♡ Prečo je po škôlke také unavené

Ráno vstalo ako zvyčajne.

V škôlke sa hralo, jedlo, behalo s deťmi a podľa učiteľky malo pekný deň.

A popoludní?

Už cestou domov zíva. V aute takmer zaspí. Doma sa mu nechce hrať, chce sa nosiť alebo len leží na gauči. Niekedy sa k únave pridá plač, podráždenosť či vzdor.

Možno vás prekvapí:

"Veď sa celý deň iba hralo. Prečo je také vyčerpané?"

Pretože pre malé dieťa môže byť deň v škôlke oveľa náročnejší, než sa nám zvonka zdá.

Hra neznamená oddych

Keď sa dospelý pozrie na deň dieťaťa, môže vidieť raňajky, kreslenie, pobyt vonku, obed, spánok a hru.

Dieťa však počas toho všetkého robí ešte niečo navyše.

Orientuje sa v skupine. Počúva pokyny. Čaká. Delí sa o hračky a pozornosť dospelého. Sleduje, čo robia ostatní. Rieši malé konflikty. Prechádza z jednej činnosti do druhej. Zvláda hluk, dotyky, nové situácie aj chvíle, keď veci nejdú podľa jeho predstáv.

A počas adaptácie k tomu pribúda ešte jedna veľká úloha:

učí sa byť niekoľko hodín bez rodiča v prostredí, ktoré sa ešte len stáva známym.

Výskum prechodu batoliat do zariadenia starostlivosti ukázal, že najmä na začiatku sa deti v novom prostredí menej pozitívne emočne prejavovali a menej interagovali; medzi deťmi boli zároveň výrazné individuálne rozdiely v tom, ako sa ich správanie počas prvých mesiacov menilo.

Unaviť sa môže aj z toho, čo nevidíme

Dieťa nemusí celý deň plakať, aby bol preň deň náročný.

Práve toto je pre rodiča niekedy ťažké pochopiť.

Učiteľka povie:

"Dnes bolo úplne v poriadku."

A dieťa doma vyzerá, akoby za sebou malo maratón.

Tieto dva obrazy si však nemusia odporovať.

Výskumy fyziologickej stresovej reakcie ukazujú, že u detí v kolektívnej starostlivosti sa môže počas dňa objavovať zvýšená aktivácia stresového systému. Zároveň sa ukazuje, že dôležitú úlohu zohráva kvalita prostredia a emocionálna podpora dospelých. V jednej štúdii mali deti v triedach s vyššou mierou emocionálnej podpory priaznivejší priebeh kortizolu počas dňa.

Zvýšený kortizol pritom nemožno jednoducho preložiť ako "dieťa je v škôlke nešťastné". Je to jeden z ukazovateľov fyziologickej aktivácie organizmu, nie hodnotenie toho, či je škôlka pre konkrétne dieťa dobrá alebo zlá.

V škôlke používa veľa schopností naraz

Predstavme si obyčajnú situáciu.

Dieťa sa hrá s autom. Učiteľka oznámi, že sa ide upratovať a všetci pôjdu von.

Doma by možno povedalo:

"Ešte nechcem!"

A pokračovalo by v hre.

V škôlke však postupne zisťuje, že skupina má svoj rytmus. Potrebuje prerušiť zaujímavú činnosť, upratať, obliecť sa, chvíľu počkať na ostatných a presunúť sa von.

Pre dospelého bežná situácia.

Pre malé dieťa celý súbor úloh: zastaviť sa, zvládnuť sklamanie, presunúť pozornosť, spolupracovať a prispôsobiť sa skupine.

A podobných drobných situácií zažije za deň mnoho.

Najväčšia únava môže prísť až doma

Možno dieťa vyzdvihnete a prvých dvadsať minút pôsobí úplne spokojne.

A potom príde domov a akoby mu niekto vypol baterky.

Aj to dáva zmysel.

Počas dňa ho drží aktivita, nové podnety, deti a denný režim. Doma sa množstvo podnetov zníži a dieťa už nemusí reagovať na požiadavky skupiny.

Môže konečne spomaliť.

A vtedy si únavu všimneme.

U jedného dieťaťa vyzerá ako zívanie a túlenie.

U iného ako pobehovanie po byte a neschopnosť zastaviť sa.

