Schody ako malé diagnostické okienko

Dieťa príde ku schodom. Jednou rukou sa chytí zábradlia, položí nohu na prvý schod, prenesie na ňu hmotnosť a vytiahne telo nahor. Pri ďalšom schode použije opäť tú istú nohu. Iné dieťa vybehne nahor striedavým krokom. Tretie sa pred zostupom na chvíľu zastaví, pozrie sa pod nohy a začne schádzať pomaly, schod po schode. Na prvý pohľad obyčajný presun. V skutočnosti však chôdza po schodoch vyžaduje súhru rovnováhy, sily dolných končatín, koordinácie pravej a ľavej strany tela, načasovania pohybu, zrakovej kontroly, odhadu výšky schodu aj schopnosti prenášať hmotnosť z jednej nohy na druhú. Práve preto môžu byť schody pre pedagóga zaujímavým "okienkom" do pohybového fungovania dieťaťa. Nie sú diagnostickým testom. Jeden spôsob chôdze po schodoch nám nepovie, či má dieťa motorickú poruchu ani čo by bolo jej príčinou. Môžu nám však ukázať ako dieťa organizuje pomerne komplexný pohyb v bežnej situácii.

Prečo sú schody náročnejšie než obyčajná chôdza?

Pri chôdzi po rovnej podlahe presúvame telo prevažne dopredu. Na schodoch sa musí pohybovať zároveň dopredu a hore alebo dole. Pri výstupe dieťa potrebuje zdvihnúť nohu dostatočne vysoko, položiť chodidlo na schod, preniesť naň hmotnosť a vytlačiť telo nahor. Významnú úlohu pritom zohráva sila dolných končatín a kontrola bedrového, kolenného aj členkového kĺbu. Pri zostupe je úloha iná. Dieťa musí odhadnúť hĺbku kroku, kontrolovať pohyb tela smerom nadol a pripraviť nohu na bezpečný kontakt s ďalším schodom. Schody preto nie sú iba "chôdza trochu do kopca". Ide o samostatnú pohybovú úlohu, pri ktorej sa menia nároky na rovnováhu, svalovú prácu, zrakovú kontrolu aj koordináciu. Aj výskum hrubej motoriky u detí vo veku 3–5 rokov ukazuje, že výkon pri chôdzi po schodoch sa s vekom významne mení spolu s ďalšími úlohami, ako sú beh, rovnováha či skákanie na jednej nohe (Kakebeeke et al., 2012).

Výstup a zostup nie sú tá istá zručnosť

Dieťa môže schody zvládať smerom hore pomerne isto a pri ceste nadol výrazne spomaliť. To nie je nezvyčajné. Pri zostupe je potrebné presnejšie odhadnúť miesto budúceho došľapu a kontrolovať telo pri pohybe smerom nadol. Výskum troj- a štvorročných detí ukázal, že už v tomto veku dokážu svoj krok prispôsobiť výške schodu, ale mladšie deti sú pri zostupe viac závislé od priebežnej zrakovej informácie (Cowie et al., 2010).

Aj preto môžeme vidieť dieťa, ktoré pri zostupe:

• výraznejšie sleduje chodidlá,

• ide pomalšie,

• používa zábradlie,

• zostupuje vždy tou istou nohou,

• alebo položí obe nohy na každý schod.

Tieto prejavy samy osebe nie sú "chyby". Môžu predstavovať stratégiu, ktorou si dieťa znižuje náročnosť úlohy a zvyšuje vlastnú stabilitu.

Strieda nohy alebo prikladá druhú?

Pri schodoch si dospelí často všimnú najmä to, či dieťa používa striedavý krok. Pri ňom každá noha pokračuje na ďalší schod: pravá – ľavá – pravá – ľavá. Inou stratégiou je tzv. step-to pattern, pri ktorom dieťa vystúpi jednou nohou a druhú k nej na rovnakom schode prisunie. Striedavý krok kladie vyššie požiadavky na prenášanie hmotnosti, krátkodobú oporu na jednej nohe, silu, rovnováhu a koordináciu. Prechod k nemu však nie je jednorazový míľnik. Dieťa môže striedať nohy na známych nízkych schodoch, ale pri vyšších schodoch, únave alebo neistote sa vrátiť k prikladaniu nôh. Pre pedagóga je preto zaujímavejšie než jednoduché: "Strieda – nestrieda?" sledovať: Za akých podmienok strieda? Čo urobí, keď sa úloha stane náročnejšou?

Zábradlie nie je podvádzanie

Používanie zábradlia niekedy vnímame ako znak, že dieťa schody ešte "nevie". Zábradlie však mení podmienky úlohy. Poskytuje ďalší bod opory a umožňuje dieťaťu stabilizovať telo iným spôsobom. Pre dieťa, ktoré sa určitú stratégiu ešte učí, môže byť úplne funkčným riešením.

Pre pedagóga je preto užitočné všímať si:

Používa dieťa zábradlie iba pri zostupe?

