Nie každé časté zakopnutie alebo pád znamenajú problém.

V predškolskom veku sa koordinácia pohybov, rovnováha aj istota pri pohybe ešte intenzívne vyvíjajú. Niektoré deti sú prirodzene opatrnejšie alebo potrebujú viac času na zvládnutie náročnejších pohybových aktivít. Samotné občasné pády preto ešte nehovoria o tom, že sa dieťa nevyvíja primerane.

Čo býva prirodzenou súčasťou vývinu

• Dieťa zakopne najmä pri rýchlej hre alebo pri novej pohybovej aktivite.
• Po páde sa bez obáv zapojí späť do hry.
• Pohybová istota sa postupne zlepšuje a dieťa získava nové zručnosti.
• Dieťa sa rado pohybuje, skúša nové aktivity a pohyb mu prináša radosť.
• Pády sú primerané veku a objavujú sa podobne ako u väčšiny rovesníkov.

Kedy pokračovať v pozorovaní

• Dieťa padá alebo zakopáva výrazne častejšie ako ostatné deti.
• Ťažkosti pretrvávajú niekoľko mesiacov bez viditeľného zlepšenia.
• Vyhýba sa behu, skákaniu alebo pohybovým hrám zo strachu z neúspechu.
• Pri pohybe pôsobí veľmi neisto alebo má problém udržať rovnováhu aj pri jednoduchých aktivitách.
• Spolu s neobratnosťou sa objavujú aj ďalšie ťažkosti, napríklad problémy s koordináciou rúk a nôh alebo s plánovaním pohybov.

Ako môže reagovať pedagóg

• Pozorujte dieťa opakovane v rôznych situáciách – pri voľnej hre, pohybových aktivitách aj pobyte vonku.
• Všímajte si, či sa pohybová istota postupne zlepšuje a ako dieťa reaguje na nové pohybové výzvy.
• Vytvárajte bezpečné príležitosti na rozvoj rovnováhy, koordinácie a stability bez porovnávania s ostatnými deťmi.
• Ak pretrvávajú výraznejšie ťažkosti alebo sa pohyb dieťaťa dlhodobo nemení, citlivo svoje pozorovania konzultujte s rodičmi.

Pohybová neobratnosť sama osebe ešte nehovorí o kvalite vývinu. Oveľa dôležitejšie je sledovať, ako sa pohyb dieťaťa postupne rozvíja, akú radosť mu prináša a či získava väčšiu istotu v každodenných situáciách. 

Nie každé dieťa, ktoré sa nerado zapája do pohybových hier, má ťažkosti v oblasti hrubej motoriky.

Niektoré deti sú prirodzene opatrnejšie, potrebujú viac času na zoznámenie sa s novou aktivitou alebo nemajú dostatok pohybových skúseností. Iné sa vyhýbajú pohybu preto, že sa obávajú neúspechu alebo sa pri pohybových hrách necítia dostatočne isto. Dôležité je sledovať, či ide o prechodné správanie alebo dlhodobý prejav.

Čo býva prirodzenou súčasťou vývinu

• Dieťa sa spočiatku zdráha zapojiť do novej pohybovej aktivity, no po povzbudení sa pridá.
• Uprednostňuje pokojnejšie hry, ale primerane sa zapája do bežných pohybových činností.
• Pri pohybe je opatrnejšie, no postupne získava väčšiu istotu.
• Vyhýbanie sa pohybu sa objavuje len v niektorých situáciách alebo pri náročnejších aktivitách.
• Dieťa má z pohybu radosť, keď sa cíti bezpečne a nezažíva porovnávanie s ostatnými.

Kedy pokračovať v pozorovaní

• Dieťa sa dlhodobo odmieta zapájať do väčšiny pohybových aktivít.
• Vyhýba sa behu, skákaniu, lezeniu alebo aktivitám na ihrisku.
• Často hovorí, že pohyb "nevie", "nedokáže" alebo sa bojí, že spadne.
• Pohybové úlohy v ňom vyvolávajú frustráciu alebo výraznú neistotu.
• Okrem vyhýbania sa pohybu sa objavujú aj ťažkosti s koordináciou, rovnováhou alebo celkovou pohybovou istotou.

