O veciach, o ktorých sa deťmi niekedy bojíme hovoriť

Spomínať znamená uchovávať si blízkosť

Keď niekto zomrie, spoločné zážitky sa nevymažú. Zostávajú v rodinných fotografiách, v príbehoch, ktoré si rozprávame, v obľúbených pesničkách, vôňach aj drobných zvykoch. Možno si spomenieme na babičkine koláče, na dedkov smiech alebo na večery, keď nám niekto čítal rozprávky. A práve takéto spomienky môžeme odovzdávať deťom. Nemusíme hovoriť iba o tom, že nám niekto chýba. Môžeme rozprávať aj o tom, aký bol, čo mal rád, čo nás naučil a čo sme spolu zažili. Dieťa tak postupne spoznáva človeka, ktorý bol súčasťou jeho rodiny, aj keď si naňho samo nepamätá. Spomínanie nie je popieraním smrti. Je spôsobom, ako si uchovať vnútorný vzťah k človeku, ktorý zomrel. Pre dieťa môže byť dôležité vedieť, že o blízkom človeku smie hovoriť, vysloviť jeho meno, položiť otázku alebo si prezrieť jeho fotografiu. A že pri spomínaní sa smieme nielen rozplakať, ale aj zasmiať.

Prečo sa s deťmi o smrti rozprávať?

Smrť patrí k životu, hoci by sme si niekedy želali, aby to tak nebolo. Deti sa s ňou stretávajú rôznymi spôsobmi. Vidia uhynutého chrobáčika, nájdu vtáčika, ktorý už nelieta, dozvedia sa o úmrtí domáceho zvieratka alebo počujú dospelých hovoriť o niekom, kto zomrel. Nemusia však rozumieť tomu, čo sa stalo. Ak o smrti mlčíme, neznamená to, že dieťa na ňu nemyslí. Môže si vytvárať vlastné vysvetlenia, ktoré bývajú niekedy desivejšie než jednoduchá pravda. Rozhovor o smrti preto nemusí byť jedným veľkým a vážnym rozhovorom. Často stačí niekoľko pokojných viet, ktoré prichádzajú prirodzene, keď sa dieťa opýta. Dôležité nie je povedať všetko naraz. Dôležité je vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom sa dieťa môže pýtať znova a znova. A cítiť, že jeho otázky nie sú zakázané.

Ako malé deti rozumejú smrti?

Detské chápanie smrti sa vyvíja postupne. Najmenšie deti ešte nerozumejú jej významu. Vnímajú však neprítomnosť blízkeho človeka, zmeny v každodennom živote aj emócie dospelých. Predškoláci často ešte nechápu, že smrť je nezvratná. Môžu sa pýtať, kedy sa babička vráti, či ju môžeme navštíviť alebo či sa ešte niekedy zobudí. Nie je to prejav necitlivosti ani nepozornosti. Dieťa sa iba snaží porozumieť niečomu, čo presahuje jeho doterajšie skúsenosti. Postupne, približne v mladšom školskom veku, začína lepšie chápať, že smrť je trvalá, že telo po smrti prestáva fungovať a že sa týka všetkých živých bytostí. Každé dieťa však dozrieva vlastným tempom. Jeho chápanie ovplyvňuje vek, skúsenosti, prostredie aj spôsob, akým sa s ním dospelí rozprávajú. Preto je dôležité nesnažiť sa vysvetliť viac, než dieťa v danej chvíli potrebuje.

Pravda môže byť nežná

Keď s deťmi hovoríme o smrti, niekedy sa snažíme nájsť čo najjemnejšie slová. Povieme, že babička zaspala, odišla na dlhú cestu alebo nás navždy opustila. Pre malé dieťa však takéto vysvetlenia môžu byť mätúce. Ak niekto "zaspal", prečo sa nezobudí? A čo ak sa to stane aj mne, keď večer zaspím? Preto je vhodnejšie používať jednoduché a pravdivé slová. "Babička zomrela. Znamená to, že jej telo prestalo fungovať. Už nedýcha, nerozpráva ani necíti bolesť. Nemôžeme ju znova stretnúť tak, ako keď žila. Ale môžeme si na ňu spomínať a rozprávať sa o nej." Takéto vysvetlenie môže dospelému znieť príliš priamo. Pre dieťa je však zrozumiteľnejšie než nejasné obrazy. A ak sa opýta niečo, na čo nepoznáme odpoveď, pokojne môžeme povedať: "To neviem." Aj dospelí niekedy nepoznajú odpovede na všetky otázky.

Keď dieťa smúti inak než dospelý

Detský smútok nemusí vyzerať tak, ako si ho predstavujeme. Dieťa môže jednu chvíľu plakať, o pár minút sa smiať a potom sa bezstarostne hrať. Môže sa na zosnulého opakovane pýtať, hoci sme mu už všetko vysvetlili. Môže byť podráždené, vyhľadávať väčšiu blízkosť dospelých alebo sa správať mladšie než predtým. A niektoré deti navonok takmer nereagujú. To všetko môže patriť k spôsobom, akými deti prežívajú stratu. Nesnažme sa preto určovať, ako dlho majú byť smutné alebo ako by mali svoje pocity prejavovať. Nehovorme im, že musia byť statočné, že už nemajú plakať alebo že sa nemajú trápiť. Oveľa viac im pomôže, keď ich vypočujeme, prijmeme ich emócie a uistíme ich, že sme tu pre ne. Niekedy budú potrebovať rozhovor. Inokedy objatie. A niekedy sa budú chcieť jednoducho hrať. Aj to je v poriadku.

