Mozog a telesná mapa dieťaťa

Dieťa sa rozbehne k nízkej lavičke, skloní hlavu a prelezie popod ňu. O chvíľu sa snaží dostať cez užší otvor medzi dvoma prekážkami. Raz prejde bez problémov, inokedy sa ramenom zachytí o okraj. Pri ďalšom pokuse natočí telo trochu inak. Aby takúto zdanlivo jednoduchú situáciu zvládlo, nestačí vidieť, kde sa prekážka nachádza. Dieťa potrebuje priebežne získavať informácie aj o vlastnom tele: kde sa nachádzajú jeho končatiny, ako je telo natočené, koľko priestoru zaberá a aký pohyb môže v danej situácii vykonať. Niekedy o tom hovoríme ako o "telesnej mape". 

Mozog však nemá jednu hotovú mapu tela uloženú na jednom mieste. Odborne je presnejšie hovoriť o viacerých reprezentáciách tela, ktoré vznikajú spojením informácií zo zraku, hmatu, propriocepcie, vestibulárneho systému a vlastného pohybu. Pre hrubú motoriku je mimoriadne dôležitá najmä telesná schéma – dynamická reprezentácia tela, ktorú dieťa využíva pri plánovaní a riadení pohybu.

Mozog skutočne reprezentuje jednotlivé časti tela

Myšlienka "mapy tela" nevznikla iba ako metafora. V primárnej somatosenzorickej a motorickej kôre sú informácie súvisiace s jednotlivými časťami tela priestorovo usporiadané. Ruka, chodidlo či ústa majú v mozgovej kôre odlišné oblasti reprezentácie. Tento princíp poznáme ako somatotopickú organizáciu a často sa znázorňuje známym kortikálnym homunkulom. Takéto usporiadanie sa objavuje veľmi skoro. Výskum pomocou funkčnej magnetickej rezonancie u predčasne narodených detí ukázal odlišné priestorové reakcie mozgovej kôry pri stimulácii zápästia, členka a oblasti úst už pred termínom pôrodu (Dall'Orso et al., 2018). To však neznamená, že dieťa prichádza na svet s hotovou a nemennou "mapou tela". Somatotopická organizácia mozgovej kôry je iba jednou časťou oveľa komplexnejšieho systému potrebného na vnímanie a riadenie tela.

Telesná schéma nie je obrázok tela v hlave

Pojmy telesná schéma, telesný obraz a znalosť jednotlivých častí tela sa niekedy používajú ako synonymá. Odborne však označujú rozdielne javy. Telesný obraz súvisí napríklad s tým, ako človek svoje telo vníma, hodnotí alebo o ňom premýšľa. Telesná schéma má predovšetkým senzoricko-motorickú funkciu. Pomáha nám riadiť polohu a pohyb tela, často bez toho, aby sme o tom vedome premýšľali.

Dieťa nemusí pri lezení pod stolom premýšľať: Moje rameno je teraz približne dvadsať centimetrov od hrany stola.

Potrebuje však priebežne zosúladiť informácie o veľkosti svojho tela, polohe končatín, priestore okolo seba a pohybe, ktorý práve vykonáva. Telesná schéma teda nie je statická mapa. Priebežne sa aktualizuje podľa aktuálneho stavu tela a dostupných zmyslových informácií. A to je v detstve mimoriadne dôležité, pretože telo sa neustále mení.

Keď telo rastie, jeho "mapa" sa musí priebežne aktualizovať

Predstavme si dieťa, ktoré sa bez problémov zmestí cez určitý otvor. O niekoľko mesiacov je vyššie, má dlhšie končatiny a širšie ramená. Prostredie zostalo rovnaké. Zmenilo sa však telo, ktorým v ňom dieťa koná. Výskum perceptuálno-motorického vývinu ukazuje, že telesný rast mení vzťah medzi rozmermi tela a možnosťami prostredia. Dieťa sa preto priebežne učí posudzovať napríklad to, či cez otvor prejde, či na predmet dosiahne, či môže určitú medzeru prekročiť alebo či je plocha dostatočne široká na bezpečný krok (Newell & Wade, 2018). Pre motorický vývin je teda dôležité nielen poznanie okolitého priestoru, ale aj schopnosť vzťahovať ho k aktuálnym rozmerom a možnostiam vlastného tela. To vysvetľuje aj situácie, keď dieťa, ktoré už určitú úlohu zvládalo veľmi isto, začne po období výraznejšieho rastu pôsobiť dočasne menej obratne. Motorický systém musí pracovať s telom, ktorého proporcie sa postupne menia.