Ako môže reagovať pedagóg

• Ponúkajte dieťaťu pohybové aktivity primerané jeho schopnostiam a umožnite mu zažívať úspech.
• Nenúťte ho zapojiť sa okamžite. Niektoré deti potrebujú najskôr pozorovať ostatných.
• Oceňujte odvahu skúšať nové pohyby, nie ich dokonalé prevedenie.
• Všímajte si, pri ktorých aktivitách sa dieťa cíti istejšie, a od nich postupne rozširujte jeho pohybové skúsenosti.
• Ak sa vyhýbanie pohybu dlhodobo nemení alebo výrazne obmedzuje každodenné fungovanie dieťaťa, citlivo svoje pozorovania konzultujte s rodičmi.

Nie každé dieťa potrebuje viac odvahy. Niekedy potrebuje viac času, pocitu bezpečia a príležitostí objaviť radosť z pohybu vlastným tempom.

Nie každé dieťa, ktoré sa bojí stáť na jednej nohe alebo chodiť po čiare, má ťažkosti vo vývine.

Rovnováha patrí medzi pohybové schopnosti, ktoré sa počas predškolského veku postupne zdokonaľujú. Niektoré deti sú prirodzene opatrnejšie, potrebujú viac času na získanie istoty alebo sa necítia bezpečne pri aktivitách, ktoré vyžadujú stabilitu. Dôležité je sledovať, či sa ich rovnováha postupne zlepšuje a či sa dieťa pohybovým výzvam úplne nevyhýba.

Čo býva prirodzenou súčasťou vývinu

• Dieťa je opatrnejšie pri aktivitách, ktoré vyžadujú udržanie rovnováhy.
• Na jednej nohe vydrží stáť kratší čas, no postupne sa zlepšuje.
• Pri nových pohybových aktivitách potrebuje oporu alebo povzbudenie.
• Rovnováhu zvláda lepšie v známom prostredí než pri nových úlohách.
• Pohybové schopnosti sa postupne rozvíjajú a dieťa získava väčšiu istotu.

Kedy pokračovať v pozorovaní

• Dieťa má dlhodobo výrazné ťažkosti s udržaním rovnováhy.
• Vyhýba sa aktivitám, pri ktorých má stáť na jednej nohe, chodiť po čiare alebo prekonávať prekážky.
• Pri bežnej chôdzi pôsobí veľmi nestabilne alebo sa často pridržiava okolia.
• Ťažkosti sa ani po dlhšom čase nezlepšujú.
• Okrem problémov s rovnováhou sa objavujú aj ďalšie ťažkosti, napríklad časté pády alebo výrazná neobratnosť.

Ako môže reagovať pedagóg

• Zaraďujte do bežných činností hry, ktoré prirodzene rozvíjajú rovnováhu – chôdzu po čiare, balansovanie, prekážkové dráhy či pohyb na rôznorodom povrchu.
• Vytvárajte bezpečné prostredie, v ktorom sa dieťa nebude báť skúšať nové pohyby.
• Oceňujte pokrok, aj keď je malý. Sebadôvera je pri rozvoji rovnováhy rovnako dôležitá ako samotné cvičenie.
• Pozorujte dieťa opakovane v rôznych situáciách a všímajte si, či sa jeho istota pri pohybe postupne zvyšuje.
• Ak pretrvávajú výrazné ťažkosti alebo obmedzujú každodenné fungovanie dieťaťa, citlivo ich konzultujte s rodičmi.

Rovnováha nie je len schopnosť nespadnúť. Je základom istoty pri pohybe, ktorá dieťa sprevádza pri hre, učení aj objavovaní sveta.

Nie každé uprednostňovanie jednej ruky alebo nohy znamená problém.

V predškolskom veku sa postupne upevňuje dominancia jednej strany tela a dieťa si prirodzene začína vyberať ruku, ktorou kreslí, hádže alebo vykonáva jemnejšie činnosti. Zároveň sa však obe strany tela učia spolupracovať. Dôležité je sledovať, či dieťa dokáže druhú stranu tela primerane zapájať pri bežných pohybových aktivitách.

Čo býva prirodzenou súčasťou vývinu

• Dieťa prirodzene uprednostňuje jednu ruku alebo nohu pri väčšine činností.
• Pri lezení, behu alebo skákaní zapája obe strany tela primerane svojmu veku.
• Pri nových aktivitách si pohyb postupne osvojí a spolupráca oboch strán tela sa zlepšuje.
• Dominantná strana sa postupne stabilizuje bez toho, aby obmedzovala pohyb.

