♡ Čo robiť so sebou po náročnom rannom lúčení

Dvere škôlky sa zatvoria.

Dieťa zostalo vo vnútri.

Vy odchádzate.

A hoci ste ešte pred chvíľou hovorili pokojným hlasom:

"Poobede po teba prídem."

teraz máte slzy v očiach.

V hlave sa vracia posledný obraz.

Ako sa vás držalo.
Ako plakalo.
Ako volalo:

"Mami!"

A hoci ste už odišli, vaše telo akoby zostalo stáť pri tých dverách.

Najskôr nemusíte robiť nič

Po náročnom lúčení máme často potrebu okamžite sa upokojiť.

Musím sa dať dokopy.

Musím ísť do práce.

Nemôžem nad tým celý deň premýšľať.

Ale možno prvé, čo potrebujete, nie je presvedčiť sa, že je všetko v poriadku.

Možno potrebujete pár minút na to, aby opadlo napätie, ktoré vo vás lúčenie vyvolalo.

Sadnúť si do auta.

Prejsť sa.

Pomaly sa napiť vody.

Niekoľkokrát pokojne vydýchnuť.

A dovoliť si priznať:

"Toto bolo pre mňa ťažké."

Nehodnoťte svoje rozhodnutie v najsilnejšej emócii

Práve po náročnom lúčení môžu prísť myšlienky:

Nemala som odísť.

Možno ešte nie je pripravené.

Čo ak tam stále plače?

Čo ak som mu tým ublížila?

Tieto otázky môžu pôsobiť veľmi presvedčivo.

Ale vznikajú vo chvíli, keď ste sami ešte rozrušení.

Preto nemusíte hneď rozhodovať, čo dnešné ráno znamená.

Môžete si povedať:

"Dnes bolo lúčenie ťažké. To je zatiaľ všetko, čo viem."

O tom, ako dieťa zvládlo škôlku, vám viac povie až to, čo nasledovalo po vašom odchode.

Pripomeňte si rozdiel medzi tým, čo viete a čo si predstavujete

Po zatvorení dverí rodič nevidí pokračovanie.

A prázdne miesto ľahko vyplní predstavami.

Viem: pri lúčení plakalo.

Neviem: či plače aj teraz.

Viem: nechcelo, aby som odišla.

Neviem: či už prijalo pomoc učiteľky.

Viem: lúčenie bolo náročné.

Neviem: aký bude celý jeho deň.

Toto jednoduché rozlíšenie môže pomôcť, aby sa z jedného ťažkého momentu nestal v našej hlave celý príbeh.

Dohodnite si spôsob, ako získate informáciu

Ak sú prvé dni pre vás veľmi náročné, môže pomôcť vopred sa s učiteľkou dohodnúť, ako budete vedieť, čo sa dialo po vašom odchode.

Nemusíte však kontrolovať každých päť minút.

Jedna stručná informácia môže byť užitočnejšia než neustále sledovanie telefónu:

"Po chvíli sa upokojila a išla sa hrať."

Alebo:

"Dnes to bolo ťažšie, potrebovala byť dlhšie pri mne."

Postupne možno zistíte, že túto správu potrebujete menej a menej.

Aj to môže byť súčasťou vašej vlastnej adaptácie.

Vráťte sa do svojho dňa

Keď dieťa zostane v škôlke, začína jeho deň.

A môže začať aj váš.

Choďte do práce.

Dajte si kávu.

Prejdite sa.

Pustite si hudbu.

Urobte prvú malú vec, ktorá vás vráti k tomu, čo je tu a teraz, nie za dverami škôlky.

Nie preto, aby ste na dieťa zabudli.

Ale preto, že nemusíte zostať v stave ranného lúčenia až do popoludnia.

A keď sa rozplačete?

Tak sa rozplačte.

Slzy po odchode neznamenajú, že ste lúčenie nezvládli.

Rodič môže dieťaťu pri dverách poskytnúť pokoj, istotu a jasné rozlúčenie – a potom si svoje vlastné emócie spracovať mimo jeho prítomnosti.

Aj rodič totiž pri nástupe dieťaťa do škôlky prechádza zmenou. Výskum opisuje, že prechod dieťaťa do predškolského zariadenia môže byť spojený s rôznymi, aj protichodnými emóciami matiek.

Nemusíte teda dokazovať, že ste silní tým, že nič necítite.

Pred popoludním skúste ranný obraz nechať tam, kam patrí

Keď idete po dieťa, možno stále vidíte jeho ranné slzy.

Lenže ono medzičasom prežilo niekoľko hodín, pri ktorých ste neboli.

Preto namiesto:

"Chudáčik, bolo ti celý deň smutno?"

môžete skúsiť:

"Som rada, že ťa vidím."

Objatie.

A chvíľu počkať, čo vám dieťa samo prinesie zo svojho dňa.

Možno plač.

Možno príbeh.

Možno obrázok.

Možno vôbec nič.

Aj vy sa učíte odísť

Prvé náročné lúčenia nemusia byť ťažké iba pre dieťa.

Aj rodič sa učí:

odísť bez toho, aby vedel, čo bude nasledovať,

zveriť dieťa ďalšiemu dospelému,

nechať časť jeho dňa prebehnúť bez svojej kontroly,

a veriť, že sa popoludní znovu stretnú.

Po ťažkom ráne teda nemusíte byť okamžite pokojní.

Možno si zatiaľ stačí povedať:

"Rozlúčili sme sa. Teraz je oň postarané. A ja sa môžem vrátiť do svojho dňa."