Chytiť letiacu loptu vyzerá jednoducho. V skutočnosti patrí medzi najnáročnejšie pohybové úlohy, ktoré predškolský mozog rieši. Dieťa musí v zlomku sekundy odhadnúť smer, rýchlosť a vzdialenosť lopty, naplánovať pohyb celého tela, správne nastaviť ruky a pohyb vykonať v presnom okamihu. To všetko ešte skôr, ako si vôbec uvedomí, že loptu ide chytiť.

Koordinácia pohybov nie je vrodená schopnosť, ale výsledok tisícok pokusov, pri ktorých sa mozog učí predvídať dôsledky vlastných pohybov. Neurovedci dnes hovoria o tom, že mozog si vytvára akési "vnútorné mapy", vďaka ktorým dokáže pohyb postupne spresňovať. Každý nepodarený hod, minutá lopta či zakopnutie preto nie sú zlyhaním. Naopak, práve drobné chyby poskytujú mozgu cenné informácie, z ktorých sa učí.

Niektoré deti dokážu loptu chytiť veľmi skoro, iné ju nechajú prepadnúť pomedzi ruky ešte dlho po tom, ako ich rovesníci s nadšením hrajú vybíjanú. Rozdiely sú prirodzené. Vývin koordinácie ovplyvňuje nielen dozrievanie mozgu, ale aj zrakové vnímanie, rovnováha, načasovanie pohybov, skúsenosti s pohybovými hrami či jednoducho to, koľko príležitostí malo dieťa pohyb trénovať.

Ak dieťa loptu nechytí, ešte to neznamená, že má problém s koordináciou. Dôležitejšie je sledovať celkový obraz. Darí sa mu postupne zlepšovať? Baví ho pohyb napriek neúspechom? Alebo sa pohybovým hrám radšej vyhýba, pôsobí neisto a podobné ťažkosti sa objavujú aj pri iných činnostiach, ktoré vyžadujú presné načasovanie pohybov? Práve súvislosti často povedia viac než jeden nepodarený pokus.

Je teda v poriadku, ak dieťaťu robí problém chytiť loptu? Vo väčšine prípadov áno. Profesionálni baseballoví hráči nechytajú loptu len očami. Ich mozog počas letu neustále predpovedá, kde lopta bude o zlomok sekundy neskôr. Rovnaký princíp sa postupne učí aj predškolák – len oveľa pomalšie. Predškolský vek je obdobím intenzívneho dozrievania koordinácie a deti sa v tejto oblasti vyvíjajú veľmi rozdielnym tempom. Ak však ťažkosti pretrvávajú, sú výrazné alebo dieťa obmedzujú v hre s rovesníkmi či pri bežných aktivitách, môže byť užitočné pozrieť sa na koordináciu pohybov podrobnejšie. Niekedy totiž nejde len o loptu, ale o spôsob, akým mozog spája to, čo oči vidia, s tým, čo majú urobiť ruky a celé telo.

Koordinácia pohybov nie je len schopnosť správne sa hýbať. Je výsledkom spolupráce mozgu, zmyslov a svalov a ukazuje, ako sa dieťa učí plánovať, načasovať a prepájať jednotlivé pohyby do plynulých a účelných činností.

Z denníka pedagóga:

Hrávajú sa to aj vaše deti?

Organizovaný útvar sa mi pravidelne "rozsype" vždy pri presune do školskej jedálne. Dlhá chodba. Dlaždice. Čiary. A zrazu sa z pokojného presunu stane dobrodružná výprava. Jedno dieťa preskakuje škáry. Druhé sa im oblúkom vyhýba. Tretie ide výlučne po jednej farbe. Štvrté hlasno upozorňuje ostatných: "Pozor! Tam je láva!"

To, čo dospelému pripadá ako zdržiavanie pri presune, je pre dieťa prirodzený tréning mozgu aj tela. My vidíme chodbu. Deti vidia prekážkovú dráhu. Pri každom preskočení čiary trénujú odhad vzdialenosti. Pri balansovaní na okraji dlaždice rozvíjajú rovnováhu. Pri plánovaní ďalšieho kroku zapájajú pozornosť, koordináciu aj priestorové vnímanie. A možno práve preto sú obyčajné presuny niekedy hodnotnejšie ako pripravená pohybová aktivita. Možno by sme ich nemuseli vždy zastavovať vetou: "Poďte už normálne." Niekedy totiž práve toto je pre deti presne to, čo je normálne.

