Ako si Gaštanko našiel nezvyčajných kamarátov

Jedného jesenného rána sa v korune starého gaštana ozvalo:

Puk!

Otvorila sa zelená pichľavá šupka a z nej vykukol malý hnedý Gaštanko.

Bol hladký, lesklý a na brušku mal svetlú škvrnku.

"Jéj!" obzeral sa. "Tak toto je svet?"

Vtom zafúkal vietor.

Fíííí!

Konár sa zakýval, šupka sa otvorila ešte viac a...

Bum! Buch! Kotúľ-kotúľ-kotúľ!

Gaštanko pristál v mäkkom lístí pod stromom.

Chvíľu mu trvalo, kým zistil, kde má hore a kde dolu.

"No teda!" vydýchol. "Svet je poriadne veľký."

Okolo neho šuchotali žlté, červené a oranžové listy. V tráve sa ligotali kvapky rosy a zo stromov sem-tam niečo spadlo.

Ťuk! Puk! Šuch!

Gaštanko sa rozhliadol.

"Určite tu niekde budú ďalší gaštankovia. Nájdem si kamarátov!"

A vykotúľal sa na cestu.

Kotúľ-kotúľ, kotúľ-kotúľ...

Netrvalo dlho a pod dubom zbadal čosi malé a hnedé.

"Hurá! Gaštan!"

"Gaštan?!" ozvalo sa urazene.

Hnedá guľôčka si napravila čiapku.

"Ja som predsa Žaluďko!"

Gaštanko si ho obzrel.

"A načo máš tú čiapku?"

"Aby som bol fešák!" vyhlásil Žaluďko.

Gaštanko sa rozosmial.

"Hľadám gaštanových kamarátov. Nevidel si nejakých?"

"Nie. Ale môžem hľadať s tebou."

A tak sa kotúľali ďalej dvaja.

Kotúľ-kotúľ... ťuk-ťuk...

O chvíľu Gaštanko zastal.

"Tam je jeden! A aký veľký!"

Pod smrekom ležalo čosi hnedé a strapaté.

"Haló, gaštan!"

"Kto je tu gaštan?" zahundralo to.

Bola to Šiška.

"Ja mám šupinky! A pozri, koľko!"

Gaštanko ju obišiel z jednej strany. Potom z druhej.

"Ty si teda čudná."

Šiška sa zasmiala.

"Pozri sa na seba! Si hladký ako vyleštený gombík."

"Hľadáme gaštany," vysvetlil Žaluďko.

"Gaštany nepoznám," povedala Šiška, "ale poznám les. Idem s vami!"

A tak boli traja.

Vtom im ponad hlavy čosi preletelo.

Frrrrrrrr!

"Čo to bolo?!" zhíkol Gaštanko.

Zo vzduchu sa krútiac znieslo malé semienko javora.

"Ja som Vrtuľka!"

A hneď sa zatočila.

Frrrr!

Gaštanko vyvalil oči.

"Ty vieš lietať?"

"A ty nie?"

Gaštanko poskočil.

Buch!

A zostal ležať na chrbte.

"Nie," priznal.

Všetci sa rozosmiali.

"Poď s nami," zavolal Gaštanko. "Hľadáme mojich kamarátov."

"Tak poďme!" zvolala Vrtuľka.

A nezvyčajná výprava pokračovala.

Lenže jesenný vietor silnel.

Fííí... FÍÍÍ...

Stromy sa rozkývali.

Listy začali tancovať.

A zrazu...

FÍÍÍÍÍÍ!

Prišiel taký náraz vetra, až sa všetci rozutekali na rôzne strany.

"Jaj!" vykríkol Žaluďko.

"Moja čiapka!"

Frrrr! Vrtuľku vynieslo vysoko do vzduchu.

Šiška sa zakotúľala dolu svahom.

A Gaštanko?

Kotúľ-kotúľ-kotúľ-kotúľ!