Ako vieme, kde máme ruky, aj keď sa na ne nepozeráme?

Zatvorte oči a zdvihnite pravú ruku. Pravdepodobne viete, že ju máte nad hlavou, aj keď ju nevidíte. Jedným zo systémov, ktorý nám túto informáciu poskytuje, je propriocepcia. Proprioceptívne informácie pochádzajú najmä z receptorov vo svaloch, šľachách a kĺboch a informujú nervový systém o polohe, pohybe a sile pôsobiacej v pohybovom aparáte. Propriocepcia tak významne prispieva k tomu, že dokážeme riadiť končatiny bez neustálej vizuálnej kontroly (Proske & Gandevia, 2012). Nie je však jediným zdrojom informácií o tele.

Zrak poskytuje informácie o polohe tela vzhľadom na prostredie.

Hmat informuje o kontakte tela s povrchmi a predmetmi.

Vestibulárny systém vo vnútornom uchu poskytuje informácie súvisiace s pohybom a polohou hlavy a orientáciou vzhľadom na gravitáciu.

Pri bežnom pohybe sa tieto informácie nevyužívajú oddelene. Nervový systém ich priebežne kombinuje. Ak dieťa balansuje na lavičke, zároveň vníma polohu nôh, kontakt chodidiel s podložkou, pohyb hlavy aj vizuálne informácie o priestore pred sebou.

Telesná schéma sa vyvíja dlho

Bolo by nepresné predstaviť si, že telesná schéma sa "vytvorí" v dojčenskom veku a potom zostáva hotová. Výskum ukazuje, že multisenzorické spracovanie a reprezentácia vlastného tela sa vyvíjajú počas detstva a v niektorých parametroch pokračuje ich dozrievanie ešte v školskom veku a adolescencii. Je to logické. Dieťaťu sa nemení iba veľkosť tela. Postupne získava aj nové pohybové možnosti a nové skúsenosti. Najskôr sa naučí sedieť. Potom sa presúva po zemi, vstáva, chodí, behá, skáče, lezie, jazdí na bicykli či manipuluje s čoraz rozmanitejšími predmetmi. Každá nová zručnosť zároveň prináša nové situácie, v ktorých musí dieťa vzťahovať svoje telo k okolitému prostrediu. Motorický vývin je preto úzko spätý s tým, že dieťa aktívne skúma možnosti vlastného tela (Adolph & Hoch, 2019).

Dieťa nepotrebuje "tréning telesnej mapy". Potrebuje skúsenosti s vlastným telom

Na internete možno nájsť množstvo aktivít, ktoré údajne "budujú telesnú schému", "aktivujú propriocepciu", "prepájajú hemisféry" alebo pripravujú mozog na učenie. Pri takýchto tvrdeniach je namieste opatrnosť. Systematický prehľad výskumov intervencií zameraných na body awareness u typicky sa vyvíjajúcich detí našiel iba tri štúdie spĺňajúce kritériá autorov. Dostupné dôkazy preto zatiaľ nestačia na silné tvrdenia o účinnosti konkrétnych programov "tréningu telesného uvedomovania" (Ahn, 2022). Malá predbežná štúdia programu zameraného na reprezentáciu tela u 23 detí vo veku 5–6 rokov síce zaznamenala zlepšenie viacerých sledovaných ukazovateľov, ale vzhľadom na veľkosť vzorky a dizajn ide skôr o zaujímavý podnet pre ďalší výskum než o dôkaz, že materské školy potrebujú špeciálny program na "budovanie telesnej schémy" (Patriau et al., 2022). Pre bežnú pedagogickú prax z toho vyplýva jednoduchšia cesta. Nie je potrebné izolovane "trénovať telesnú mapu". Oveľa dôležitejšie je poskytovať dieťaťu pestré možnosti používať vlastné telo v rôznych situáciách.

Aké skúsenosti môže ponúknuť materská škola?

Veľmi hodnotné sú situácie, v ktorých dieťa musí priebežne prispôsobovať svoje telo požiadavkám prostredia.

