♡ Keď sa po nástupe objaví správanie, ktoré už dávno nemalo

Už dávno spalo vo svojej posteli.

Už nepotrebovalo pomáhať s každým obliekaním. Neplakalo, keď ste odišli do vedľajšej izby. Nepýtalo sa v noci k vám. Možno už mesiace nemalo nehodu pri cikaní.

A potom nastúpilo do škôlky.

Zrazu chce znovu spať s vami. Chce sa nosiť. Pri každom odchode kontroluje, kam idete. Rozpráva "ako bábätko", vyžaduje pomoc pri veciach, ktoré dávno zvládalo samo, alebo sa znovu objaví pomočovanie.

A rodičovi môže napadnúť:

"Čo sa stalo? Veď toto už máme dávno za sebou."

Návrat k správaniu, ktoré sme považovali za prekonané, môže pôsobiť znepokojujúco. V období veľkej zmeny však nemusí znamenať, že dieťa stratilo to, čo sa už naučilo.

Niekedy nám skôr ukazuje, že teraz potrebuje viac podpory na zvládnutie niečoho nového.

Nová situácia môže dočasne zmeniť aj staré istoty

Nástup do materskej školy je pre malé dieťa veľká zmena.

Nové miesto. Noví dospelí. Nové deti. Iný denný rytmus. Viac pravidiel. Viac samostatnosti. A predovšetkým pravidelné odlúčenie od rodiča.

Výskum prechodu malých detí do zariadení starostlivosti ukazuje, že zžívanie sa s novým prostredím je postupný proces. Deti sa pritom výrazne líšia v tom, ako reagujú a ako rýchlo si v novom prostredí vytvárajú pocit istoty.

Preto sa adaptácia nemusí prejavovať iba ráno pri dverách škôlky.

Môžeme ju vidieť aj doma.

"Ale veď to už vedelo."

Áno. A pravdepodobne to stále vie.

Dieťa, ktoré sa zrazu nechce samo obliecť, nemuselo túto schopnosť stratiť.

Dieťa, ktoré chce po škôlke sedieť na rukách, nezabudlo chodiť.

A dieťa, ktoré vás večer nechce nechať odísť z izby, nemuselo "pokaziť" všetku predchádzajúcu samostatnosť.

Schopnosť niečo urobiť a kapacita zvládnuť to práve teraz nie sú vždy to isté.

Ak dieťa počas dňa investuje veľa energie do fungovania v novom prostredí, doma môže pri niektorých veciach potrebovať viac pomoci, blízkosti a uistenia.

Niekedy sa vracia k tomu, čo mu kedysi prinášalo istotu

Malé deti ešte nedokážu vždy povedať:

"Je toho na mňa teraz veľa. Potrebujem cítiť, že sa nič medzi nami nezmenilo."

Ich potreba sa môže ukázať správaním.

Chcú znovu držať za ruku.

Chcú, aby ste ich nakŕmili.

Pýtajú sa na ruky.

Chcú spať bližšie pri vás.

Opakovane sa uisťujú:

"Prídeš po mňa?"

Z pohľadu dospelého to môže vyzerať ako krok späť.

Z pohľadu dieťaťa to však môže byť spôsob, ako si v období veľkej zmeny znovu hľadá pocit bezpečia a predvídateľnosti.

Nemusíme sa ponáhľať s návratom k samostatnosti

Keď vieme, že dieťa niečo dokáže, prirodzene máme potrebu mu to pripomenúť.

"Veď sa vieš obuť sám."

"Už si veľká, nemusím ťa nosiť."

"Veď si už dávno spával vo svojej izbe."

Niekedy však môže byť užitočnejšie na chvíľu prestať riešiť, čo by dieťa malo zvládnuť, a všimnúť si, čo od nás práve potrebuje.

Môžeme mu pomôcť obuť topánky.

Môžeme ho chvíľu ponosiť.

Môžeme si k nemu večer sadnúť o pár minút dlhšie.

Nie preto, že chceme jeho samostatnosť vrátiť späť.

