Dieťa nie je vizitka rodiča

Stačí niekoľko sekúnd.

Dieťa sa rozplače uprostred obchodu. Odmietne pozdraviť susedu. Na ihrisku vytrhne inému dieťaťu hračku. V materskej škole nechce spolupracovať alebo ruší ostatných.

A dospelí už majú vysvetlenie.

Nevychované dieťa.

Rodičia mu zrejme všetko dovolia.

Doma asi nemá žiadne hranice.

Akoby správanie dieťaťa bolo verejným vysvedčením rodičovstva. Ak je pokojné, zdvorilé a poslušné, rodičia odviedli dobrú prácu. Ak vzdoruje, plače alebo sa správa nevhodne, niekde vo výchove musela nastať chyba.

Ale môžeme skutočne posudzovať kvalitu rodičovstva podľa správania malého dieťaťa?

Keď sa z dieťaťa stáva obraz rodiča

Od detí očakávame, že budú zdraviť, ďakovať, deliť sa, poslúchať a správať sa primerane situácii. Tieto očakávania majú svoje opodstatnenie. Sú súčasťou učenia sa spoločenským pravidlám.

Problém nastáva vtedy, keď zabúdame, že dieťa do šiestich rokov sa mnohé z týchto schopností ešte len učí.

Jeho správanie ovplyvňuje temperament, úroveň vývinovej zrelosti, aktuálne emócie, únava, prostredie aj predchádzajúce skúsenosti. Samozrejme, významnú úlohu zohráva aj výchova.

Nie je však jediným faktorom.

Pokojné dieťa preto nemusí byť automaticky výsledkom kvalitnej výchovy. Rovnako ako dieťa, ktoré prežíva náročné emócie alebo odmieta spolupracovať, nemusí byť dôkazom rodičovského zlyhania.

Dieťa nie je hotovým výsledkom výchovy. Je osobnosťou, ktorá sa ešte len vyvíja.

Keď rodičia vychovávajú pod pohľadom okolia

Predstavme si štvorročné dieťa, ktoré sa v obchode rozplače, pretože nedostalo sladkosť.

Rodič odmietol jeho požiadavku a stanovil hranicu. Napriek tomu sa dieťa hnevá, kričí a protestuje.

Okolie však nevidí rozhodnutie rodiča ani jeho dôslednosť. Vidí iba plačúce dieťa.

A často hodnotí.

Rodič sa tak ocitá v situácii, keď musí zvládnuť nielen emócie dieťaťa, ale aj vlastný pocit zahanbenia. Namiesto premýšľania o tom, čo dieťa práve potrebuje, môže začať riešiť, čo si o ňom pomyslia ostatní.

Práve tu sa ukazuje, aký silný vplyv môže mať spoločenské hodnotenie na výchovu.

Niekedy totiž nereagujeme iba na správanie dieťaťa, ale aj na strach, že nás ostatní budú považovať za zlých rodičov.

Dieťa ako vizitka rodiny v materskej škole

Podobné hodnotenia sa môžu objavovať aj v prostredí materskej školy.

Dieťa, ktoré rešpektuje pravidlá, spolupracuje a neruší ostatných, býva vnímané pozitívne. Pri dieťati, ktoré má ťažkosti s prispôsobením sa kolektívu, sa však môže rýchlo objaviť otázka: Čo ho doma učia?

Učitelia pritom vidia dieťa v špecifickom prostredí, ktoré naň kladie iné nároky ako rodina. Správanie v materskej škole preto nemusí byť totožné so správaním doma.

To neznamená, že náročné prejavy máme prehliadať. Znamená to, že by sme ich nemali automaticky pripisovať nedostatočnej výchove.

Medzi konštatovaním "Vaše dieťa je nevychované" a otázkou "Všimli sme si, že má problém pri spoločných činnostiach. Ako to vnímate vy?" je zásadný rozdiel.

Prvá veta hodnotí. Druhá otvára spoluprácu.

A práve spolupráca, nie vzájomné obviňovanie, by mala byť základom vzťahu medzi rodičmi a materskou školou.

Zodpovednosť rodiča nie je to isté ako dokonalé správanie dieťaťa

Odmietnuť posudzovanie rodičov podľa správania detí neznamená zbaviť ich zodpovednosti za výchovu.

Rodičia majú vytvárať bezpečné prostredie, nastavovať hranice, viesť deti k rešpektu a pomáhať im osvojovať si spoločenské pravidlá.

Nemôžu však zaručiť, že ich dieťa bude v každej situácii pokojné, poslušné a primerane reagujúce.

Aj dobre vedené dieťa môže vzdorovať, urobiť chybu, reagovať impulzívne alebo prežívať náročné obdobie.

Kvalita rodičovstva sa preto nedá spoľahlivo posúdiť podľa jedného konfliktu na ihrisku, plaču v obchode či správania pri rannom príchode do materskej školy.

Zodpovednosť rodiča spočíva v tom, ako dieťa sprevádza, nie v tom, že dokáže kontrolovať každý jeho prejav.

Dieťa nie je naše vysvedčenie

Možno by sme mali byť opatrnejší v tom, ako rýchlo si vytvárame závery o rodinách, ktoré nepoznáme.

Za pokojne sediacim dieťaťom nemusí byť dokonalá výchova. A za dieťaťom, ktoré práve kričí, nemusí byť rodičovská ľahostajnosť.

Vidíme iba okamih. Nie celý príbeh.

Dieťa má právo byť dieťaťom – učiť sa, robiť chyby, prejavovať emócie a postupne dozrievať. A rodič má právo nebyť neustále posudzovaný podľa toho, ako sa jeho dieťa práve správa.

Pretože dieťa nie je vizitka rodiča. A jeho správanie nie je známkou, ktorú spoločnosť vystavuje za výchovu.

Možno najdôležitejšia otázka teda neznie, čo správanie dieťaťa vypovedá o jeho rodičoch.

Ale prečo máme takú silnú potrebu podľa neho rodičov hodnotiť? …