♡ Čo potrebuje rodič vedieť od učiteľky počas adaptácie
Prídete popoludní po dieťa.
Celý deň ste premýšľali, ako sa má.
Spýtate sa:
"Ako bolo?"
A učiteľka odpovie:
"Dobre."
Možno vás to na chvíľu upokojí.
Ale cestou domov zistíte, že vlastne neviete to, čo ste potrebovali vedieť.
Plakalo po mojom odchode?
Dokázalo sa upokojiť?
Čo mu pomohlo?
Bolo celý deň smutné alebo sa aj hralo?
Počas adaptácie rodič často nepotrebuje vedieť všetko.
Potrebuje však vedieť tie správne veci.
Nestačí vedieť, či plakalo
Otázka:
"Plakalo?"
je možno prvá, ktorá nám napadne.
Odpoveď však sama osebe veľa nepovie.
Áno, plakalo.
Ale päť minút alebo hodinu?
Zostávalo samo, alebo prijalo blízkosť učiteľky?
Po plači sa začalo hrať?
Vrátil sa smútok počas dňa?
Oveľa užitočnejšia informácia môže byť:
"Po vašom odchode plakalo. Zostala som chvíľu pri ňom, potom si všimlo deti pri stavebnici a postupne sa zapojilo."
Zrazu nevieme iba to, že dieťaťu bolo ťažko.
Vieme aj to, čo dokázalo urobiť potom.
Potrebujem vedieť, či dokáže prijať pomoc
Počas adaptácie je veľmi dôležitá otázka:
"Čo sa stane, keď tam nie som ja?"
Keď je dieťa smutné, obráti sa na učiteľku?
Nechá sa od nej utešiť?
Vyhľadá ju, keď potrebuje pomoc?
Dokáže pri nej chvíľu zostať?
Výskum vzťahov malých detí s nerodičovskými opatrovateľmi ukazuje, že deti si môžu vytvárať významné vzťahy aj s ďalšími dospelými. Práve kvalita týchto každodenných interakcií je dôležitou súčasťou starostlivosti mimo rodiny.
Pre rodiča preto môže byť veľmi dôležitá veta:
"Keď mu bolo smutno, prišlo za mnou."
Je v nej informácia, ktorú pri rannom lúčení ešte nevidíme:
Dieťa začína objavovať človeka, na ktorého sa môže obrátiť aj v našej neprítomnosti.
Potrebujem vedieť, či počas dňa prichádzajú chvíle, keď mu je dobre
Adaptáciu nemusíme merať iba množstvom plaču.
Pýtajme sa aj:
Hralo sa?
Niečo ho zaujalo?
Zapojilo sa medzi deti?
Zasmialo sa?
Malo chvíle, keď pôsobilo uvoľnene?
Výskum adaptačného procesu ukazuje, že je užitočné sledovať zmeny v negatívnych aj pozitívnych emóciách, sociálnom kontakte a záujme dieťaťa o prostredie.
Možno teda potrebujeme počuť nielen:
"Dnes plakalo menej."
Ale aj:
"Dnes sa prvýkrát samo pridalo k deťom."
Potrebujem vedieť, čo je postupne iné
Jeden deň nám veľa nepovie.
Pre rodiča je preto cenné, keď učiteľka dokáže zachytiť zmenu v čase.
"Ráno ešte plače, ale upokojí sa už rýchlejšie."
"Najskôr sa iba pozerala na ostatné deti, teraz už sa k nim niekedy pridá."
"Predtým chcela byť stále pri mne, teraz sa odo mňa postupne vzďaľuje."
Práve takéto malé posuny nám pomáhajú vidieť, že adaptácia sa deje, aj keď ešte nie je každé ráno jednoduché.
A potrebujem vedieť aj vtedy, keď to jednoduché nie je
Rodič nepotrebuje iba upokojenie.
Potrebuje pravdivý obraz.
Ak dieťa preplakalo veľkú časť dopoludnia, je dobré to vedieť.
Ak sa nedokázalo zapojiť, je dobré to vedieť.
Ak odmietalo kontakt alebo sa jeho nepohoda opakovane vracala, aj to je dôležitá informácia.
Veta:
"Nebojte sa, všetko bolo dobré,"
nám môže priniesť krátku úľavu.
Ale dôveru skôr buduje skúsenosť:
"Keď je môjmu dieťaťu dobre, učiteľka mi to povie. A keď mu dobre nie je, povie mi to tiež."
Nemusím dostať správu o každej minúte
Na druhej strane učiteľka nemôže počas dňa zaznamenávať každý detail.
A rodič ani nepotrebuje kompletný záznam.
Počas adaptácie nám často stačí niekoľko podstatných informácií:
Ako zvládlo odlúčenie?
Dokázalo prijať podporu?
Objavili sa chvíle hry, záujmu alebo kontaktu s ostatnými?
Ako zvládlo základné časti dňa – jedlo, oddych či toaletu?
Je oproti predchádzajúcim dňom niečo iné?
Takýto obraz môže byť pre rodiča oveľa užitočnejší než desať jednotlivých detailov.
Informácie od učiteľky pomáhajú aj rodičovi adaptovať sa
Na začiatku nevieme, čo sa deje za zatvorenými dverami.
A práve toto nevedenie môže byť veľmi náročné.
Každá konkrétna skúsenosť však postupne dopĺňa obraz.
Plakalo – a nechalo sa utešiť.
Bolo smutné – a potom sa hralo.
Hľadalo ma – a dokázalo zostať s učiteľkou.
Dnes to bolo ťažšie – ale včera zase ľahšie.
Výskum spolupráce rodičov a profesionálnych opatrovateľov poukazuje na význam každodennej výmeny konkrétnych informácií o skúsenostiach dieťaťa. Aj rodič totiž potrebuje postupne spoznávať tú časť života svojho dieťaťa, pri ktorej už nie je.
Možno sa teda nemusím pýtať: "Bolo dobre?"
Môžem skúsiť niečo konkrétnejšie:
"Čo mu dnes pomohlo, keď mu bolo smutno?"
"Bola chvíľa, keď sa do niečoho naozaj zabralo?"
"Prišlo dnes za vami samo?"
"Vidíte oproti minulému týždňu nejakú zmenu?"
Pretože počas adaptácie nepotrebujem vedieť všetko, čo moje dieťa urobilo.
Potrebujem postupne porozumieť tomu najdôležitejšiemu:
"Dokáže si tu, aj keď pri ňom nie som, postupne vytvárať pocit istoty?"
A práve učiteľka vidí tú časť príbehu, ktorú ja pri zatvorení dverí už nevidím.
Použitá literatúra a informačné zdroje:
AHNERT, L. – PINQUART, M. – LAMB, M. E. 2006. Security of Children's Relationships With Nonparental Care Providers: A Meta-Analysis. In: Child Development. Roč. 77, č. 3, s. 664–679. DOI 10.1111/j.1467-8624.2006.00896.x.
DATLER, W. – EREKY-STEVENS, K. – HOVER-REISNER, N. – MALMBERG, L.-E. 2012. Toddlers' Transition to Out-of-Home Day Care: Settling into a New Care Environment. In: Infant Behavior and Development. Roč. 35, č. 3, s. 439–451. DOI 10.1016/j.infbeh.2012.02.007.
DRUGLI, M. B. – UNDHEIM, A. M. 2012. Partnership Between Parents and Caregivers of Young Children in Full-Time Daycare. In: Child Care in Practice. Roč. 18, č. 1, s. 51–65. DOI 10.1080/13575279.2011.621887.