Ruku na srdce - nespúšťa sa vám vtedy v hlave Lara Croft a "laserové lúče". Balansujem so svojou trochu tvrdou pracovnou obuvou na úzkych okrajoch dlaždíc a čakám, čo sa stane, keď sa zámerne dotknem čiary špičkou svojej šľapky :)

Časté zakopávanie, pády a narážanie

Dieťa môže pri pohybe pôsobiť menej isto a obratne než jeho rovesníci. Častejšie zakopáva, naráža do predmetov alebo ľudí, nesprávne odhadne vzdialenosť od prekážky alebo má problém včas zastaviť či zmeniť smer. Náročnejšie preň môžu byť situácie, v ktorých musí pohyb rýchlo prispôsobiť – napríklad beh medzi deťmi, prekážková dráha, naháňačka alebo pohyb v členitom teréne.

Samotný občasný pád je v predškolskom veku prirodzený. Pozornosť si zaslúži najmä opakujúci sa vzorec, keď je dieťa výrazne menej isté aj v známych situáciách, pohyb ho stojí veľa úsilia alebo pády obmedzujú jeho zapojenie do hry. Motorická neobratnosť a ťažkosti pri behu, skákaní či chôdzi po schodoch patria medzi možné prejavy vývinových koordinačných ťažkostí.

Pri pozorovaní sledujte: či sa problém objavuje v rôznych prostrediach, ako dieťa zvláda zmenu smeru a rýchlosti a či sa jeho istota s opakovaním a skúsenosťou zlepšuje.

Ťažkosti s rovnováhou a stabilitou tela

Dieťa môže mať problém udržať stabilnú polohu pri státí aj počas pohybu. Ťažšie zvláda státie na jednej nohe, chôdzu po čiare, prekračovanie prekážok, schody, skok a následný stabilný doskok. Pri náročnejšej úlohe môže výrazne pohybovať rukami, nakláňať trup alebo robiť ďalšie korekčné pohyby, aby rovnováhu udržalo.

Dôležité je sledovať nielen to, či dieťa úlohu dokončí, ale aj ako ju vykonáva. Ak ju zvládne iba veľmi pomaly, s výrazným úsilím, oporou alebo množstvom korekcií, poskytuje to pedagógovi ďalšiu informáciu o kvalite motorickej kontroly. Rovnováha a posturálna stabilita sú dôležitou súčasťou motorickej kompetencie a hodnotia sa aj v štandardizovaných motorických testoch.

Pri pozorovaní sledujte: stabilitu pri státí, chôdzi, behu a doskoku; rozdiel medzi pravou a ľavou stranou; potrebu opory a schopnosť obnoviť rovnováhu po vychýlení.

Ťažkosti zosúladiť pohyby oboch strán tela

Niektoré činnosti vyžadujú, aby pravá a ľavá strana tela pracovali súčasne alebo v presne nadväzujúcom poradí. Dieťa s ťažkosťami v bilaterálnej koordinácii môže mať problém napríklad pri lezení, skákaní znožmo, jazde na odrážadle či bicykli, chytaní veľkej lopty oboma rukami alebo pri rytmických pohybových hrách.

Pohyby môžu pôsobiť nesúrodo: ruky a nohy akoby "nepracovali spolu", dieťa stráca rytmus, zastavuje sa alebo potrebuje pohyb najskôr premyslieť. Náročnejšie bývajú najmä nové úlohy a pohybové sekvencie.

Pri pozorovaní sledujte: či dieťa dokáže zapojiť obe ruky a obe strany tela, napodobniť pohybovú zostavu, udržať rytmus a postupne vykonávať pohyb automatickejšie.

Ťažkosti s loptou a koordináciou oko – ruka

Pri chytaní dieťa nemusí správne odhadnúť, kam a kedy lopta priletí. Ruky pripraví príliš skoro alebo neskoro, odvracia sa od lopty alebo ju zachytáva skôr telom než rukami. Pri hádzaní môže byť problém s nasmerovaním pohybu, načasovaním vypustenia alebo primeranou silou. Podobné ťažkosti sa môžu prejaviť pri kopaní, odrážaní lopty či triafaní cieľa.