"Zastavte maaaaa!"

Rútil sa dolu kopcom čoraz rýchlejšie.

Pred ním sa objavila veľká mláka.

"Jaj, nie!"

A ešte bližšie.

"NIE!"

Už bol takmer v nej, keď...

ŠUCH!

Zachytil sa o Šišku.

Obaja zostali ležať tesne pri vode.

"Uf," vydýchol Gaštanko.

"Ešteže som taká strapatá," povedala Šiška.

Vtom zhora začuli:

"Tu ste!"

Vrtuľka sa zniesla k nim.

"Žaluďko je za tým veľkým koreňom! Videla som ho zhora."

Rozbehli sa za ním.

A naozaj.

Spod koreňa trčala malá hnedá čiapočka.

"Pomóóóc!"

"Ťaháme!" zvolal Gaštanko.

Šiška sa zaprela.

Gaštanko zatlačil.

Vrtuľka povzbudzovala:

"Raz! Dva! TRI!"

Puk!

Žaluďko vyletel spod koreňa.

A jeho čiapka za ním.

Ťuk!

Pristála Gaštankovi rovno na hlave.

Všetci naňho pozreli.

Gaštanko v žaluďovej čiapočke vyzeral tak smiešne, že sa celý les rozozvučal smiechom.

Keď vietor konečne utíchol, štvorica si oddýchla pod stromom.

Gaštanko sa rozhliadol.

Všade naokolo ležali jesenné poklady – gaštany v pichľavých šupkách, žalude, šišky, javorové vrtuľky a lístie všetkých farieb.

A vtom si na niečo spomenul.

"Jaj!"

"Čo sa stalo?" spýtal sa Žaluďko.

Gaštanko zosmutnel.

"Veď ja som si chcel nájsť kamarátov."

Nastalo ticho.

"A my sme čo?" spýtala sa Šiška.

"No... ty si šiška."

"To som."

"Ty si žaluď."

Žaluďko si hrdo napravil čiapku.

"Správne."

"A ty si vrtuľka."

Frrrr! zatočila sa Vrtuľka.

"Nikto z vás nie je ako ja."

"To je pravda," povedal Žaluďko.

Gaštanko sklopil oči.

Vtom doňho Šiška jemne drgla.

"Ale keď si sa kotúľal do mláky, kto ťa zastavil?"

"Ty."

"A kto nás našiel, keď nás vietor rozfúkal?" spýtal sa Žaluďko.

"Vrtuľka."

"A kto ma vytiahol spod koreňa?"

Gaštanko sa usmial.

"My všetci."

Chvíľu premýšľal.

Potom sa mu rozžiarili očká.

"Takže... nemusíte byť gaštany, aby ste boli moji kamaráti?"

"Konečne!" zvolala Šiška.

A všetci sa rozosmiali.

Na druhý deň prišli pod strom deti.

"Pozrite, koľko jesenných pokladov!"

Pozbierali gaštany, žalude, šišky, vrtuľky aj najkrajšie farebné listy.

Z Gaštanka urobili malého panáčika.

Žaluďko dostal miesto po jeho boku.

Zo Šišky vznikla strapatá lesná pani a Vrtuľka dostala krídla presne tam, kam patrili.

Večer stáli všetci spolu na poličke.

Gaštanko sa na svojich kamarátov spokojne pozrel.

Nenašiel ani jedného, ktorý by bol presne ako on.

Našiel však Žaluďka s čiapkou, strapatú Šišku a lietajúcu Vrtuľku.

Každý vedel niečo iné.

A spolu zažili dobrodružstvo, aké by Gaštanko sám nikdy nezažil.

Za oknom zašumel jesenný vietor.

Šššš... šššš...

Akoby im pošepol:

"Tí najlepší kamaráti nemusia byť rovnakí. Stačí, keď držia spolu."

Gaštanko sa usmial.

Takých nezvyčajných kamarátov by nevymenil za nič na svete.