♡ Prečo môže byť lúčenie s jedným rodičom ťažšie než s druhým?

S mamou plače.

Drží sa jej.
Nechce ju pustiť.
Lúčenie trvá a každé:

"Mami, nechoď."

je o niečo naliehavejšie.

Na druhý deň ho do škôlky odvedie otec.

Pusa.
Zamávanie.
A dieťa vojde.

Mama sa potom možno pýta:

"Prečo so mnou tak plače a s ním nie?"

A otec zase:

"Robím niečo inak?"

Dieťa nemá s každým rodičom rovnaký vzťah

Dieťa si môže vytvárať blízke vzťahy s viacerými ľuďmi – s mamou, otcom, starými rodičmi či ďalšími osobami, ktoré sa oň pravidelne starajú.

Tieto vzťahy však nemusia byť úplne rovnaké. Výskum pracuje s predstavou siete vzťahovej väzby a ukazuje, že vzťahy dieťaťa s mamou a otcom majú spoločné prvky, ale nie sú jednoducho jedným a tým istým vzťahom.

Preto môže dieťa reagovať na odlúčenie od každého rodiča trochu inak.

Ťažšie lúčenie neznamená, že jedného rodiča ľúbi viac

Toto je dôležité.

Ak dieťa pri odchode mamy plače a pri odchode otca nie, nemôžeme z toho vyvodiť:

"Na mamu je viac naviazané."

Rovnako pokojnejšie lúčenie s otcom neznamená:

"Otec mu až tak nechýba."

Správanie pri dverách je iba reakciou dieťaťa v konkrétnej situácii. Výskum vzťahovej väzby navyše upozorňuje, že poznatky platné na úrovni skupín detí nemajú byť používané na takéto jednoduché závery o konkrétnom dieťati a jeho vzťahoch.

S každým rodičom môže vyzerať inak aj samotné lúčenie

Možno mama ráno viac vysvetľuje.

Ešte sa vráti pre jednu pusu.

Keď dieťa zaplače, zostane o chvíľu dlhšie.

Otec možno povie:

"Pusa, objatie, poobede sa vidíme."

a odíde.

Ale môže to byť pokojne aj naopak.

Dieťa sa postupne učí, ako ranné lúčenie s konkrétnym rodičom prebieha. Jeho reakciu preto nemusí ovplyvňovať iba to, kto ho priviedol, ale celý spôsob, akým spolu tento prechod zvládajú.

Dieťa môže reagovať aj na našu neistotu

Predstavte si, že už cestou premýšľate:

Dnes bude zase plakať.

Pri dverách spomalíte.

Ešte sa opýtate:

"Budeš v poriadku?"

Dieťa sa vás chytí.

Vy zostanete.

Ono sa chytí ešte pevnejšie.

Nie je potrebné z toho robiť záver, že rodič spôsobil plač dieťaťa. Emócie pri odlúčení sú oveľa zložitejšie.

Rodič a dieťa sa však pri lúčení navzájom ovplyvňujú.

Preto môže byť užitočné pozorovať nielen:

"S kým plače?"

ale aj:

"Čo robíme pri lúčení každý trochu inak?"

Ak je s druhým rodičom lúčenie ľahšie, môžeme to využiť

Nemusíme z toho robiť súťaž.

"Tak ho bude vodiť otec, pretože s mamou to nezvláda."

Skôr sa môžeme pozrieť na to, čo funguje.

Je lúčenie kratšie?

Je predvídateľnejšie?

Používa druhý rodič menej slov?

Odovzdá dieťa učiteľke istejšie?

Alebo jednoducho dieťa s týmto rodičom vytvorilo iný ranný rytmus?

Ak rodine v určitom období pomôže, že dieťa častejšie odovzdáva rodič, s ktorým je lúčenie pokojnejšie, nemusí na tom byť nič zlé.

Zároveň však nemusíme druhého rodiča z ranného odovzdávania úplne vyradiť.

A niekedy nemusíme zistiť prečo

Možno nenájdete žiadny zjavný rozdiel.

Obaja sa lúčite podobne.

Obaja zostávate pokojní.

A napriek tomu dieťa pri jednom rodičovi plače viac.

Aj to sa môže diať.

Nemusíme každé správanie dieťaťa vysvetliť, aby sme naň mohli citlivo reagovať.

Dôležitejšie je vedieť:

Ťažšie lúčenie s jedným rodičom samo osebe nehovorí, že je s ich vzťahom niečo zle.

A pokojnejšie lúčenie s druhým nehovorí, že ich vzťah je menej dôležitý.

Možno sa teda nemusíme pýtať:

"Prečo ho dokáže pustiť a mňa nie?"

Skúsme radšej:

"Čo mu pri lúčení s druhým rodičom pomáha a môžeme z toho niečo preniesť aj do nášho rána?"

Bez porovnávania.

Bez súťaženia.

Pretože cieľom nie je zistiť, s kým sa dieťa lúči lepšie.

Cieľom je postupne mu pomôcť zažiť:

"Môže ma priviesť mama alebo otec. Rozlúčime sa. Ja zostanem. A oni sa zase vrátia."