Ide o komplexnú činnosť: dieťa musí sledovať predmet, odhadnúť jeho smer a rýchlosť a zároveň pripraviť a vykonať vhodný pohyb. Preto je užitočné meniť podmienky. Dieťa môže napríklad dobre chytať veľkú mäkkú loptu z krátkej vzdialenosti, ale pri menšej alebo pohybujúcej sa rýchlejšie sa jeho výkon výrazne zhorší.

Pri pozorovaní sledujte: sledovanie predmetu očami, prípravu rúk, načasovanie, presnosť, primeranosť sily a to, ako rýchlo sa výkon zlepšuje pri opakovaní.

Nové pohybové zručnosti si osvojuje pomalšie

Dieťa potrebuje viac ukážok, opakovaní a podpory, aby pochopilo a osvojilo si nový pohyb. Môže mať problém naučiť sa novú pohybovú hru, postup prekážkovej dráhy, určitý spôsob skákania, chytanie lopty alebo inú veku primeranú motorickú činnosť.

Charakteristická môže byť aj nestálosť výkonu. Dieťa pohyb jeden deň zvládne, ale pri ďalšom pokuse akoby nevedelo, ako ho vykonať. Naučená zručnosť sa tiež nemusí ľahko preniesť do novej situácie – napríklad chytanie lopty zvláda pri pokojnej hre s dospelým, ale nie pri dynamickej hre s rovesníkmi.

Pri vývinových koordinačných ťažkostiach nie je podstatná iba aktuálna úroveň výkonu, ale aj samotné osvojovanie a vykonávanie koordinovaných motorických zručností.

Pri pozorovaní sledujte: koľko podpory a opakovaní dieťa potrebuje, či si zručnosť zapamätá a či ju dokáže použiť aj v mierne odlišnej situácii.

Pohyb je pomalý, namáhavý alebo málo plynulý

Dieťa môže požadovanú úlohu nakoniec zvládnuť, ale spôsob vykonania je nápadne náročný. Pohyb obsahuje veľa zastavení a opráv, je strnulý alebo rozdelený na jednotlivé kroky. Dieťa môže sledovať vlastné ruky či nohy a vedome kontrolovať niečo, čo rovesníci vykonávajú už relatívne automaticky.

To môže viesť aj k pomalšiemu tempu. Pri pohybovej hre dieťa zaostáva, pri obliekaní potrebuje viac času alebo pri úlohe nestihne reagovať na meniacu sa situáciu. Podstatné preto nie je iba hodnotenie "dokáže – nedokáže", ale tiež rýchlosť, plynulosť, presnosť a množstvo úsilia potrebného na vykonanie úlohy.

Pri pozorovaní sledujte: nadbytočné pohyby, zastavovanie, opakované opravovanie polohy, výrazné sústredenie a rozdiel medzi jednoduchou a komplexnejšou situáciou.

Má problém naplánovať a prispôsobiť pohyb

Pri novej pohybovej situácii dieťa môže vedieť, čo chce urobiť, ale nevie efektívne usporiadať jednotlivé pohyby. Pred prekážkou zastane, dlho premýšľa, zvolí neefektívny spôsob alebo potrebuje, aby mu dospelý postup ukázal krok po kroku. Náročné môžu byť viacstupňové činnosti: "prelez tunel – preskoč čiaru – vezmi loptu – hoď ju do koša". Dieťa môže niektorý krok vynechať, zameniť poradie alebo sa pri zmene podmienok vrátiť k neúčinnému riešeniu.

Jednotlivá chyba však neznamená poruchu motorického plánovania. Pozorujeme, či sa podobné ťažkosti opakovane objavujú pri rôznych nových motorických úlohách a či dieťa dokáže využiť skúsenosť z predchádzajúceho pokusu.

Pri pozorovaní sledujte: začatie úlohy, poradie krokov, reakciu na prekážku, využitie predchádzajúcej skúsenosti a schopnosť zmeniť pohybový plán.

Pohybové ťažkosti zasahujú do každodenných činností

Toto je jeden z najdôležitejších signálov. Koordinačná ťažkosť môže byť viditeľná nielen pri organizovanej pohybovej aktivite, ale aj pri hre, sebaobsluhe a bežnom fungovaní dieťaťa.

