Ako anjelikovi rozžiarila krídla malá spomienka

Vysoko na oblohe plávali mäkké, nadýchané obláčiky. Vyzerali ako kopce bielej šľahačkovej peny. Boli hebké a ľahučké. Len sa tak vznášali vzduchom. A spolu s nimi sa vznášali aj malinké anjeliky. Boli bielunké ako sneh. Na hlávkach sa im v slnku ligotali zlaté kučierky a dlhé šaty im zakrývali bosé nohy. Pri každom pohybe sa vlnili ako ten najjemnejší hodváb. Všetci anjelici boli takmer rovnakí. Rovnako krásni, rovnako veľkí, rovnako usmiati aj rovnako vznešení. Jediné, čím sa líšili, boli ich krídla. Niektorým žiarili ako to najjasnejšie svetlo, iným svietili jemne ako mesačný svit. A z času na čas sa stalo, že krídla niektorého anjelika boli také priesvitné, až ich takmer nebolo vidieť.

Na okraji jedného z obláčikov sedel malý anjelik. Pozeral sa na zem a hompáľal bosými nožičkami. Už niekoľko dní si robil starosti. Jeho krídla, kedysi žiarivé ako tisíc hviezdičiek, pomaličky strácali svetlo. Každé ráno boli o čosi bledšie. A dnes? Dnes už boli také priesvitné, že cez ne videl modrú oblohu. Anjelik zdvihol jedno krídlo proti slniečku. Potom druhé. Obrátil sa raz na jednu stranu, raz na druhú a napokon nimi niekoľkokrát zamával. Nič. Ani jediná iskrička. "Kam sa len podelo všetko moje svetlo?" povzdychol si. "Možno sa nikam nepodelo," ozvalo sa za ním. Vedľa neho si prisadol anjelik so žiarivými krídlami. "Ako to myslíš?" začudoval sa malý anjelik. "Možno tvoje krídla iba na niečo čakajú." "Na čo?" "Na spomienku."

Anjelik nechápavo pokrútil hlávkou. "Na spomienku? A čo má spomienka spoločné s mojimi krídlami?" "Vieš, každá milá spomienka v sebe ukrýva maličké svetielko. A keď si na teba niekto s láskou spomenie, svetielko sa vydá na cestu k oblakom. Niekedy je také slabunké, že ho takmer nevidieť. Ale keď nájde toho, komu patrí, dokáže rozžiariť aj tie najpriesvitnejšie krídla." Malý anjelik sa zamyslel. "A ako bude vedieť, že patrí práve mne?" "To neviem," priznal anjelik so žiarivými krídlami. "Ale hovorí sa, že spomienky nikdy nezabudnú, ku komu majú priletieť." "A kedy tá moja priletí?" "Možno už o pár dní." "A čo ak zablúdi?" "Spomienky vraj poznajú cestu aj so zatvorenými očami." Anjelik sa trošku usmial. Potom však znovu sklopil hlávku. "A čo keď nepriletí vôbec?" Anjelik so žiarivými krídlami chvíľu mlčal. Potom natiahol ruku a jemne pohladil jeho priesvitné krídlo.  "Mohol by si tu so mnou počkať na ten deň?" "Veľmi rád. Budem ťa držať za ruku." A tak čakali.

Každé ráno si sadli na okraj najväčšieho obláčika a pozerali sa na zem. Pozorovali stromy, ktoré sa pomaly prezliekali do jesenných farieb. Anjelik s priesvitnými krídlami hľadal v ďalekej diaľke svetielko. Raz sa medzi oblakmi čosi zablyslo. "Pozri! Tam!" vykríkol a vyskočil na nohy. "To je určite moja spomienka!" Obaja sa rozbehli k okraju oblaku. Lenže nebola to spomienka. Bola to kvapôčka rosy, ktorú slniečko premenilo na trblietavú perličku. Inokedy zbadal malý zlatý záblesk. "Teraz už určite priletela!" Ale ani tentoraz to nebola ona. Iba slnečný lúč, ktorý sa zamotal medzi oblaky.

Deň za dňom plynul a anjelikove krídla zostávali priesvitné. "Možno je moja spomienka taká maličká, že ju nikdy neuvidím," zašepkal jedného večera. "Aj to najmenšie svetielko dokáže rozžiariť veľkú tmu," povedal jeho kamarát. "Naozaj?" "Naozaj." "A keď bude celkom celkom maličká? Menšia ako zrnko piesku?" "Aj vtedy." Anjelik sa zadíval na svoje krídla. "Tak budem pozerať ešte pozornejšie."