Chytí sa ho pri vyšších schodoch?

Drží sa ho pevne a prenáša naň veľkú časť hmotnosti?

Alebo sa ho iba ľahko dotýka?

Dokáže na známych schodoch postupne využívať oporu menej?

Nemá význam zábradlie dieťaťu odoberať len preto, aby sme "otestovali jeho rovnováhu". Bezpečné používanie schodov je dôležitejšie než čistota testovacej situácie.

Schody ukazujú spoluprácu pravej a ľavej strany tela

Pri striedavom výstupe sa pravá a ľavá noha pravidelne menia v úlohách. Jedna nesie hmotnosť a vytláča telo nahor, zatiaľ čo druhá sa presúva k ďalšiemu schodu. O chvíľu si úlohy vymenia. To je pekný príklad bilaterálnej koordinácie.

Pri pozorovaní si preto môžeme všimnúť aj to, či dieťa:

• používa obe nohy spontánne,

• opakovane začína tou istou nohou,

• jednu nohu pri výstupe alebo zostupe výrazne preferuje,

• potrebuje pri jednej strane väčšiu oporu,

• alebo sa jeho pohyb na pravej a ľavej strane nápadne líši.

Určitá preferencia sama osebe nemusí znamenať problém. Zaujímavejšia je výrazná, pretrvávajúca asymetria, najmä ak ju pozorujeme aj pri behu, skákaní, lezení či ďalších činnostiach.

Koľko toho vidia oči?

Pri schodoch je zrak mimoriadne dôležitý. Dieťa potrebuje odhadnúť výšku a hĺbku schodov a pripraviť ďalší krok ešte predtým, než sa chodidlo dotkne podložky. Výskum zostupu z jedného schodu u detí vo veku 3 a 4 roky ukázal, že deti dokázali pohyb dobre prispôsobiť výške schodu, keď mali k dispozícii normálnu vizuálnu informáciu. Keď však počas pohybu zraková spätná väzba chýbala, najmä trojročné deti mali väčšie ťažkosti jemne prispôsobiť pohyb nohy výške schodu (Cowie et al., 2010). To nám pomáha pochopiť aj bežné správanie predškoláka: pozerať sa pri zostupe na nohy môže byť účelná stratégia, nie zlozvyk. S pribúdajúcimi skúsenosťami sa koordinácia pohybu a využívanie zrakových informácií menia.

Schody preveria aj schopnosť prispôsobiť pohyb

Predstavme si, že dieťa bežne chodí po schodoch v materskej škole. Potom príde na miesto, kde sú schody vyššie alebo užšie. Urobí presne to isté? Alebo spomalí, zmení dĺžku kroku, chytí sa zábradlia či prejde zo striedavého kroku na prikladanie nôh? Práve druhá možnosť môže byť prejavom dobrej motorickej adaptácie. Koordinovaný pohyb totiž neznamená vykonávať stále rovnaký vzorec. Znamená vedieť zmeniť pohyb podľa požiadaviek situácie. Výskum prechodu z rovnej plochy na schody ukazuje, že deti prispôsobujú parametre chôdze výške schodov a pripravujú zmenu pohybu už pri približovaní k nim.  Schody sú preto zaujímavé nielen tým, či ich dieťa "zvládne", ale aj tým, ako reaguje na ich zmenu.

Čo si teda na schodoch všímať?

Schody môžu pedagógovi poskytnúť množstvo informácií bez toho, aby z nich vytváral formálny test.

Všímať si môžeme napríklad:

• plynulosť výstupu a zostupu,

• striedanie alebo prikladanie nôh,

• používanie zábradlia,

• výraznú preferenciu jednej nohy,

• zakopávanie o hranu schodu,

• dostatočné zdvihnutie chodidla,

• spôsob prenášania hmotnosti,

• potrebu pozerať sa na chodidlá,

• mieru zaváhania pred prvým krokom,

• schopnosť prispôsobiť sa inej výške schodov,

• zmenu výkonu pri únave,

• najmä to, či sa pohyb s pribúdajúcou skúsenosťou stáva istejším a účelnejším.

Jedna z týchto vlastností však sama osebe nie je diagnostickým znakom. Dokonca aj odborné funkčné škály hodnotia chôdzu po schodoch veľmi rozdielnym spôsobom a samotná položka "zvláda schody" nedokáže presne zachytiť bezpečnosť ani príčinu ťažkostí (Verghese et al., 2003).

Malé diagnostické okienko – nie diagnóza

Prečo teda vôbec používať slovo "diagnostické"? Pretože schody dokážu v jednej krátkej každodennej situácii zviditeľniť viacero zložiek pohybového fungovania, ktoré pri obyčajnej chôdzi nemusia byť také zrejmé. Odborníci využívajú úlohy na schodoch aj pri hodnotení svalovej a motorickej funkcie. Napríklad štúdia so 288 zdravými deťmi a dospievajúcimi vo veku 4–16 rokov ukázala, že mechanografické meranie výstupu a zostupu štyroch schodov môže poskytnúť objektívne informácie o sile, výkone a funkcii dolných končatín (Schorling et al., 2023). To však neznamená, že pedagóg má robiť klinický test. Pre nás sú schody skôr pozorovacím okienkom. Ukazujú, ako dieťa rieši funkčnú pohybovú úlohu, ktorú potrebuje v každodennom živote.