Dieťa môže zaostávať pri obliekaní, manipulácii s príborom, otváraní nádoby, hre so stavebnicou, kreslení alebo používaní detských nástrojov. Na ihrisku môže byť náročné lezenie, hojdačka, kolobežka alebo loptové hry. V kolektíve môže mať problém udržať tempo hry.

Práve významný dopad motorických ťažkostí na každodenné aktivity, školské fungovanie, voľný čas a hru patrí medzi dôležité diagnostické kritériá DCD.

Pri pozorovaní sledujte: či sa ťažkosť vyskytuje vo viacerých situáciách a či dieťa potrebuje pomoc pri činnostiach, ktoré jeho rovesníci zvládajú samostatnejšie.

Začína sa pohybovým aktivitám vyhýbať

Tento signál je ľahké prehliadnuť, pretože dieťa nemusí pôsobiť "motoricky neobratne" – jednoducho sa situácii vyhne. Pri pohybovej hre zostáva bokom, vyberá si pokojnejšie činnosti, nechce skúsiť bicykel, loptu alebo prekážkovú dráhu, prípadne veľmi rýchlo povie "neviem" alebo "nechcem".

Dôvodom nemusí byť samotná koordinácia. Ak však dieťa opakovane zažíva, že mu určitá pohybová činnosť ide horšie než ostatným, vyhýbanie môže byť sekundárnym dôsledkom opakovaného neúspechu. Preto by pedagóg nemal automaticky interpretovať nezapájanie sa ako lenivosť alebo nedostatok záujmu.

Pri pozorovaní sledujte: čomu sa dieťa vyhýba, či sa správanie mení pri individuálnej hre bez porovnávania s rovesníkmi a či ochota rastie po zjednodušení úlohy.

Podpora koordinácie pohybov v materskej škole

Koordinácia pohybov sa rozvíja predovšetkým pohybom, hrou a opakovanou skúsenosťou. Dieťa potrebuje dostatok príležitostí skúšať rôzne pohybové riešenia, prispôsobovať svoje telo meniacim sa podmienkam a postupne získavať istotu. Úlohou učiteľky nie je dosiahnuť "dokonalé" vykonanie pohybu, ale vytvárať prostredie, v ktorom sa dieťa môže bezpečne učiť a zažívať úspech.

Ako podporovať koordináciu pohybov?

Ponúkajte pestré pohybové skúsenosti
Striedajte chôdzu, beh, lezenie, plazenie, skoky, preskoky, hádzanie, chytanie, kopanie či pohyb po rôznych povrchoch. Čím rozmanitejšie situácie dieťa zažíva, tým viac príležitostí má učiť sa prispôsobovať a koordinovať svoje pohyby.

Začnite jednoducho a náročnosť zvyšujte postupne
Ak je úloha pre dieťa náročná, zjednodušte ju. Použite väčšiu loptu, kratšiu vzdialenosť, širšiu čiaru, nižšiu prekážku alebo pomalšie tempo. Keď dieťa získava istotu, postupne pridávajte náročnejšie podmienky. Úloha by mala byť výzvou, ale stále by mala zostať zvládnuteľná.

Ukážte pohyb namiesto dlhého vysvetľovania
Predškolskému dieťaťu často pomôže názorná ukážka viac než množstvo slovných pokynov. Zložitejší pohyb rozdeľte na menšie kroky, precvičte ich samostatne a následne ich spájajte do celku.

Doprajte dostatok opakovaní
Motorická zručnosť sa upevňuje opakovanou skúsenosťou. Rovnakú zručnosť preto ponúkajte v rôznych hrách a situáciách. Chytanie možno precvičovať s loptou, balónom či vrecúškom; rovnováhu pri chôdzi po čiare, obrubníku alebo vytvorenej "cestičke".

Rozvíjajte spoluprácu oboch strán tela
Zaraďujte hry s lezením, tlieskaním, rytmizáciou, prenášaním predmetov oboma rukami, skákaním či striedaním pravej a ľavej strany. Takéto aktivity podporujú schopnosť zosúladiť pohyby jednotlivých častí tela.