Až jedného rána v záhradách zakvitli chryzantémy. Biele, žlté, ružové aj fialové. Ich veľké farebné hlávky sa jemne kolísali vo vetre, akoby si medzi sebou šepkali tajomstvá. Ľudia sa pri nich zastavovali. Niektorí sa usmievali, iní zostali chvíľku zamyslení. A ktosi celkom potichučky vyslovil meno, ktoré nosil hlboko vo svojom srdci. Potom pridal nežnú spomienku a tichú modlitbu, ktorá znela ako báseň. A vtedy sa stalo čosi zvláštne. Zo zeme sa vznieslo maličké svetielko. Bolo také drobné, že ho takmer nebolo vidieť. Chvíľu sa pohojdávalo nad kvetmi, akoby nevedelo, ktorým smerom sa vydať. Potom ho zachytil jemný vetrík a odniesol vyššie. A ešte vyššie. Svetielko preletelo ponad koruny stromov, minulo kŕdeľ vtákov a zamierilo rovno k oblakom.

Anjelik s priesvitnými krídlami práve sedel na svojom obľúbenom mieste. Podopieral si bradu dlaňami a pozoroval zem. Ani si nevšimol, že sa k nemu čosi blíži. Ale jeho kamarát to zbadal. "Anjelik! Vstávaj! Pozri!" "Čo sa deje?" "Tam! Pri tom malom obláčiku!" Anjelik vyskočil a prižmúril oči. "Kde? Ja nič nevidím!" "Len sa dobre pozeraj!" A zrazu ho zbadal. Maličké svetielko sa pomaly blížilo. Chvíľu tancovalo vo vzduchu, potom sa zakrútilo a napokon sa zastavilo celkom pred ním. "To je...?" zašepkal anjelik. "Myslím, že áno," usmial sa jeho kamarát. Svetielko sa ešte raz zatriaslo, akoby mu chcelo niečo pošepkať. Potom sa jemnučko dotklo jedného z jeho priesvitných krídel.

A vtom sa stal zázrak. Najprv sa rozžiarilo jedno pierko. Potom druhé. A tretie. Anjelik stál bez pohnutia a neveril vlastným očiam. Svetlo sa pomaličky rozlievalo po jeho krídlach. Bolo čoraz jasnejšie a jasnejšie, až sa napokon obe krídla rozžiarili ako tisíc drobných hviezdičiek. "Pozri! Pozri na moje krídla!" vykríkol natešene. Obrátil sa na jednu stranu, potom na druhú. Roztiahol krídla, zamával nimi a vo vzduchu sa za ním rozsypala hŕstka trblietavých iskričiek. "Čo sa stalo?" spýtal sa, hoci odpoveď už takmer poznal. "Niekto si na teba spomenul." "Takže to bola naozaj moja spomienka?" "Áno. A vidíš? Našla si ťa." Anjelik sa usmieval od ucha k uchu. "A ty si tu celý čas čakal so mnou!" "Veď som ti to sľúbil."

Anjeliky sa chytili za ruky a začali poskakovať po obláčiku ako po tej najmäkšej perine. Hop! Hop! A ešte jeden veľký hop! Obláčik sa pod nimi rozhojdal tak silno, až z neho odletelo niekoľko malých chumáčikov snehu. Div, že doň nespravili dieru! Keď sa konečne unavili, ľahli si vedľa seba a pozorovali hviezdy. "Myslíš, že ešte niekedy priletí ďalšia spomienka?" spýtal sa anjelik. "Určite áno," odpovedal jeho kamarát. "A ako budem vedieť, kedy?" "To nikdy nevieme." Anjelik chvíľu premýšľal. "A keby moje krídla znovu prestali svietiť?" Jeho kamarát sa usmial a natiahol k nemu ruku. "Tak budeme zase čakať." "Spolu?" "Spolu."

A vysoko nad zemou ešte dlho žiarili dvoje anjelských krídel. Jedny jasne ako tisíc hviezdičiek. A druhé tichučko, ako svetlo, ktoré nikdy neprestalo svietiť. A keď budú opäť kvitnúť chryzantémy, darujte aj vy jednu milú spomienku do neba. Možno práve na ňu čaká malý anjelik, ktorému už pomaličky prestávajú svietiť krídla.

© Autor: Žaneta Kunštárová