Prečo sa každému dieťaťu pohybuje trochu inak?

Keď pozorujeme skupinu detí na ihrisku, rozdiely vidíme takmer okamžite. Jedno dieťa behá ľahko a rýchlo, druhé opatrnejšie. Jedno bez váhania vylezie na preliezku, iné si najskôr dlho prezerá, kam položí nohu. Niektoré deti milujú skákanie, naháňačky a balansovanie, iné vyhľadávajú pokojnejší pohyb. A potom prirodzene prichádza otázka: Prečo sa každé dieťa pohybuje trochu inak? Krátka odpoveď znie: pretože motorický vývin nie je univerzálny program, ktorý sa u všetkých detí spustí rovnakým spôsobom a v rovnakom čase.

Motorický vývin nie je pretek

V prvých šiestich rokoch života prechádza dieťa obrovskými zmenami. Učí sa kontrolovať polohu hlavy a trupu, sedieť, vstávať, chodiť, behať, skákať, liezť, hádzať, chytať či udržiavať rovnováhu. Často máme tendenciu predstavovať si tieto schopnosti ako presný rebrík: najskôr musí prísť A, potom B a následne C. Súčasná vývinová veda však ukazuje oveľa dynamickejší obraz. Aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) pracuje pri základných motorických míľnikoch s časovými oknami, nie s jediným "správnym" vekom ich dosiahnutia. To je dôležité. Dve zdravo sa vyvíjajúce deti rovnakého veku totiž nemusia zvládnuť rovnakú pohybovú úlohu v rovnakom období ani rovnakým spôsobom.

Pohyb vzniká zo spolupráce mozgu, tela, skúseností a prostredia

Jedným z významných pohľadov na motorický vývin je teória dynamických systémov. Namiesto predstavy, že pohyb jednoducho "dozrie" v mozgu, upozorňuje na to, že motorická schopnosť vzniká zo vzájomného pôsobenia viacerých faktorov.

Na pohyb dieťaťa vplýva napríklad:

• dozrievanie nervového systému,
• telesné proporcie, výška a hmotnosť,
• svalová sila a stabilita,
• rovnováha a koordinácia,
• temperament a motivácia,
• predchádzajúce pohybové skúsenosti,
• možnosti, ktoré ponúka prostredie,
• aj samotná úloha, ktorú sa dieťa pokúša zvládnuť.

Systematický prehľad výskumov u detí predškolského veku napríklad ukazuje, že telesné charakteristiky, ako výška, hmotnosť a telesné zloženie, súvisia s fyzickou výkonnosťou a niektorými motorickými schopnosťami. Preto nemá veľký zmysel porovnávať pohyb dvoch detí iba podľa dátumu narodenia. Rovnaký vek neznamená rovnaké telo, rovnaký nervový systém ani rovnakú pohybovú skúsenosť.

Mozog sa učí pohybovať tým, že sa dieťa pohybuje

Z pohľadu neurovedy je mimoriadne dôležitá jedna myšlienka: motorický vývin nie je iba výsledkom dozrievania mozgu. Pohybová skúsenosť zároveň poskytuje mozgu informácie, na základe ktorých sa môže učiť a prispôsobovať. Keď dieťa prelieza nerovný terén, mozog musí priebežne spracúvať informácie zo zraku, vestibulárneho systému, propriocepcie a dotyku. Dieťa odhaduje vzdialenosť, prenáša hmotnosť, upravuje svalové napätie a reaguje na zmenu polohy tela. Keď hodí loptu a netrafí, dostane spätnú väzbu. Keď stratí rovnováhu, upraví ďalší pokus. Keď zistí, že na vyšší schod potrebuje zdvihnúť nohu viac, mení svoj pohybový plán. Pokus, odchýlka a oprava teda nie sú zlyhaním motorického učenia. Sú jeho súčasťou. Aj preto je dôležité, aby deti nedostávali iba možnosť "vybehať sa". Potrebujú pestrú škálu pohybových skúseností.

