♡ Mám odísť, aj keď moje dieťa plače?

Stojíte pri dverách.

Dieťa vás drží za ruku.
Plače.
Možno sa k vám pritlačí a povie:

"Mami, nechoď."

Učiteľka je pripravená dieťa prevziať.

Vy však váhate.

"Mám naozaj odísť, keď vidím, že ma potrebuje?"

Plač neznamená automaticky, že máte zostať

Plač pri odlúčení je spôsob, akým môže malé dieťa vyjadriť:

"Nechcem, aby si odišla."

"Je mi to ľúto."

"Toto je pre mňa ťažké."

Výskum prechodu malých detí do starostlivosti mimo rodiny ukazuje, že samotné odlúčenie môže byť počas prvých dní spojené so zvýšeným stresom a negatívnymi emóciami.

Preto plač nemusíme ignorovať.

Ale nemusíme ho ani chápať ako pokyn:

"Nemôžeš odísť."

Dôležité je, čo sa deje po vašom odchode

Rodič vidí najťažšiu chvíľu.

Dieťa plače.
Vy odchádzate.
Dvere sa zatvoria.

A práve tento obraz si nesiete so sebou.

Lenže adaptáciu nemôžeme posudzovať iba podľa posledných sekúnd lúčenia.

Dôležité je aj:

Dokáže sa dieťa po vašom odchode postupne upokojiť?

Prijme podporu učiteľky?

Dokáže sa neskôr zapojiť do hry?

Objavujú sa počas dňa chvíle záujmu, pokoja alebo radosti?

Výskum adaptačného procesu ukazuje, že deti sa v priebehu prvých mesiacov menia v prejavoch negatívnych aj pozitívnych emócií, záujme o prostredie a sociálnom kontakte.

Plač pri dverách je jedna informácia. Nie celý obraz adaptácie.

Odísť však neznamená zmiznúť

Je rozdiel medzi tým, keď dieťaťu pomôžeme prejsť odlúčením, a tým, keď sa nenápadne vytratíme vo chvíli, keď sa nepozerá.

Dieťaťu môže pomôcť, keď vie, čo sa deje.

Objatie.

Krátke rozlúčenie.

Uistenie:

"Vidím, že ti je smutno."

"Teraz idem."

"Pani učiteľka zostáva s tebou."

"Poobede po teba prídem."

A potom odísť.

Dieťa možno stále plače.

Ale vie, že ste odišli – a dostáva možnosť postupne zažiť aj druhú časť príbehu:

Mama odišla. A mama sa vrátila.

Nemusíte čakať, kým prestane plakať

Pre rodiča môže byť veľmi lákavé povedať si:

"Odídem, keď sa upokojí."

Lenže niektoré deti sa práve v prítomnosti rodiča nedokážu presunúť k ďalšej časti dňa, pretože stále dúfajú, že lúčenie ešte neskončilo.

A tak príde ďalšie objatie.

Ďalšia pusa.

Ďalšie:

"Už naozaj musím ísť."

Cieľom preto nemusí byť odísť až od spokojného dieťaťa.

Cieľom môže byť zrozumiteľné, láskavé a predvídateľné odovzdanie.

Ale ani opačné pravidlo neplatí vždy

Ani veta:

"Keď plače, jednoducho odíďte."

nie je univerzálnym návodom.

Záleží na tom, ako intenzívna a dlhodobá je nepohoda dieťaťa, či dokáže prijať podporu iného dospelého, ako funguje počas zvyšku dňa a ako sa situácia vyvíja v čase.

Ak dieťa po vašom odchode zostáva dlhodobo vo výraznom strese, nedokáže prijať podporu učiteľky alebo sa jeho ťažkosti nezmierňujú, nestačí iba každé ráno zopakovať rovnaký odchod.

Vtedy má zmysel spolu s učiteľkou hľadať, čo konkrétne dieťa potrebuje a či treba adaptačný postup upraviť.

Možno teda otázka neznie iba: "Plače?"

Skúsme sa namiesto toho pýtať:

"Komu ho odovzdávam?"

"Dokáže tento človek moje dieťa po mojom odchode podporiť?"

"Čo sa s dieťaťom deje potom?"

"Vidíme v priebehu času postupné známky väčšej istoty?"

Ak dieťa odovzdávate známemu a responzívnemu dospelému, dokáže po vašom odchode postupne prijať jeho podporu a počas dňa nachádza chvíle bezpečia a zapojenia, samotný plač pri lúčení nemusí byť dôvodom, aby rodič zostával až do jeho úplného upokojenia.

Niekedy môže dobré lúčenie skončiť aj slzami

Možno ste si predstavovali, že úspešné lúčenie vyzerá takto:

Pusa.
Úsmev.
Zamávanie.

A dieťa spokojne odíde.

Niekedy však vyzerá aj takto:

"Vidím, že nechceš, aby som išla."

Objatie.

"Pani učiteľka je tu s tebou."

"Poobede sa vrátim."

A slzy.

Nie preto, že sme ich ignorovali.

Ale preto, že sme dovolili dieťaťu cítiť smútok a zároveň sme mu poskytli jasnú a predvídateľnú skúsenosť:

"Mama odíde. Niekto bezpečný pri mne zostane. A mama sa zase vráti."