A u ďalšieho ako plač či hnev kvôli úplnej maličkosti.

Únava u malého dieťaťa totiž nemusí vždy vyzerať pokojne.

"Ale doma už nespáva."

Aj dieťa, ktoré doma cez deň nepotrebuje spať, môže byť po nástupe do škôlky zrazu unavenejšie.

Nové prostredie jednoducho kladie iné nároky.

A počas prvých týždňov môže byť tento rozdiel ešte výraznejší, pretože adaptácia nie je iba otázkou toho, či dieťa ráno plače. Výskum ukazuje, že zžívanie sa s novým prostredím prebieha postupne počas prvých mesiacov a jednotlivé deti sa v tomto procese výrazne líšia.

Preto nemusíme byť prekvapení, ak dieťa v tomto období potrebuje večer zaspať skôr alebo má popoludní menej energie než pred nástupom do škôlky.

Možno nepotrebuje "ešte niečo zažiť"

Po dni v škôlke máme niekedy chuť využiť spoločné popoludnie.

Ísť na ihrisko. Na nákup. Na krúžok. Navštíviť starých rodičov.

Niektoré deti to zvládajú dobre a pohyb vonku im dokonca pomáha.

Iným však najmä počas adaptácie prospieva jednoduchšie popoludnie.

Domov. Niečo malé zjesť. Byť chvíľu spolu. Voľne sa hrať. Ísť von bez programu. Oddychovať.

Nemusíme vytvoriť univerzálne pravidlo, že po škôlke sa už nikam nechodí.

Môžeme skôr sledovať:

"Čo potrebuje moje dieťa práve v tomto období?"

Únava môže meniť aj to, čo dieťa "dokáže"

Ráno sa samo oblečie.

Po škôlke kričí:

"Obuj ma!"

Vie sa samo najesť, ale večer chce, aby sme ho kŕmili.

Bežne sa chvíľu zahrá samo, ale teraz nás potrebuje pri sebe.

Nemusí to znamenať, že zabudlo, čo dokáže, alebo že sa stáva menej samostatným.

Schopnosť niečo zvládnuť totiž nie je počas celého dňa rovnaká.

Keď je dieťa unavené, môže potrebovať viac našej pomoci aj pri veciach, ktoré inokedy zvláda bez problémov.

Niekedy teda nemusíme trvať na:

"Veď to vieš sám."

Môžeme mu jednoducho pomôcť.

Zajtra to možno opäť zvládne samo.

Postupne môže mať energie viac

Ako sa škôlka stáva známym miestom, mnohé veci už nevyžadujú toľko pozornosti.

Dieťa pozná denný rytmus.

Vie, kam si odloží veci.

Pozná deti.

Vie, čo nasleduje po obede.

Pozná učiteľku a postupne zisťuje, že aj pri nej môže hľadať pomoc a podporu.

To, čo bolo na začiatku nové a vyžadovalo veľa energie, sa môže postupne stať obyčajnou súčasťou dňa.

Preto je užitočnejšie sledovať vývoj v čase než jeden unavený štvrtok.

A kedy už únavu nepripisovať iba škôlke?

Únava po nástupe do škôlky môže byť prirodzenou súčasťou obdobia, v ktorom si dieťa zvyká na nový rytmus a množstvo podnetov.

Nemusíme však automaticky vysvetliť škôlkou každú výraznú alebo dlhodobú únavu.

Ak je dieťa nezvyčajne vyčerpané aj ráno či počas voľných dní, únava sa zhoršuje, výrazne zasahuje do jeho bežného fungovania alebo ju sprevádzajú zdravotné ťažkosti, je vhodné hľadať aj inú príčinu a podľa okolností sa poradiť s pediatrom.

Možno toho nerobí málo. Možno toho robí neuveriteľne veľa.

Keď sa na konci dňa pozrieme na unavené dieťa, ľahko si povieme: "Veď sa celý deň len hralo."

Lenže počas tej hry sa učilo fungovať v úplne novom malom svete.

Bez nás.

Medzi ďalšími deťmi.

S novými dospelými, pravidlami, zvukmi, očakávaniami a vzťahmi.

A tak možno jeho únava nehovorí: "Nezvládam škôlku."

Niekedy jednoducho hovorí: "Na dnešok som toho už zvládlo dosť."