♡ "Ako bolo v škôlke?" Prečo dieťa niekedy nechce rozprávať

Celý deň sme pri ňom neboli.

Nevideli sme, s kým sa hralo. Čo ho rozosmialo. Či mu bolo smutno. Čo jedlo, čo vytvorilo, s kým sa pohádalo ani kto ho objal, keď potrebovalo pomoc.

A tak sa po stretnutí prirodzene opýtame:

"Ako bolo v škôlke?"

Odpoveď?

"Dobre."

Alebo:

"Neviem."

Prípadne žiadna.

Skúsime to teda inak.

"Čo ste robili?"
"S kým si sa hral?"
"Čo bolo na obed?"
"Plakal si?"
"Bola pani učiteľka dobrá?"

A čím viac sa pýtame, tým menej sa dieťaťu chce rozprávať.

Prečo?

Možno nie preto, že nám nechce nič povedať. Možno je otázka "Ako bolo?" pre malé dieťa oveľa väčšia, než sa zdá.

"Ako bolo?" znamená rozpovedať celý deň

Predstavme si, že sa nás niekto večer opýta:

"Ako bolo dnes?"

A očakáva, že z niekoľkých hodín vyberieme to podstatné, spomenieme si na udalosti, zoradíme ich a opíšeme.

Dospelý to väčšinou dokáže.

Malé dieťa sa túto schopnosť ešte len učí.

Autobiografická pamäť – teda schopnosť vybavovať si a rozprávať udalosti z vlastného života – sa v predškolskom období výrazne rozvíja. Veľkú úlohu pritom zohráva aj rozhovor s dospelým: spôsob, akým sa rodič s dieťaťom o minulých udalostiach rozpráva, mu postupne pomáha vytvárať súvislejšie spomienky a príbehy.

Keď teda dieťa odpovie:

"Neviem."

nemusí to znamenať:

"Nechcem ti to povedať."

Môže to znamenať aj:

"Neviem, čo z toho všetkého ti mám povedať."

Vyzdvihnutie nemusí byť najlepší čas na rozhovor

Dieťa vás práve po niekoľkých hodinách znovu uvidelo.

Možno je unavené. Hladné. Potrebuje sa pritúliť. Vníma ruch v šatni. Oblieka sa. Okolo odchádzajú ďalšie deti a rodičia.

A do toho príde otázka:

"Tak čo ste dnes robili?"

My tú otázku kladieme preto, že sa zaujímame.

Dieťa však možno v tej chvíli nepotrebuje rozprávať o odlúčení.

Potrebuje sa s nami najskôr znovu stretnúť.

Niekedy sa preto o škôlke dozvieme oveľa viac o hodinu neskôr pri hre, vo vani alebo večer pred spaním než pri dverách triedy.

Konkrétna otázka môže byť jednoduchšia než "Ako bolo?"

Všeobecná otázka vyžaduje, aby dieťa samo našlo udalosť, ktorú chce opísať.

Môžeme mu trochu pomôcť.

Namiesto:

"Ako bolo?"

môžeme niekedy skúsiť:

"S čím si sa dnes najradšej hral?"

"Boli ste dnes vonku?"

"Čo ťa dnes rozosmialo?"

"Sedel si pri obede vedľa niekoho?"

Ale ani z toho nemusíme urobiť výsluch.

Výskum rozhovorov rodičov s deťmi ukazuje, že otvorený, rozvíjajúci štýl rozhovoru – keď dospelý nadväzuje na to, čo dieťa povie, pridáva podnety a dáva mu priestor – podporuje bohatšie rozprávanie o minulých udalostiach.

Cieľom teda nemusí byť položiť viac otázok.

Skôr vytvoriť rozhovor, do ktorého sa dieťa môže zapojiť.

Niekedy pomôže, keď nezačneme otázkou

Namiesto série otázok môžeme skúsiť niečo povedať o sebe.

"Ja som dnes cestou domov videla obrovský bager."

Alebo nadviazať na niečo konkrétne, čo už vieme:

"Pani učiteľka vravela, že ste dnes maľovali."

A počkať.

Možno dieťa nič nepovie.

Možno o päť minút zahlási:

"A Adam vylial zelenú farbu!"

A zrazu sa príbeh začne odvíjať.

Malé deti často nerozprávajú o svojom dni spôsobom, akým by sme ho rozprávali my. Útržok spomienky môže prísť pri hre, pri jedle alebo tesne pred zaspaním.

Rozhovor o škôlke nemusí prebehnúť v prvých piatich minútach po vyzdvihnutí.

Hra môže povedať viac než odpoveď

Dieťa príde domov a nechce o škôlke hovoriť.

O hodinu neskôr zoradí plyšáky a oznámi:

"Teraz všetci spinkajú. Ty neplač, maminka príde."

Alebo sa hrá na učiteľku.

Rozdáva deťom obed. Ukladá ich spať. Napodobňuje vetu, ktorú v škôlke často počúva.

Hra je pre malé dieťa prirodzeným spôsobom spracovania skúseností a vyjadrovania toho, čo zažilo. Odborná literatúra o hre v ranom detstve zdôrazňuje jej úlohu pri sociálnom a emocionálnom učení a pri spracovávaní skúseností.

Nemusíme preto každú hru analyzovať.

Môžeme ju však vnímať.

Niekedy nám dieťa svoj deň nerozpovie.

Ono nám ho zahrá.

Pozor na otázky, ktoré už obsahujú našu obavu

Po náročnom rannom lúčení je veľmi lákavé opýtať sa:

"Plakal si za mnou?"

"Nebolo ti smutno?"

"Nikto ti neublížil?"

Naša potreba vedieť je pochopiteľná. Najmä keď sme celý deň premýšľali, čo sa asi deje.

Takéto otázky však môžu rozhovor nevedomky nasmerovať k tomu, čoho sa bojíme my.

Ak potrebujeme vedieť, ako dieťa zvládlo odlúčenie, často získame presnejší obraz od učiteľky.

Dieťaťu môžeme nechať priestor, aby nám prinieslo to, čo bolo dôležité preň.

A čo keď o škôlke nerozpráva vôbec?

Ani to samo osebe nemusí znamenať problém.

Niektoré deti rozprávajú veľa. Iné menej. Jedno vám cestou domov vyrozpráva celý deň, druhé povie tri slová a večer vám pri hre ukáže polovicu toho, čo zažilo.

Dôležitejšie je vnímať širší obraz.

Ako dieťa do škôlky chodí? Ako reaguje na učiteľku? Hrá sa? Má chvíle radosti a záujmu? Ako pôsobí po návrate domov? Mení sa niečo výrazne v jeho správaní?

Ak potrebujeme informácie, nemusíme ich získavať iba od dieťaťa.

Malé dieťa nemusí byť naším hlavným reportérom o tom, čo sa v škôlke deje.

Práve preto je počas adaptácie dôležitá aj komunikácia medzi rodičom a učiteľkou.

Možno sa dozvieme viac, keď prestaneme tak veľmi zisťovať

Otázka "Ako bolo v škôlke?" nie je zlá otázka.

Nemusíme ju prestať používať.

Len nemusíme byť sklamaní, keď na ňu dostaneme: "Dobre."

A nemusíme hneď pokračovať ďalšími desiatimi otázkami.

Môžeme sa pritúliť.

Ísť domov.

Dať si olovrant.

Začať sa hrať.

A nechať dvere k rozhovoru otvorené.

Pretože niekedy dieťa začne rozprávať o škôlke práve vo chvíli, keď sme sa ho na ňu prestali pýtať.