Pre dospelého je pravá a ľavá strana samozrejmosť. Ani sa nad tým nezamýšľame. Pre predškolské dieťa je však rozlíšenie strán jednou z najzložitejších priestorových úloh. Nejde len o zapamätanie si dvoch slov. Dieťa musí pochopiť, kde sa nachádza jeho vlastné telo, uvedomiť si, ktorá ruka je práve pravá, preniesť túto informáciu do priestoru a často ešte zohľadniť pohľad človeka stojaceho oproti. Niet divu, že sa pri tom občas pomýli aj dospelý.

Lateralita – teda postupné vytváranie prevahy jednej strany tela a orientácie v pravej a ľavej strane – dozrieva niekoľko rokov. Hoci si väčšina detí už v predškolskom veku začína prirodzene vyberať dominantnú ruku pri kreslení alebo jedení, spoľahlivé rozlišovanie strán sa vyvíja dlhšie. Mozog pritom prepája informácie zo zraku, pohybu, rovnováhy, reči aj priestorového myslenia. Až keď tieto systémy dostatočne dozrejú, prestane byť otázka "Kde máš pravú ruku?" hádankou.

Možno vás prekvapí, že zamieňanie pravej a ľavej strany je v predškolskom veku úplne bežné. Dieťa si môže obuť topánky na opačné nohy, otočiť rukávy, pomýliť smer pri hre alebo zaváhať, keď má zdvihnúť pravú ruku. Neznamená to, že je nepozorné alebo že má problém učiť sa. Jeho mozog jednoducho ešte dolaďuje priestorové mapy vlastného tela.

Dokedy je to teda v poriadku? Vo väčšine prípadov až do nástupu do školy, často aj počas prvých školských rokov. Dôležitejšie než občasné zamieňanie strán je to, či dieťa postupne napreduje a či sa orientuje čoraz istejšie v každodenných situáciách. Ak však ani vo vyššom veku nedokáže stabilne používať pravú a ľavú stranu, pridávajú sa výrazné ťažkosti v koordinácii, kreslení, písaní alebo orientácii v priestore, môže byť vhodné pozrieť sa na vývin laterality podrobnejšie.

Mozog nemá zabudovaný "kompas" na pravú a ľavú stranu. Preto si aj mnohí úplne zdraví dospelí pri rýchlom rozhodovaní pomáhajú nenápadnými stratégiami – napríklad si spomenú, ktorou rukou píšu alebo na ktorej majú hodinky. Výskumy ukazujú, že krátke zaváhanie pri určovaní strán je bežné aj v dospelosti. Práve preto nie je prekvapením, že predškolák sa pri tom ešte často pomýli.

Lateralita je prirodzenou súčasťou vývinu dieťaťa. Postupne sa ukazuje, ktorú ruku, nohu, oko či ucho dieťa pri rôznych činnostiach uprednostňuje. Nejde pritom iba o to, či bude pravák alebo ľavák. Lateralita súvisí s tým, ako mozog organizuje pohyb, ako spolupracujú obe strany tela a ako si dieťa osvojuje čoraz zložitejšie činnosti.

Z denníka pedagóga:

Posledná kocka

Dnes deti stavali veže z drevených kociek. Kým bola veža nízka, ukladali kocky pomerne rýchlo. Niekedy použili pravú ruku, inokedy ľavú – často jednoducho tú, v ktorej práve kocku držali. S rastúcou výškou veže sa však zvyšovali aj nároky na presnosť pohybu. Deti spomalili. Kocku už nestačilo iba položiť. Museli ju presne nasmerovať, kontrolovať pohyb ruky a opatrne uvoľniť prsty tak, aby vežu nezrútili.

A práve posledné kocky boli najzaujímavejšie.

Pri činnosti, ktorá si vyžadovala najväčšiu presnosť a istotu, bolo u niektorých detí oveľa zreteľnejšie, ktorú ruku spontánne uprednostnili. Stavba vysokej veže je jednou z prirodzených situácií, pri ktorých môžeme pozorovať manuálnu preferenciu dieťaťa. Dnes som teda nesledovala len to, ako vysokú vežu deti postavia. Sledovala som aj to, ktorej ruke začnú dôverovať vo chvíli, keď už na presnosti naozaj záleží.

Pri lateralite je dôležité neurobiť problém z prirodzeného vývinového procesu. Preferencia strany sa v detstve postupne formuje a stabilizuje. Samotné striedanie rúk, ľavorukosť alebo kombinácia napr. pravej ruky a ľavého oka nie sú automaticky známkou poruchy.