Kedy má pozorovanie väčšiu váhu?

Jednorazové zaváhanie na neznámych schodoch má malú výpovednú hodnotu. Dieťa môže byť unavené, môže mať inú obuv, ponáhľať sa, niesť predmet alebo sa jednoducho báť. Väčšiu pozornosť si zaslúži opakujúci sa vzorec.

Napríklad keď dieťa:

• na známych schodoch dlhodobo potrebuje neprimerane veľkú pomoc,

• opakovane zachytáva špičkou o schod,

• často stráca stabilitu,

• jednu dolnú končatinu používa výrazne inak než druhú,

• schodom sa pre pohybové ťažkosti vyhýba,

• jeho výkon sa napriek bežným skúsenostiam dlhodobo neposúva,

• alebo stratí spôsob chôdze po schodoch, ktorý predtým bežne používalo.

Ani vtedy pedagóg neurčuje diagnózu. Užitočné je opísať konkrétny pozorovaný spôsob pohybu a komunikovať ho rodičovi. Namiesto: "Má problém s koordináciou." je presnejšie: "Pri zostupe po schodoch sa posledné týždne vždy pevne drží oboma rukami, na každý schod prikladá obe nohy a pri prenose hmotnosti na ľavú nohu opakovane zaváha." Takáto informácia je oveľa hodnotnejšia.

Schody netreba trénovať ako test

Ak chceme, aby dieťa bolo na schodoch istejšie, najprirodzenejšou cestou je bezpečná skúsenosť so schodmi. Nie opakované časovanie. Nie súťaž, kto vybehne rýchlejšie. Nie odoberanie zábradlia. Dieťa potrebuje schody používať pri bežnom pohybe a postupne získavať skúsenosť s výstupom, zostupom, prenášaním hmotnosti a prispôsobovaním kroku. Podobné zložky môže zároveň rozvíjať aj inde – pri výstupoch na nízku podložku, prekračovaní prekážok, lezení, chôdzi po nerovnom povrchu, zastavení a zmene smeru. Cieľom nie je naučiť jedno "správne" schodové správanie. Cieľom je rozširovať možnosti, ktorými dieťa dokáže bezpečne riešiť pohybovú úlohu.

Obyčajné schody nám môžu povedať prekvapivo veľa

Schody spájajú množstvo toho, čo pri koordinácii pohybov sledujeme oddelene. Dieťa potrebuje stabilizovať telo, preniesť hmotnosť, koordinovať nohy, odhadnúť priestor, použiť zrakové informácie, vytvoriť primeranú silu a prispôsobiť pohyb ďalšiemu schodu. Preto sa oplatí občas namiesto jednoduchého: "Poď, ideme hore." pozrieť o niečo pozornejšie. Ako tam dieťa ide? Nie preto, aby sme na schodoch hľadali diagnózu. Ale preto, že bežný každodenný pohyb nám niekedy ukáže viac než umelo pripravená "motorická úloha". Schody sú v tomto zmysle malé diagnostické okienko – nie do názvu poruchy, ale do spôsobu, akým dieťa koordinuje svoje telo pri riešení skutočnej pohybovej situácie.

Použitá literatúra a informačné zdroje: 

COWIE, D. – ATKINSON, J. – BRADDICK, O. 2010. Development of Visual Control in Stepping Down. In: Experimental Brain Research. Roč. 202, s. 181–188. DOI 10.1007/s00221-009-2125-6.

KAKEBEEKE, T. H. – LOCATELLI, I. – ROUSSON, V. – CAFLISCH, J. – JENNI, O. G. 2012. Improvement in Gross Motor Performance Between 3 and 5 Years of Age. In: Perceptual and Motor Skills. Roč. 114, č. 3, s. 795–806. DOI 10.2466/10.13.25.PMS.114.3.795-806.

SCHORLING, D. C. et al. 2023. Mechanographic Analysis of the Timed 4 Stair Climb Test – Methodology and Reference Data of Healthy Children and Adolescents. In: Journal of Musculoskeletal and Neuronal Interactions. Roč. 23, č. 1, s. 64–72.

VERGHESE, J. et al. 2003. Is Stair Negotiation Measured Appropriately in Functional Assessment Scales? In: Clinical Rehabilitation. Roč. 17, č. 3, s. 325–333. PMID 12735541.

WU, J. et al. 2018. Transitioning from Level Surface to Stairs in Children with and without Down Syndrome: Locomotor Adjustments during Stair Ascent. In: Gait & Posture. Roč. 63, s. 129–134. DOI 10.1016/j.gaitpost.2018.04.025.