa toho v mozgu oveľa viac

Predstavme si štvorročné dieťa, ktoré sa rozhodne preliezť pod nízkou lavičkou. Najskôr sa pozrie na otvor. Potom sa zohne. Zistí, že hlava ešte neprejde, a skloní ju viac. Posunie ruku dopredu, prenesie hmotnosť, pritiahne koleno. Chrbát sa dotkne lavičky. Dieťa sa zníži ešte trochu a pokračuje.

Z pedagogického pohľadu vidíme: lezie.

Z pohľadu nervového systému však rieši fascinujúci problém: "Aké veľké je moje telo vzhľadom na priestor, ktorým chcem prejsť?" Musí priebežne spájať informácie o vlastnom tele s informáciami o prostredí a podľa nich upravovať pohyb.

Podobne je to pri obliekaní, lezení na preliezku, prechádzaní po lavičke, kopaní do lopty alebo pri pokuse vliezť do príliš malej škatule. Pre učiteľku sú práve tieto obyčajné situácie veľmi cenné.

Preto malé deti potrebujú veľa rôznorodého pohybu

Ak sa telesná reprezentácia spresňuje prostredníctvom skúseností, potom rozumieme aj tomu, prečo má v ranom detstve taký význam pestrý pohyb. Nie iba behanie po rovnej podlahe. Dieťa potrebuje liezť, podliezať, preliezať, kotúľať sa, naťahovať sa, tlačiť, ťahať, balansovať, prenášať predmety, pohybovať sa po rôznych povrchoch a skúšať, čo sa stane, keď zmení polohu tela. Pri každej takejto skúsenosti získava nervový systém množstvo senzorických informácií.

A telesné proporcie dieťaťa sa navyše menia. Rastie, mení sa jeho hmotnosť, sila aj biomechanické možnosti. Systematický prehľad výskumov predškolákov potvrdzuje, že telesné charakteristiky ako výška a hmotnosť súvisia s niektorými aspektmi motorického výkonu. Mozog teda nepracuje celý predškolský vek s jednou nemennou verziou tela. Telo rastie – a nervový systém sa mu musí priebežne prispôsobovať.

Dá sa telesná mapa cielene podporovať?

Tu je potrebná vedecká opatrnosť. Myšlienka je veľmi zaujímavá, ale výskum špecifických intervencií zameraných priamo na "body awareness" u typicky sa vyvíjajúcich detí je zatiaľ pomerne obmedzený. Systematický prehľad našiel len málo štúdií spĺňajúcich jeho kritériá a autori upozorňujú, že potrebujeme kvalitnejší výskum. Existujú však povzbudivé výsledky.

Nemusíme vytvárať žiadny komplikovaný "tréning mozgu". Oveľa prirodzenejšie je vytvárať bohaté pohybové situácie. Dieťa môže preliezať tunel. Chodiť po čiare. Napodobňovať polohy tela. Pohybovať sa so zatvorenými očami v bezpečnej hre. Dotýkať sa pomenovaných častí tela. Zrkadliť pohyb kamaráta. Prechádzať cez prekážkovú dráhu. Odhadovať, či sa zmestí cez otvor. Pohybovať sa rýchlo, pomaly, vysoko, nízko, dopredu či dozadu. Nie preto, aby sme "vybudovali správnu mapu". Ale preto, aby sme mozgu poskytovali rozmanité skúsenosti s vlastným telom.

A čo učenie?

Práve tu treba odolať lákavému zjednodušeniu. Nemôžeme povedať, že keď dieťa urobí desať balančných cvičení, zlepší sa mu matematika. Rovnako by bolo príliš odvážne tvrdiť, že určitá pohybová hra "prepája hemisféry" a tým automaticky zlepšuje učenie. Takto priamo mozog nefunguje. Existuje však hlbšie prepojenie. Keď dieťa rieši pohybovú úlohu, jeho mozog musí vnímať, predvídať, plánovať, vyhodnocovať výsledok a upravovať ďalší pokus. Telesná reprezentácia pritom poskytuje senzorimotorický základ, vďaka ktorému môže dieťa svoje telo účinne používať v priestore. Výskum detských telesných máp navyše skúma ich možné súvislosti nielen s motorickým, ale aj sociálnym vývinom. Pohyb teda nie je prestávka od vývinu mozgu. Pohyb je jedným z prostredí, v ktorých sa mozog vyvíja.

Najzaujímavejšiu "mapu" dieťa nenakreslí na papier

Keď sa nabudúce dieťa v triede pokúsi preliezť cez úzky priestor, postaví sa na jednu nohu, zakopne a pri druhom pokuse pohyb upraví alebo bez pozerania natiahne ruku za predmetom, môžeme sa na tú situáciu pozrieť trochu inak.

Nevidíme iba svaly, rovnováhu či koordináciu. Vidíme mozog, ktorý sa prostredníctvom tela učí, kde sa jeho telo začína, kde končí, kde sa práve nachádza a čo všetko s ním dokáže urobiť. Telesná mapa nie je hotový obrázok ukrytý v mozgu. Je to živý a meniaci sa systém, ktorý sa spresňuje spolu s tým, ako dieťa rastie, dotýka sa, padá, vstáva, lezie, skúša a znovu skúša. 

A možno práve preto je detský pohyb taký fascinujúci: kým my vidíme dieťa, ktoré sa hrá, jeho mozog si zároveň stále presnejšie osvojuje jedno z najdôležitejších miest jeho života – jeho vlastné telo