♡ V škôlke je spokojné, doma sa rozplače. Prečo?

"V škôlke bolo celý deň spokojné," povie učiteľka.

A potom prídete domov a stačí maličkosť. Zle rozkrojený rožok. Iné tričko. Hračka, ktorá nechce spolupracovať.

A zrazu je tu plač. Hnev. Dieťa sa vás drží, nechce nič samo, protestuje pri každej drobnosti alebo sa rozplače spôsobom, ktorý sa zdá úplne neprimeraný tomu, čo sa práve stalo.

Možno vám napadne:

"Ako môže byť v škôlke v pohode a doma sa úplne rozsypať?"

A možno začnete pochybovať aj o tom, čo počujete od učiteľky.

Naozaj je tam spokojné?

Tieto dve veci sa však nemusia vylučovať.

Byť v škôlke spokojné neznamená, že deň nebol náročný

Dieťa sa môže v škôlke hrať, smiať, zapájať do aktivít a postupne si vytvárať vzťah s učiteľkou – a zároveň môže byť pobyt v kolektíve pre jeho nervový systém náročnejší než deň doma.

Výskum ukazuje, že u časti malých detí sa počas pobytu v zariadení objavuje odlišný priebeh stresového hormónu kortizolu než doma. Meta-analýza deviatich štúdií zistila, že deti mali v zariadeniach dennej starostlivosti v priemere vyššie hladiny kortizolu ako doma, pričom rozdiel bol výraznejší u detí mladších ako tri roky.

To však neznamená, že škôlka dieťaťu škodí alebo že sa tam necíti dobre.

Skôr nám to pripomína, že pobyt v skupine kladie na malé dieťa množstvo nárokov.

Počas dňa sa orientuje v novom prostredí. Sleduje, čo sa bude diať. Čaká. Delí sa o priestor a hračky. Komunikuje s deťmi. Prijíma pravidlá. Zvláda hluk, konflikty, prechody medzi aktivitami aj odlúčenie od rodiča.

A veľká časť schopnosti regulovať emócie sa ešte len vyvíja.

A potom prídete vy

Domov sa nevracia iba dieťa, ktoré sa "pekne hralo".

Vracia sa aj dieťa, ktoré má za sebou celý deň plný podnetov, vzťahov, očakávaní a drobných nárokov.

A zrazu je pri človeku, ktorého pozná najlepšie.

Nemusí sledovať, čo robia ostatní. Nemusí sa prispôsobovať rytmu skupiny. Nemusí zvládnuť ešte jednu situáciu.

Môže povoliť.

Preto niekedy vidíme zvláštny kontrast:

v škôlke spokojné dieťa – doma plačlivé, podráždené alebo mimoriadne "mamičkovské" dieťa.

Samotný tento rozdiel ešte nie je dôkazom, že sa v škôlke deje niečo zlé.

Plač nemusí byť o tom, čo ho práve spustilo

Dieťa príde domov a rozplače sa, pretože chce piť z iného pohára.

Pre nás je jednoduché vidieť pohár.

Pre dieťa však môže byť pohár iba poslednou malou požiadavkou po dlhom dni.

Podobne ako dospelý niekedy zvládne náročný pracovný deň a podráždi ho až úplná maličkosť doma, ani reakcia dieťaťa nemusí zodpovedať veľkosti poslednej udalosti.

Výskumy fyziologickej stresovej reakcie v zariadeniach starostlivosti ukazujú, že u mnohých batoliat môže kortizol počas dňa v kolektíve stúpať, zatiaľ čo doma má skôr klesajúci priebeh. Jedna zo štúdií zároveň zistila, že deti, ktoré sa viac zapájali do hry s rovesníkmi, mali nižšie hladiny kortizolu – teda aj spôsob, akým dieťa prostredie prežíva a zapája sa doň, môže byť dôležitý.

Možno teraz nepotrebuje otázky. Možno potrebuje návrat domov.

Keď dieťa po škôlke vybuchne, prirodzene chceme vedieť prečo.

"Stalo sa dnes niečo?"
"Plakal si?"
"Niekto ti ublížil?"

Niekedy však dieťa samo nevie povedať, prečo plače.

Môže byť jednoducho unavené, hladné, presýtené podnetmi alebo môže po odlúčení potrebovať viac vašej blízkosti.

Preto môže po príchode zo škôlky pomôcť vytvoriť chvíľu, počas ktorej od dieťaťa veľa nechceme.

Niektorému pomôže objatie. Inému malé jedlo. Ďalšie potrebuje chvíľu ticha, voľnú hru, pohyb alebo len byť pri rodičovi.

Nemusíme jeho emóciu okamžite vyriešiť.

Niekedy stačí:

"Bol to dlhý deň. Som tu."

A čo ak sa to deje každý deň?

Ani opakovaný plač po škôlke nemusí automaticky znamenať, že dieťa škôlku nezvláda.

Oveľa užitočnejšie než hodnotiť jednu reakciu je sledovať celkový obraz a jeho vývoj v čase.

Ako dieťa ráno odchádza? Dokáže po odlúčení prijať podporu učiteľky? Zapája sa do hry? Objavujú sa počas dňa pokojné a radostné chvíle? Je jeho popoludňajšia reakcia postupne miernejšia? Dokáže doma po určitom čase znovu nájsť rovnováhu?

Výskum prechodu detí do starostlivosti mimo domova ukazuje, že samotná adaptácia je proces a fyziologická reakcia dieťaťa sa môže meniť postupne, nie zo dňa na deň.

Ak sú však reakcie veľmi intenzívne, dlhodobo sa zhoršujú alebo sa k nim pridávajú ďalšie výrazné zmeny v správaní, spánku, jedle či celkovej pohode dieťaťa, má zmysel porozprávať sa s učiteľkou a poskladať si obraz toho, ako dieťa prežíva celý deň.

Doma možno nevidíme inú verziu dieťaťa. Vidíme pokračovanie jeho dňa.

Keď nám učiteľka povie, že sa dieťa hralo a bolo spokojné, a my o hodinu neskôr doma držíme vzlykajúce dieťa v náručí, nemusí jeden z týchto obrazov byť nesprávny.

Oba môžu byť pravdivé.

Dieťa mohlo mať v škôlke pekný deň.

A zároveň to preň mohol byť náročný deň.

A práve doma, pri človeku, pri ktorom už nemusí zvládať ďalšie požiadavky, sa môže ukázať, koľko energie ho tento deň stál.