Prostredie môže motoriku podporovať – alebo obmedzovať

Predstavme si dve deti s veľmi podobnými biologickými predpokladmi. Jedno pravidelne behá po tráve, chodí do kopca, balansuje na obrubníkoch, hrá sa s loptou, lezie, skáče a skúša rôzne povrchy. Druhé má na takéto skúsenosti podstatne menej príležitostí. Po určitom čase sa ich pohybové schopnosti môžu líšiť. Nie nevyhnutne preto, že jedno je "motoricky nadanejšie". Ich telá a nervové systémy dostávali odlišné príležitosti na učenie. Systematický prehľad výskumov prostredia detí vo veku približne 3–7 rokov poukazuje na význam vlastností vonkajšieho prostredia pre fyzickú aktivitu, motorickú kompetenciu aj sociálne interakcie detí. A výskumy intervencií idú ešte ďalej. Aktualizovaná metaanalýza z roku 2024 zahŕňajúca 23 štúdií detí vo veku 3–6 rokov ukázala, že cielene zamerané pohybové programy môžu výrazne podporovať lokomočné schopnosti, manipuláciu s predmetmi aj celkovú úroveň hrubej motoriky. To znamená, že motorické schopnosti nie sú iba niečo, čo máme alebo nemáme. Rozvíjajú sa skúsenosťou a učením.

Voľná hra je dôležitá. Niekedy však nestačí iba čakať

Dieťa potrebuje priestor na spontánny pohyb, experimentovanie a vlastné objavovanie. Zároveň pribúdajú dôkazy, že kvalitne pripravené pohybové aktivity majú v predškolskom veku svoje miesto. Metaanalýza z roku 2024 ukázala pozitívny efekt pohybových intervencií na základné motorické zručnosti predškolákov a zdôraznila význam opakovaného precvičovania v čase. Novší systematický prehľad a metaanalýza zahŕňajúca 23 štúdií a 2 201 detí vo veku 2–6 rokov zároveň ukázala, že efektívna môže byť štruktúrovaná aktívna hra aj cielenejšia pohybová edukácia. Čisto neštruktúrovaná hra však pri rozvoji niektorých základných pohybových zručností vychádzala slabšie.

Pre pedagogickú prax z toho vyplýva veľmi pekný princíp:

Dieťa potrebuje slobodu pohyb objavovať, ale zároveň potrebuje príležitosti, ktoré ho pozývajú skúšať niečo nové.

Nie neustále opravovanie.
Nie tlak na výkon.
Ale vhodnú výzvu.

Pohyb navyše nie je oddelený od učenia

Hrubú motoriku by sme nemali vnímať iba ako schopnosť dobre behať alebo chytiť loptu. Pohybové a kognitívne procesy sa počas vývinu vzájomne prepájajú.

Systematický prehľad výskumov u detí vo veku 3–6 rokov našiel napríklad súvislosti medzi motorickou kompetenciou a niektorými exekutívnymi funkciami, najmä pracovnou pamäťou a inhibičnou kontrolou. Autori však zároveň upozorňujú, že kvalita a výsledky štúdií sú rôznorodé, preto nemožno každú takúto súvislosť interpretovať ako jednoduchý vzťah príčiny a následku. Pre pedagogickú neurovedu je preto pohyb zaujímavý nielen ako "telesná aktivita", ale ako bohatá učebná situácia, v ktorej dieťa súčasne vníma, rozhoduje sa, plánuje, predvída, reaguje a prispôsobuje svoje konanie.

Čo z toho vyplýva pre rodiča alebo pedagóga?

Keď sa dve deti pohybujú odlišne, prvá otázka by preto nemala znieť: "Prečo to ešte nevie tak ako ostatní?" Oveľa užitočnejšie je pýtať sa: "Aké pohybové skúsenosti toto dieťa potrebuje, aby mohlo urobiť ďalší krok?" Niekedy potrebuje viac času. Inokedy viac príležitostí. Niekedy jednoduchšiu verziu úlohy, bezpečnejšie prostredie alebo viac opakovaní. A niekedy potrebuje dospelého, ktorý si všimne, že rozdiel už presahuje bežnú individuálnu variabilitu a je vhodné konzultovať vývin s pediatrom alebo príslušným odborníkom. Rešpektovanie individuálneho tempa totiž neznamená ignorovanie vývinových ťažkostí. Znamená to nehodnotiť dieťa iba podľa toho, či je rýchlejšie alebo pomalšie ako jeho rovesník.

Každé dieťa si vytvára vlastnú pohybovú cestu

Hrubá motorika je výsledkom neustáleho dialógu medzi mozgom, telom, prostredím a skúsenosťou. Preto sa jedno dieťa rozbehne skôr a druhé neskôr. Jedno potrebuje pohyb najprv dlho pozorovať, iné sa doň vrhne okamžite. Jedno sa učí najmä množstvom spontánnych pokusov, druhému výrazne pomôže cielene pripravená pohybová výzva. Našou úlohou preto nie je vytvoriť deti, ktoré sa pohybujú rovnako. Našou úlohou je vytvoriť prostredie, v ktorom má každé dieťa dostatok bezpečných, pestrých a primerane náročných príležitostí, aby sa jeho vlastný pohyb mohol rozvíjať.