Kedy pokračovať v pozorovaní

• Dieťa jednu stranu tela pri pohybe takmer vôbec nevyužíva.
• Pri lezení, skákaní alebo chôdzi pôsobia pohyby výrazne nesúmerne.
• Má problém zapojiť obe ruky alebo obe nohy do spoločnej činnosti.
• Jednostrannosť pretrváva dlhodobo a ovplyvňuje bežné pohybové aktivity.
• Okrem výraznej jednostrannosti sa objavujú aj ďalšie ťažkosti s koordináciou alebo rovnováhou.

Ako môže reagovať pedagóg

• Zaraďujte aktivity, ktoré prirodzene podporujú spoluprácu oboch strán tela – lezenie, preliezanie prekážok, hádzanie a chytanie lopty, jazdu na odrážadle alebo rytmické pohybové hry.
• Nenúťte dieťa meniť dominantnú ruku ani nohu.
• Všímajte si, ako obe strany tela spolupracujú pri spontánnej hre a každodenných činnostiach.
• Ak sa výrazná jednostrannosť opakovane prejavuje a ovplyvňuje pohyb dieťaťa, citlivo svoje pozorovania konzultujte s rodičmi.

Spolupráca pravej a ľavej strany tela nevzniká naraz. Rozvíja sa postupne prostredníctvom každodenného pohybu, hry a skúseností dieťaťa.

Nie každé dieťa prirodzene využíva pri pohybe celý priestor okolo seba.

Počas predškolského veku sa dieťa učí prepájať pravú a ľavú stranu tela. Vďaka tomu dokáže plynule siahať cez stred tela, otáčať sa, liezť, hádzať loptu alebo vykonávať zložitejšie pohybové úlohy. Táto schopnosť dozrieva postupne a u každého dieťaťa vlastným tempom.

Čo býva prirodzenou súčasťou vývinu

• Dieťa pri nových aktivitách občas mení ruku alebo si hľadá jednoduchší spôsob pohybu.
• Pri zložitejších pohybových úlohách potrebuje viac času na zvládnutie koordinácie.
• Spolupráca oboch strán tela sa postupne zlepšuje.
• Pri spontánnej hre využíva obe strany tela primerane svojmu veku.

Kedy pokračovať v pozorovaní

• Dieťa sa opakovane vyhýba pohybom cez stred tela.
• Namiesto natiahnutia ruky si radšej otočí celé telo alebo si predmet podá druhou rukou.
• Pri lezení, hádzaní či pohybových hrách pôsobí pohyb neprirodzene alebo neisto.
• Ťažkosti pretrvávajú dlhší čas a objavujú sa pri rôznych aktivitách.
• Okrem týchto prejavov si všímate aj ďalšie ťažkosti s koordináciou alebo orientáciou v priestore.

Ako môže reagovať pedagóg

• Zaraďujte hry, ktoré prirodzene podporujú prepájanie oboch strán tela – lezenie, preliezanie, hádzanie a chytanie lopty, pohybové básničky či tanečné aktivity.
• Neupozorňujte dieťa na chyby. Dôležitejšie je vytvárať príležitosti na prirodzený pohyb.
• Pozorujte, či sa schopnosť prekračovať stred tela postupne rozvíja.
• Ak sa prejavy dlhodobo nemenia alebo ovplyvňujú bežné fungovanie dieťaťa, citlivo svoje pozorovania konzultujte s rodičmi.

Prepájanie pravej a ľavej strany tela sa rozvíja pohybom. Každá príležitosť na lezenie, hádzanie, tanec či spontánnu hru pomáha mozgu vytvárať nové spojenia.

Nie každé dieťa, ktoré občas narazí do stoličky alebo spolužiaka, má ťažkosti vo vývine.

Predškolský vek je obdobím, keď sa dieťa učí lepšie vnímať svoje telo, odhadovať vzdialenosť a orientovať sa v priestore. Občasné narážanie, najmä pri rýchlej hre alebo v novom prostredí, patrí k prirodzenému procesu učenia. Dôležité je sledovať, či sa tieto situácie postupne zmierňujú alebo pretrvávajú dlhodobo.

Čo býva prirodzenou súčasťou vývinu

• Dieťa občas narazí do predmetu pri rýchlom pohybe alebo počas hry.
• V novom prostredí potrebuje viac času na orientáciu.
• Pri zložitejších pohybových hrách sa ešte učí odhadovať vzdialenosť.
• Situácie sa postupne objavujú menej často a dieťa získava väčšiu istotu v pohybe.
• Pohybové schopnosti sa prirodzene rozvíjajú spolu s rastúcimi skúsenosťami.

