Keď dieťa raz napíše svoje prvé meno, väčšina ľudí vidí len ceruzku a papier. Mozog však v tej chvíli vykonáva jeden z najzložitejších pohybových výkonov, aké človek bežne robí. Musí udržať stabilné telo, správne nastaviť rameno, lakeť aj zápästie, presne riadiť pohyby prstov, kontrolovať zrakom každý ťah a pritom si ešte pamätať, aký tvar má jednotlivé písmeno. Písanie je v skutočnosti malý neurovedecký zázrak.

Práve preto grafomotorika nie je len o tom, ako dieťa drží ceruzku alebo či dokáže obkresliť čiaru. Je výsledkom spolupráce celého tela a mozgu. Každý kruh, vlnovka či špirála predstavujú tréning pohybov, ktoré sa neskôr spoja do plynulého písania. Oveľa dôležitejšie než samotný výsledný obrázok je to, ako dieťa pri kreslení sedí, ako silno tlačí na ceruzku, či sa pohybuje len prstami alebo zapája celé predlaktie a rameno, a či pri práci zostáva uvoľnené.

Možno vás prekvapí, že prediktorom úspešného písania nie je to, či štvorročné dieťa dokáže napísať niekoľko písmen. Výskumy skôr poukazujú na význam stability trupu, koordinácie pohybov, zrakovo-pohybovej spolupráce, jemnej motoriky a schopnosti plánovať pohyb. Dieťa, ktoré dnes s radosťou stavia, navlieka koráliky, kreslí vlastné obrázky alebo strihá papier, si často buduje dôležitejší základ pre budúce písanie než dieťa, ktoré opakovane vypĺňa pracovné listy.

Má teda dieťa dobrý základ na to, aby raz písalo ľahko, isto a s radosťou? Odpoveď sa neskrýva v tom, ako pekne dnes nakreslí domček. Dôležitejšie je, či sa jeho pohyby postupne spresňujú, či pri kreslení vydrží pracovať bez výraznej únavy, či ceruzku používa s primeranou istotou a či ho tvorenie baví. Práve tieto schopnosti vytvárajú pevný základ, na ktorom sa neskôr môže prirodzene rozvíjať samotné písanie.

Deti nepíšu prstami. Hoci sa nám to tak javí, väčšinu práce pri písaní odvádza stabilné rameno a trup. Prsty zabezpečujú jemné doladenie pohybu, ale bez dobrej opory celého tela musia pracovať oveľa viac. Aj preto môže mať dieťa slabý úchop ceruzky, hoci skutočný problém sa skrýva v nedostatočnej stabilite ramien alebo trupu. Grafomotorika nezačína prvým písmenom v zošite. Začína dávno predtým – pri každom pohybe, ktorým sa detský mozog učí ovládať vlastné telo s čoraz väčšou presnosťou.

Pekná kresba nie je cieľom. Je prirodzeným výsledkom dozrievajúceho vývinu dieťaťa.

Z denníka pedagóga:

Dnes som z portfólia vytiahla Elinu prvú kresbu z čias, keď nastúpila do materskej školy. Bola na nej postava s obrovskou hlavou, dvoma čiarami namiesto nôh a slnkom, ktoré sa ledva zmestilo na papier. Položila som ju vedľa jej najnovšej kresby. Zo spleti jemných čiar nakreslených obyčajnou ceruzkou vystupovala postava s výraznými očami. Celú kompozíciu prekrývali priesvitné farebné pásy, uložené s obdivuhodnou presnosťou vedľa seba. Na prvý pohľad to pôsobilo ako malé umelecké dielo.

Sedela som pri nej, keď kresba vznikala. Pozorovala som jej sústredený výraz, pokojné tempo aj istotu, s akou viedla ceruzku po papieri. Ani som si neuvedomila, koľko sa toho za tie roky zmenilo. Už dávno nekreslila celou rukou. Pohyb vychádzal z prstov a zápästia, čiary boli plynulé a premyslené. Každý ťah mal svoj zámer. Vtedy som sa znovu utvrdila v dôvodoch, prečo detské kresby odkladám. Nie preto, že sú dokonalé, ale preto, že zachytávajú okamih vo vývine, ktorý sa už nikdy nezopakuje.