Môže napríklad:

• podliezať prekážky rôznej výšky,
• prechádzať cez otvory rôznej šírky,
• liezť ponad a pomedzi prekážky,
• balansovať na rôzne širokých plochách,
• meniť polohu tela podľa priestoru,
• prenášať a premiestňovať predmety,
• napodobňovať rôzne polohy a pohyby,
• dotýkať sa pomenovaných častí vlastného tela,
• vykonávať pohyb s vizuálnou kontrolou aj bez nej, ak je to bezpečné,
• skúšať, kam dosiahne a cez aký priestor sa zmestí.

Význam týchto činností nespočíva v tom, že by každá z nich "aktivovala" určitú časť mozgu. Ich hodnota je v tom, že dieťa musí vnímať, plánovať, vykonať pohyb a prispôsobiť ho spätnej väzbe zo svojho tela a prostredia. Napríklad pri podliezaní prekážky nestačí poznať názov "chrbát". Dieťa potrebuje prakticky odhadnúť, ako nízko musí telo dostať, ako natočiť hlavu a kam položiť ruky či kolená. Práve takéto skúsenosti prepájajú vnímanie tela s jeho používaním.

Poznať časti tela a vedieť telo používať nie je to isté

Dieťa môže správne ukázať lakeť, koleno alebo členok a napriek tomu môže mať pri novej pohybovej úlohe problém odhadnúť polohu vlastného tela. A naopak – malé dieťa môže svoje telo pri pohybe používať veľmi účinne dávno predtým, než dokáže všetky jeho časti správne pomenovať. Preto by sme nemali znalosť názvov častí tela zamieňať za vyspelosť telesnej schémy. Pomenúvanie častí tela má vo vzdelávaní význam. Rozširuje slovnú zásobu, umožňuje presnejšie komunikovať o pohybe a pomáha dieťaťu orientovať sa na vlastnom tele. Motorické riadenie však potrebuje oveľa viac než jazykový názov. Potrebujeme vedieť nielen čo je koleno, ale aj kde sa práve nachádza, ako je ohnuté a čo s ním môžeme v konkrétnej situácii urobiť.

Pozor na neuromýty

Pri telesnej schéme a pohybe vzniká veľké množstvo tvrdení, ktoré znejú neurovedecky, ale dostupný výskum ich nepodporuje.

Nie je napríklad opodstatnené tvrdiť, že určitá pohybová zostava:

• "prepája pravú a ľavú hemisféru",
• aktivuje konkrétne mozgové centrá potrebné na čítanie,
• odstráni problémy s učením tým, že "zlepší telesnú mapu",
• alebo že konkrétne balančné či proprioceptívne cvičenie automaticky zlepší matematické schopnosti.

Pohyb je pre detský vývin dôležitý. To však nie je dôvod pripisovať jednotlivým cvičeniam účinky, ktoré neboli spoľahlivo preukázané. Pre pedagóga je bezpečnejšie držať sa toho, čo priamo pozoruje: Akú pohybovú skúsenosť aktivita dieťaťu poskytuje? Aký problém musí vyriešiť? Čo musí vnímať a čomu musí svoj pohyb prispôsobiť?

Telesná schéma je dynamická – rovnako ako dieťa

"Telesná mapa" je užitočná metafora, pokiaľ si pod ňou nepredstavujeme hotový obrázok uložený v mozgu. Telo dieťaťa rastie. Menia sa jeho proporcie, sila, skúsenosti aj pohybové možnosti. Zároveň sa mení prostredie a úlohy, ktoré musí zvládať. Nervový systém preto potrebuje informácie o vlastnom tele neustále aktualizovať. Práve pohyb poskytuje dieťaťu nespočetné množstvo príležitostí zisťovať:

Kam dosiahnem? Zmestím sa? Ako vysoko musím zdvihnúť nohu? Ako natočím telo, aby som prešiel? Čo sa stane, keď presuniem hmotnosť na druhú nohu?

Pre pedagóga z toho vyplýva dôležitá pointa: Telesná schéma sa nerozvíja jedným špeciálnym cvičením. Dieťa ju priebežne spresňuje prostredníctvom pestrých skúseností s vlastným telom v priestore. Materská škola preto nemusí hľadať "cviky na telesnú mapu". Oveľa hodnotnejšie je vytvárať prostredie, v ktorom môže dieťa liezť, podliezať, balansovať, meniť polohy, manipulovať s predmetmi a opakovane riešiť nové pohybové situácie.