♡ "Po vašom odchode sa upokojil." Prečo tomu niekedy ťažko veríme

Odchádzate zo škôlky s obrazom plačúceho dieťaťa.

Držalo sa vás.
Volalo:

"Mami, nechoď."

Možno ste ešte cestou do práce premýšľali, či ste nemali zostať.

Popoludní sa opýtate učiteľky:

"Ako dlho plakal?"

A ona odpovie:

"Po vašom odchode sa pomerne rýchlo upokojil."

Mala by prísť úľava.

Namiesto nej však možno príde pochybnosť:

"Naozaj?"

Pretože my sme videli niečo úplne iné

Posledný obraz, ktorý máme, je veľmi silný.

Dieťa plakalo.

Držalo sa nás.

Nechcelo, aby sme odišli.

A potom sa zatvorili dvere.

Pokračovanie sme nevideli.

Pre rodiča tak môže byť ťažké spojiť dve zdanlivo protichodné informácie:

Keď som tam bola, zúfalo plakalo.

a

O chvíľu už bolo pokojnejšie.

Obe však môžu byť pravdivé.

Dieťa môže reagovať na samotný moment odlúčenia

To, že dieťa pri vašom odchode intenzívne plače, ešte neznamená, že rovnakú intenzitu nepohody prežíva počas celého pobytu.

Nástup do starostlivosti mimo rodiny a odlúčenie od rodiča môžu byť pre malé dieťa náročné. Výskum zároveň ukazuje, že správanie detí v novom prostredí sa v priebehu adaptácie mení a existujú medzi nimi veľké individuálne rozdiely.

Po skončení samotného lúčenia sa situácia zmení.

Mama už nestojí pri dverách.

Učiteľka môže dieťa prevziať.

Objaví sa hračka.

Príde kamarát.

Začne sa ďalšia časť dňa.

Dieťa tak môže byť pri vašom odchode skutočne veľmi smutné a neskôr sa skutočne upokojiť.

Jedno neruší druhé.

Niekedy je ťažké predstaviť si, že ho dokázal upokojiť niekto iný

Doma ste možno práve vy človekom, ku ktorému dieťa príde, keď plače.

Poznáte spôsob, akým ho objímate.

Viete, čo povedať.

Viete, kedy potrebuje hovoriť a kedy iba zostať pri vás.

A teraz vám niekto hovorí:

"Upokojil sa so mnou."

Aj toto môže byť zvláštny moment rodičovskej adaptácie.

Postupne zisťujeme, že dieťa môže prijať podporu aj od ďalšieho dospelého.

Neznamená to, že vás prestalo potrebovať.

Znamená to, že jeho okruh ľudí, pri ktorých môže hľadať pomoc a istotu, sa môže rozširovať.

Dôverovať učiteľke znamená veriť aj tomu, čo sme sami nevideli

A práve toto môže byť ťažké.

Rodič už nemá prístup ku každej časti dňa svojho dieťaťa.

Musí sa čiastočne spoliehať na človeka, ktorý tam bol.

Výskum spolupráce rodičov a profesionálnych opatrovateľov ukázal, že aj pri celkovej spokojnosti so vzťahom mali rodičia i opatrovatelia niekedy málo konkrétnych informácií o skúsenostiach dieťaťa v druhom prostredí. Autorky preto upozorňujú aj na význam každodennej komunikácie medzi rodičom a zariadením.

Pre rodiča totiž môže byť rozdiel medzi:

"Upokojil sa."

a

"Po chvíli prestal plakať, sadol si ku mne, potom si všimol autá a začal sa s nimi hrať."

Druhá veta nám pomáha vytvoriť si obraz toho, čo sa dialo za dverami.

Preto sa môžeme pýtať konkrétnejšie

Nie preto, že chceme učiteľku kontrolovať.

Ale preto, že sa ešte len učíme dôverovať skúsenosti, pri ktorej sme neboli.

Môžeme sa opýtať:

"Čo mu pomohlo?"

"Prišiel za vami sám?"

"Čo robil potom?"

"Zapojil sa neskôr do hry?"

Takéto informácie môžu postupne zapĺňať prázdne miesto medzi:

"Odišla som a plakalo."

a

"Prišla som a bolo v poriadku."

A časom možno tú vetu prestaneme potrebovať

Na začiatku možno každé popoludnie čakáme:

"Upokojil sa?"

Potom už túto otázku nepoložíme každý deň.

Nie preto, že nám je jedno, ako sa dieťa cíti.

Ale preto, že máme za sebou viac skúseností.

Odišli sme.

Dieťa plakalo.

Učiteľka zostala.

Dieťa prijalo jej podporu.

A popoludní sme sa opäť stretli.

Dôvera často nevzniká tým, že si prikážeme:

"Musím veriť, že je tam v poriadku."

Vzniká tým, že postupne pribúdajú skúsenosti:

"Nevidela som, čo sa dialo po mojom odchode. Ale učím sa dôverovať človeku, ktorý tam s mojím dieťaťom zostal."