♡ Prečo máme potrebu lúčenie predlžovať?

Už ste sa objali.

Dali ste si pusu.
Povedali ste, že poobede prídete.

Chystáte sa odísť a dieťa sa vás znovu chytí.

"Ešte jednu pusu."

Dáte mu ju.

Potom ešte objatie.
Ešte chvíľu počkáte pri dverách.
Ešte mu ukážete, kde je pani učiteľka.

A z krátkeho lúčenia je zrazu desať minút.

Možno si pritom hovoríte:

"Nechcem odísť, kým nebude v poriadku."

Niekedy nečakáme iba na pokoj dieťaťa

Keď dieťa pri lúčení plače, prirodzene máme potrebu jeho nepohodu zmierniť.

Chceme ho upokojiť.

A možno zároveň potrebujeme, aby sa upokojilo ešte pred naším odchodom.

Pretože ak sa usmeje, bude sa nám odchádzať ľahšie.

Ak sa začne hrať, získame uistenie:

"Už ma nepotrebuje. Môžem ísť."

Ak však stále plače, odchádzame s oveľa nepríjemnejším pocitom.

A tak ešte zostaneme.

Nie vždy preto, že to potrebuje dieťa.

Niekedy preto, že ešte nie sme pripravení odísť my.

Predĺženie prinesie úľavu – ale často iba na chvíľu

Dieťa povie:

"Ešte nechoď."

A vy zostanete ďalšie dve minúty.

Napätie na chvíľu klesne.

Lenže potom príde ďalší pokus odísť.

A s ním ďalšie lúčenie.

Ďalšie objatie.

Ďalšie:

"Mami, zostaň."

Dieťa tak môže opakovane zažívať moment, ktorému sa snažíme vyhnúť – váš odchod.

Preto nemusí byť cieľom lúčenie predlžovať dovtedy, kým dieťa nebude úplne pokojné.

Dôležitejšie môže byť, aby bolo zrozumiteľné a predvídateľné.

Krátke lúčenie neznamená chladné lúčenie

Nemusíme dieťa rýchlo odovzdať a zmiznúť.

Môžeme sa zastaviť.

Objímať ho.

Pomenovať jeho emóciu.

"Vidím, že by si chcela, aby som zostala."

Uistiť ho:

"Poobede po teba prídem."

A potom lúčenie ukončiť.

Láskavosť sa nemeria počtom minút pri dverách.

Niekedy je láskavé práve to, že rodič dokáže pokojne povedať:

"Teraz už idem."

Dieťa nemusí byť pokojné, aby sme mohli odísť

Toto býva pre rodiča asi najťažšie.

Radi by sme odchádzali od dieťaťa, ktoré sa usmieva.

Nie od dieťaťa, ktoré plače.

Výskum prechodu malých detí do starostlivosti mimo rodiny však ukazuje, že odlúčenie môže byť pre dieťa skutočne náročným momentom. V štúdii Ahnertovej a kolegov sa po odchode matiek u 15-mesačných detí zvýšila stresová reakcia a objavovalo sa viac plaču a nepokoja.

Plač preto nemusíme chápať ako dôkaz, že sme lúčenie urobili zle.

Môže jednoducho hovoriť:

"Toto odlúčenie je pre mňa teraz ťažké."

Dôležité je aj to, kto dieťa po nás preberá

Odísť sa nám môže ľahšie, keď neodchádzame od plačúceho dieťaťa "do prázdna".

Vidíme, že pri ňom zostáva dospelý.

Že učiteľka vie, že je mu ťažko.

Že ho dokáže prevziať, osloviť a ponúknuť mu blízkosť.

Aj preto patrí k adaptácii rodiča postupné budovanie dôvery v človeka, ktorému dieťa odovzdávame.

Výskum ukazuje, že prechod do starostlivosti mimo rodiny je proces, počas ktorého sa deti postupne orientujú v novom prostredí a medzi jednotlivými deťmi existujú veľké rozdiely v tom, ako tento proces prebieha.

Možno nepotrebujeme lúčenie predĺžiť. Potrebujeme ho uniesť.

Keď zajtra príde: 

"Ešte zostaň,"

nemusíme sa ponáhľať.

Ale môžeme si položiť jednu otázku:

"Potrebuje teraz ešte niečo moje dieťa – alebo potrebujem ešte chvíľu ja?"

Niekedy bude odpoveď: dieťa.

A niekedy si možno uvedomíme, že sme už povedali všetko podstatné.

Objali sme ho.

Uistili sme ho.

Odovzdávame ho človeku, ktorý pri ňom zostane.

A teraz prichádza tá časť adaptácie, ktorá patrí nám: odísť, aj keď by sme ešte chvíľu najradšej zostali.