Výrazné a pretrvávajúce vyhýbanie sa používaniu jednej strany tela

Dieťa pri bežných činnostiach nápadne menej zapája jednu ruku, nohu alebo celú stranu tela. Môže napríklad predmety opakovane uchopovať iba jednou rukou, druhú ruku málo zapájať do hry, pri pohybe jednu stranu používať menej alebo vykazovať viditeľnú asymetriu pohybov.

Dôležité je odlíšiť tento prejav od prirodzenej laterality. Preferovať jednu ruku neznamená prestať používať druhú. Aj pri vyhranenej lateralite sa obe strany tela zapájajú podľa požiadaviek činnosti.

Výrazná a pretrvávajúca asymetria preto nemusí byť "silnou lateralitou". Môže signalizovať rozdiel v sile, svalovom napätí, koordinácii alebo inom neuromotorickom fungovaní a je dôvodom na odborné posúdenie. U malých detí je významným signálom aj veľmi skorá a výrazná preferencia jednej ruky – odborné odporúčania upozorňujú, že ustálená preferencia pred približne 18. mesiacom môže byť prejavom motorickej asymetrie.

Pre pedagóga: Nesledujeme iba, ktorú stranu dieťa preferuje, ale najmä to, či dokáže obe strany tela primerane a funkčne používať.

Pretrvávajúce striedanie rúk spojené s funkčnými ťažkosťami

Dieťa pri činnostiach vyžadujúcich väčšiu presnosť opakovane presúva predmet z jednej ruky do druhej, pričom ani jedna ruka nepreberá stabilnejšie vedúcu úlohu. Pozornosť si to zaslúži najmä vtedy, keď striedanie sprevádza neistota, neobratnosť, rýchla únava, spomalenie alebo problém činnosť dokončiť.

Samotné striedanie rúk, najmä u mladších detí, nie je známkou problému. Manuálna preferencia sa vyvíja postupne a jej stabilita sa medzi deťmi líši.

Dôležitý je preto funkčný dopad. Ak dieťa ruky nestrieda iba z praktického dôvodu, ale preto, že ani jednou nedokáže činnosť vykonávať dostatočne stabilne a efektívne, môže ísť o prejav širších ťažkostí v oblasti motorickej koordinácie alebo jemnej motoriky, nie nevyhnutne o "poruchu laterality".

Pre pedagóga: Nesledujeme iba, či dieťa strieda ruky, ale najmä kedy ich strieda, pri akých činnostiach a či mu to sťažuje každodenné fungovanie.

Náhla zmena v používaní jednej strany tela

Pozornosť si zaslúži situácia, keď dieťa zrazu prestane alebo začne výrazne menej používať ruku, nohu či jednu stranu tela, ktorú dovtedy používalo bežne. Môže si napríklad začať prekladať predmety do druhej ruky, jednu ruku držať pri tele, odmietať sa o ňu opierať, meniť spôsob chôdze alebo nápadne šetriť jednu nohu.

Takáto zmena nie je prejavom prirodzeného vyhraňovania laterality. Najskôr je potrebné myslieť na možné poranenie, bolesť alebo iný zdravotný dôvod. Náhle vzniknutá slabosť či obmedzenie pohybu jednej strany tela môže byť aj prejavom neurologického problému.

Dôležité je slovo náhla – nejde o postupné zmeny preferencie, ktoré môžeme počas vývinu pozorovať, ale o zreteľnú odchýlku od dovtedajšieho spôsobu fungovania dieťaťa.

Pre pedagóga: Náhlu a nevysvetliteľnú zmenu v používaní jednej strany tela nepovažujeme za otázku laterality. Informujeme rodiča a odporúčame zdravotné posúdenie; pri náhlej výraznej slabosti alebo strate schopnosti používať končatinu je potrebné bezodkladné lekárske vyšetrenie.

Podpora laterality v materskej škole

Lateralita sa vyvíja postupne. Úlohou materskej školy preto nie je rozhodnúť, či má dieťa používať pravú alebo ľavú ruku, ani jeho preferenciu cielene "upevňovať". Najlepšou podporou je pestré pohybové a manipulačné prostredie, v ktorom má dieťa možnosť samo si voliť stranu a získavať skúsenosti s celým telom.