Ale preto, že dočasne väčšia podpora nemusí znamenať menej samostatné dieťa.

Nie každé takéto správanie je však "regres"

Slovo regres používame pomerne ľahko.

Dieťa začne po nástupe do škôlky horšie spať – regres.

Chce viac pomoci – regres.

Plače pri odchode rodiča – regres.

Je však dobré byť s týmto označením opatrní. Z jednej zmeny správania nevieme automaticky určiť jej príčinu.

Za zmenou môže byť adaptácia, únava, nedostatok spánku, choroba, zmena režimu, vývinové obdobie alebo viacero vecí naraz.

Preto je užitočnejšie než hľadať nálepku položiť si otázku:

"Čo sa v živote môjho dieťaťa teraz zmenilo a čo mi týmto správaním možno ukazuje?"

Osobitnú pozornosť si zaslúži návrat pomočovania

Niekedy rodičov najviac znepokojí, keď sa dieťa po období bez nehôd začne znovu pomočovať.

Aj tu môže mať význam zmena prostredia a stres, no pomočovanie má viac možných príčin a nemali by sme ho automaticky pripísať nástupu do škôlky.

Najmä ak je časté, pretrváva, dieťa má bolesti, problémy pri močení, výrazný smäd alebo sa objavia ďalšie zdravotné ťažkosti, je vhodné obrátiť sa na pediatra.

A určite nepomáha hanba či trest.

Dieťa pravdepodobne nepotrebuje počuť:

"Veď ty už nie si bábätko."

Potrebuje našu pomoc zistiť, čo sa deje.

Sledujme smer, nie jeden prejav

Jedno náročné obdobie ešte neznamená, že sa vývin dieťaťa otočil späť.

Dôležitejšie je sledovať, čo sa deje počas ďalších týždňov.

Získava dieťa v škôlke postupne väčšiu istotu? Dokáže prijať podporu učiteľky? Zapája sa do hry? Objavujú sa pokojné a radostné chvíle? Mení sa postupne aj jeho správanie doma?

Možno prvé týždne potrebuje každý večer sedieť na vašich kolenách.

Potom už iba po náročnejšom dni.

A jedného popoludnia si uvedomíte, že prišlo domov, dalo vám pusu a odbehlo sa hrať.

Bez toho, aby ste jeho samostatnosť museli tlačiť dopredu.

Kedy už nestačí povedať "je to adaptácia"?

Adaptácia môže vysvetliť veľa zmien v správaní, ale nemala by sa stať vysvetlením úplne všetkého.

Ak je zmena veľmi výrazná, pretrváva alebo sa zhoršuje, dieťa stráca viacero už nadobudnutých schopností, je dlhodobo veľmi úzkostné, prestáva sa zaujímať o veci, ktoré ho tešili, alebo sa objavujú ďalšie výrazné zmeny v spánku, jedle, komunikácii či fungovaní, má zmysel situáciu riešiť podrobnejšie.

Najskôr môžeme spojiť svoje pozorovania s tým, čo vidí učiteľka.

A podľa charakteru ťažkostí sa poradiť aj s pediatrom či ďalším odborníkom.

Nie preto, že každá zmena znamená problém.

Ale preto, že dlhodobú alebo výraznú zmenu správania je dobré neprehliadnuť iba preto, že prišla súčasne so škôlkou.

Možno nejde o krok späť

Vývin dieťaťa nie je rovná čiara.

Obdobie väčšej samostatnosti môže vystriedať obdobie, keď nás dieťa opäť potrebuje o trochu viac.

A práve nástup do škôlky môže byť jednou z chvíľ, keď sa to stane.

Keď teda znovu natiahne ruky a povie: "Mami, obleč ma."

nemusíme hneď premýšľať, ako ho čo najrýchlejšie dostať späť tam, kde už bolo.

Možno mu môžeme na chvíľu pomôcť.

Pretože niekedy dieťa neurobí ďalší krok k samostatnosti tým, že od nás dostane menej podpory.

Niekedy ho urobí práve vtedy, keď jej má na chvíľu dosť.