Prečo chodíme na cintorín?

Pre dospelého je návšteva cintorína zrozumiteľným prejavom úcty a spomínania. Malé dieťa však nemusí vedieť, prečo na také miesto chodíme. Preto mu môžeme ešte pred návštevou jednoducho vysvetliť: "Cintorín je miesto, kde sú pochovaní ľudia, ktorí zomreli. Chodíme tam, aby sme si na nich spomenuli, priniesli kvety a chvíľku na nich mysleli." Ak dieťa chce vedieť viac, odpovedzme mu. Ak sa nechce pýtať, nemusíme ho nútiť do rozhovoru. Návšteva cintorína nemusí byť iba smutnou udalosťou. Môže byť aj pokojnou chvíľou spoločného spomínania. "Vieš, tvoj dedko mal veľmi rád jeseň. Vždy zbieral gaštany a nosil ich domov vo vreckách." Aj takáto jednoduchá veta môže dieťaťu pomôcť pochopiť, prečo sme na zosnulého nezabudli. Dôležité je pripraviť dieťa na to, čo uvidí, a rešpektovať jeho pocity. Nie každé dieťa bude chcieť zostať dlho, zapáliť sviečku alebo sa priblížiť k hrobu. A ani nemusí.

Keď sa dieťa opýta: "A ty tiež zomrieš?"

Táto otázka patrí k tým, ktoré dokážu dospelého najviac zaskočiť. Dieťa sa však často nepýta iba na smrť. Môže sa pýtať aj na svoju istotu a bezpečie. Chce vedieť, či tu preňho zostaneme. Môžeme mu odpovedať pravdivo, ale upokojujúco: "Áno, všetci ľudia raz zomrú. Väčšina ľudí však žije veľmi dlho. Teraz som tu s tebou, starám sa o svoje zdravie a očakávam, že tu budem ešte dlho. A vždy sú tu aj ďalší ľudia, ktorí ťa majú radi a postarajú sa o teba." Nie je potrebné sľubovať niečo, čo nemôžeme zaručiť. Dieťa potrebuje predovšetkým cítiť, že v tejto chvíli je v bezpečí a že na svoje obavy nie je samo.

Keď nám pomáhajú rozprávky

Rozprávky majú jedinečnú schopnosť otvárať aj tie témy, pre ktoré niekedy ťažko hľadáme slová. V rozprávke Ako anjelikovi rozžiarila krídla malá spomienka nehovoríme priamo o smrti. Hovoríme o spomienke. O maličkom svetielku, ktoré dokáže prekonať veľkú vzdialenosť. O anjelikovi, ktorý čaká. A o priateľovi, ktorý ho pri čakaní drží za ruku. Príbeh necháva priestor detskej fantázii. Nepotrebuje vysvetľovať, kde sa nachádzajú tí, ktorí zomreli, ani čo sa s nimi deje. Jeho posolstvo je jednoduché: Na ľudí, ktorých sme mali radi, môžeme spomínať aj vtedy, keď už nie sú medzi nami. 

Rozprávka však nenahrádza pravdivý rozhovor, ak dieťa samo položí konkrétnu otázku o smrti. Rozprávkový obraz anjelika môže zostať obrazom lásky a spomienky, zatiaľ čo vysvetlenie skutočnej smrti patrí do pokojného rozhovoru s dospelým. A čo ak dieťa po vypočutí príbehu zostane ticho? Nechajme ho. Nemusíme od neho žiadať, aby vysvetlilo, čo rozprávka znamená. Nemusíme zisťovať, či pochopilo jej posolstvo. Možno si iba predstavuje malého anjelika na mäkkom obláčiku. Možno premýšľa o niekom, kto mu chýba. A možno ho najviac potešilo, že sa anjelikovi opäť rozžiarili krídla. Aj to stačí.

A napokon niečo pre nás, dospelých

Nemusíme mať pripravenú odpoveď na každú detskú otázku. Nemusíme skrývať všetky svoje slzy ani predstierať, že nám nikdy nie je smutno. Môžeme pokojne povedať: "Plačem, pretože mi babička chýba. Veľmi som ju mala rada. Ale som rada, že si na ňu môžeme spolu spomenúť." Takto dieťa spoznáva, že smútok je prirodzený pocit. A že popri ňom môže existovať aj vďačnosť, radosť a láska. Niekedy bude rozhovor krátky. Inokedy sa k nemu dieťa vráti po týždňoch či mesiacoch. Najdôležitejšie je, aby vedelo, že sa má ku komu vrátiť so svojimi otázkami. Pretože deti nepotrebujú dospelých, ktorí poznajú všetky odpovede. Potrebujú dospelých, ktorí sa neboja počúvať.