Kedy pokračovať v pozorovaní

• Dieťa sa opakovane zráža s nábytkom, dverami alebo spolužiakmi aj pri bežných činnostiach.
• Má problém odhadnúť vzdialenosť alebo sa pohybovať medzi prekážkami.
• Často niečo zhodí alebo neprimerane narába s predmetmi vo svojom okolí.
• Ťažkosti pretrvávajú dlhší čas a nepozorujete zlepšenie.
• Okrem týchto prejavov sa objavujú aj ťažkosti s koordináciou, rovnováhou alebo plánovaním pohybov.

Ako môže reagovať pedagóg

• Pozorujte dieťa v rôznych situáciách – pri voľnej hre, pohybe v triede aj počas pobytu vonku.
• Zaraďujte aktivity, ktoré podporujú orientáciu v priestore, napríklad prekážkové dráhy, hry na zmenu smeru, lezenie či pohyb medzi predmetmi.
• Poskytujte dieťaťu dostatok času na zoznámenie sa s novým prostredím alebo pohybovou úlohou.
• Vyhnite sa poznámkam typu "Dávaj pozor!" alebo "Zasa si do niečoho narazil." Oveľa viac pomáha pokojné usmernenie a pozitívna podpora.
• Ak sa situácie opakovane objavujú a ovplyvňujú každodenné fungovanie dieťaťa, citlivo svoje pozorovania konzultujte s rodičmi.

Schopnosť orientovať sa vo vlastnom tele a v priestore sa rozvíja postupne. Čím viac príležitostí má dieťa na prirodzený pohyb a objavovanie prostredia, tým istejšie sa v ňom dokáže pohybovať.

Dieťa často nenaráža preto, že je nepozorné. Niekedy sa ešte len učí lepšie vnímať svoje telo a odhadovať priestor okolo seba. 

Nie každé dieťa, ktoré potrebuje viac času na zvládnutie novej pohybovej úlohy, má ťažkosti vo vývine.

Každé dieťa sa učí nové pohyby vlastným tempom. Niektoré po krátkej ukážke okamžite pochopia, čo majú robiť, iné potrebujú pohyb viackrát vidieť, vyskúšať si ho alebo rozdeliť na jednoduchšie kroky. Samotná potreba opakovania je prirodzenou súčasťou učenia.

Čo býva prirodzenou súčasťou vývinu

• Dieťa potrebuje novú pohybovú úlohu vidieť viackrát.
• Najskôr pozoruje ostatné deti a až potom sa zapojí.
• Pri zložitejších aktivitách postupuje pomalšie, ale po nácviku ich zvládne.
• Pri opakovaní sa jeho pohyb postupne spresňuje a získava väčšiu istotu.
• Pri známych aktivitách sa pohybuje primerane svojmu veku.

Kedy pokračovať v pozorovaní

• Dieťa ani po opakovanej ukážke nevie začať pohybovú úlohu.
• Má problém zapamätať si jednoduchú postupnosť pohybov.
• Často zastane uprostred aktivity a nevie, ako pokračovať.
• Vyhýba sa novým pohybovým hrám alebo sa rýchlo vzdáva.
• Ťažkosti sa objavujú opakovane pri rôznych pohybových aktivitách a dlhodobo sa nemenia.

Ako môže reagovať pedagóg

• Rozdeľte pohybovú úlohu na menšie, zrozumiteľné kroky.
• Ukážku predveďte pomaly a umožnite dieťaťu pohyb pozorovať aj opakovane.
• Poskytnite dostatok času na skúšanie bez časového tlaku.
• Oceňujte každý pokrok a podporujte dieťa v hľadaní vlastného spôsobu riešenia.
• Ak sa ťažkosti objavujú opakovane pri rôznych aktivitách a dlhodobo pretrvávajú, citlivo svoje pozorovania konzultujte s rodičmi.

Schopnosť naplánovať a vykonať nový pohyb sa rozvíja postupne. Niektoré deti potrebujú viac času, viac skúseností a viac príležitostí objavovať pohyb vlastným tempom.

Dieťa nemusí mať problém vykonať pohyb. Niekedy je preň náročné vymyslieť, ako naň. Práve preto mu pomáha, keď môže pohyb pozorovať, rozložiť na jednoduché kroky a viackrát si ho bezpečne vyskúšať.