Prepájajte zrak s pohybom
Hádzanie, chytanie, kotúľanie, kopanie, triafanie cieľa či sledovanie pohybujúceho sa predmetu prirodzene podporujú koordináciu oka a pohybu. Začínajte veľkými, pomalšími predmetmi a jednoduchými podmienkami.

Nechajte dieťa hľadať riešenie
Nie každý pohyb musí mať iba jeden "správny" spôsob. Pri prekážkovej dráhe alebo pohybovej hre nechajte dieťa premýšľať: Ako sa dostanem cez prekážku? Ako prejdem bez toho, aby som sa jej dotkol? Takéto situácie podporujú motorické plánovanie a schopnosť prispôsobiť pohyb.

Čo pomáha dieťaťu, ktoré má ťažkosti?

Ak dieťaťu koordinácia robí problém, nepridávajte viac tlaku – upravte podmienky. Doprajte mu viac času, menej rušivých podnetov a možnosť vyskúšať si aktivitu bez súťaženia. Zložitejšiu úlohu rozdeľte na menšie časti a oceňujte konkrétny pokrok.

Namiesto "Veď to už vieš" pomôže napríklad: "Skúsime to najskôr pomaly." "Ukážem ti prvý krok." "Teraz skúsime len chytiť loptu zblízka."

Dôležité je tiež neporovnávať dieťa s rovesníkmi. Sledujte jeho vlastný posun: potrebuje menšiu pomoc? Pohyb je istejší? Zvládne o krok náročnejšiu situáciu? Dokáže naučenú zručnosť použiť aj pri inej hre?

Pohyb má zostať hrou

V predškolskom veku nemusí mať podpora koordinácie podobu formálneho tréningu. Veľmi vhodné sú prekážkové dráhy, naháňačky, loptové hry, pohybové príbehy, tanec, rytmické hry, lezenie, hry na rovnováhu a pohyb vonku. Dieťa pritom prirodzene precvičuje viacero koordinačných schopností súčasne.

Profesijná reflexia

Koordinácia pohybov sa u každého dieťaťa rozvíja vlastným tempom. Úlohou učiteľky nie je hodnotiť, či dieťa vykonáva pohyb "dokonale", ale pozorovať jeho spôsob učenia, vytvárať primerané príležitosti na pohyb a včas zachytiť pretrvávajúce ťažkosti.

Pri reflexii vlastnej pedagogickej práce si skúste položiť tieto otázky:

Dávam deťom každý deň dostatok príležitostí na rôznorodý pohyb?
Ponúkam aktivity, ktoré rozvíjajú rovnováhu, koordináciu oboch strán tela, koordináciu oko – ruka, presnosť, načasovanie a motorické plánovanie?
Dokážem rozlíšiť, kedy dieťa potrebuje viac času a skúseností a kedy sa ťažkosti opakujú natoľko, že si zaslúžia zvýšenú pozornosť?
Sledujem nielen to, či dieťa úlohu zvládne, ale aj ako ju vykonáva – s akou istotou, plynulosťou, presnosťou a úsilím?
Prispôsobujem náročnosť úlohy možnostiam konkrétneho dieťaťa?
Viem náročnú pohybovú úlohu zjednodušiť, názorne ukázať a rozdeliť na menšie kroky?
Poskytujem deťom dostatok času a opakovaní bez zbytočného tlaku na rýchlosť a výkon?
Porovnávam dieťa predovšetkým s jeho vlastným predchádzajúcim výkonom, nie s najšikovnejšími deťmi v skupine?
Všímam si deti, ktoré sa pohybovým aktivitám vyhýbajú, zostávajú bokom alebo si vyberajú jednoduchšie úlohy?
Vytváram prostredie, v ktorom môže zažiť úspech aj dieťa s menej rozvinutými pohybovými zručnosťami?
Zaznamenávam si konkrétne situácie, v ktorých sa koordinačné ťažkosti opakovane objavujú?
Dokážem svoje pozorovanie komunikovať rodičovi vecne a bez diagnostických záverov?

Koordinácia pohybov je výsledkom spolupráce mozgu, zmyslov a svalov a ukazuje, ako sa dieťa učí plánovať, načasovať a prepájať jednotlivé pohyby do plynulých a účelných činností.

Lateralita

Fyzický vývin