Dajte dieťaťu možnosť vybrať si

Predmety ponúkame tak, aby sme dieťaťu nevnucovali konkrétnu ruku. Pri činnostiach, kde je to možné, ich podávame alebo umiestňujeme do stredu pred dieťa a sledujeme jeho spontánnu voľbu. Ak dieťa používa ľavú ruku, nepresúvame mu predmet do pravej a nesnažíme sa ho "naučiť" používať druhú stranu. Ľavorukosť je prirodzený variant laterality.

Ponúkajte činnosti pre obe strany tela

Dieťa potrebuje nielen preferovanú stranu, ale aj dobrú spoluprácu oboch strán tela. Vhodné sú prirodzené činnosti ako lezenie, stavanie, navliekanie, modelovanie, otváranie nádob, prenášanie predmetov, hry s loptou či jednoduché sebaobslužné činnosti. Pri mnohých z nich sa úlohy rúk prirodzene rozdelia – jedna ruka vedie činnosť a druhá vytvára oporu alebo stabilizuje predmet.

Podporujte pohyb cez stred tela

Pri hre vytvárajme príležitosti, pri ktorých dieťa siaha po predmetoch na opačnej strane, premiestňuje ich z jednej strany na druhú alebo vykonáva pohyby naprieč telom. Nie je potrebné dieťa nútiť, aby "prekračovalo stredovú čiaru". Oveľa vhodnejšie je pripraviť hru tak, aby takéto pohyby vznikali prirodzene.

Nezabúdajte na oko, nohu a ucho

Lateralita sa netýka iba ruky. V prirodzených situáciách môžeme pozorovať aj to, ktorou nohou dieťa kope do lopty, ktorým okom sa pozerá cez malý otvor alebo ďalekohľad či ktoré ucho spontánne nastaví k tichému zvuku. Tieto prejavy však nepoužívame ako jednorazový test. Zmysel získavajú až ako opakované pozorovania v rôznych situáciách.

Pozorujte viac, opravujte menej

Jedna z najdôležitejších zásad podpory laterality je jednoduchá: Nevyberajme stranu za dieťa. Namiesto otázky "Ktorou rukou to máš robiť?" si môžeme položiť inú: "Ktorú stranu si dieťa vyberie samo, keď mu do toho nevstúpim?" Práve spontánne situácie pri hre, pohybe a sebaobsluhe poskytujú pedagógovi cenné informácie o tom, ako sa preferencia dieťaťa postupne formuje.

Podporujeme vývin, nie výkon

Cieľom nie je dosiahnuť čo najskoršie "vyhranenie" laterality. Dôležitejšie je, aby dieťa malo dostatok pohybových skúseností, dokázalo funkčne používať obe strany tela a postupne získavalo istotu v tej strane, ktorú prirodzene preferuje. Pedagóg preto vytvára príležitosti, pozoruje vývin v čase a zasahuje najmä vtedy, keď spôsob používania tela dieťaťu zjavne sťažuje bežné činnosti.

Profesijná reflexia

Lateralita dieťaťa sa neukazuje iba pri kreslení či manipulácii s predmetmi. Prejavuje sa počas celého dňa – pri pohybe, hre, sebaobsluhe aj spontánnom riešení rôznych situácií. Skúste sa na svoju pedagogickú prax pozrieť cez niekoľko otázok:

Všímam si, ktorú ruku, nohu, oko či ucho dieťa spontánne preferuje, alebo sledujem najmä ruku?
Dávam dieťaťu skutočnú možnosť zvoliť si stranu, alebo mu ju niekedy nevedomky určujem spôsobom, akým mu podávam predmet či organizujem činnosť?
Posudzujem lateralitu podľa jednotlivého prejavu, alebo si všímam opakujúce sa voľby dieťaťa v rôznych situáciách a v čase?
Ako reagujem, keď dieťa používa ľavú ruku alebo ruky strieda? Neopravujem ho tam, kde ešte potrebuje predovšetkým priestor na prirodzený vývin?
Ponúka naše prostredie dostatok činností, pri ktorých spolupracujú obe strany tela – lezenie, stavanie, manipulácia, hry s loptou či sebaobsluha?
Dokážem rozlíšiť prirodzenú individuálnu variabilitu od prejavu, ktorý už stojí za pozornejšie sledovanie?
A napokon: Pozorujem, čo telo dieťaťa skutočne robí, alebo to, čo očakávam, že by už robiť malo?
Čo by som o lateralite detí vo svojej triede zistila, keby som ich jeden týždeň iba pozorovala – bez usmerňovania, skúšania a opravovania?