♡ Keď mám pocit, že učiteľka moje dieťa ešte nepozná

Prídete popoludní po dieťa.

Spýtate sa:

"Ako sa dnes malo?"

A dostanete odpoveď:

"Dobre."

Možno sa chcete dozvedieť viac.

Plakalo po mojom odchode?
Čo ho upokojilo?
Hralo sa s niekým?
Všimla si, že keď je unavené, potrebuje chvíľu samo?

A odchádzate s pocitom:

"Ona ho ešte vôbec nepozná."

A možno ho naozaj ešte nepozná

Vy svoje dieťa poznáte roky.

Viete, čo znamená určitý pohľad.

Poznáte jeho:

"Nič mi nie je."

Viete, kedy už má dosť, hoci ostatným pripadá úplne v poriadku.

Učiteľka toto všetko na začiatku vedieť nemôže.

Navyše nespoznáva iba vaše dieťa. V triede má ďalšie deti, ich potreby, reakcie a príbehy.

Preto možno nemusíme od prvých dní očakávať:

"Mala by ho už poznať."

Vzťah medzi dieťaťom a učiteľkou sa tiež vytvára postupne. Výskum vzťahov detí s nerodičovskými opatrovateľmi dokonca ukázal súvislosť medzi dlhším časom od nástupu a bezpečnejším vzťahom dieťaťa k opatrovateľovi.

Pre rodiča však môže byť ťažké odovzdať dieťa človeku, ktorý ho ešte len spoznáva

Možno práve toto je zdrojom našej neistoty.

Čo ak si nevšimne, že je smutné?

Čo ak si bude myslieť, že trucuje, hoci je iba unavené?

Čo ak nebude vedieť, čo potrebuje?

Keď dieťa ešte nevie všetko samo povedať, môže byť táto neistota ešte väčšia.

Doma sme totiž často jeho prekladateľom.

A teraz máme dôverovať tomu, že sa ho niekto ďalší postupne naučí čítať tiež.

Učiteľka ho nemusí poznať ako ja

Možno ani nikdy nebude.

A to nemusí byť cieľom.

Učiteľka si s dieťaťom vytvára iný vzťah.

Môže postupne zistiť:

Čo mu pomáha pri rannom lúčení.

Za kým ide, keď potrebuje pomoc.

Čo ho v triede zaujíma.

Ako reaguje medzi deťmi.

Ako vyzerá, keď už potrebuje oddych.

Kvalitné každodenné interakcie medzi deťmi a dospelými patria podľa OECD k podstatným prvkom kvality predprimárneho vzdelávania a starostlivosti.

Nemusí teda vedieť všetko, čo viete vy.

Potrebuje mať možnosť spoznať vaše dieťa v prostredí, v ktorom je s ním ona.

Môžem jej pomôcť – bez toho, aby som jej odovzdala celý návod

Je prirodzené, že chcete povedať všetko.

Ale učiteľke môžu viac pomôcť konkrétne informácie než dlhý zoznam.

Napríklad:

"Keď je nervózny, zvykne hovoriť, že ho bolí bruško."

"Keď potrebuje chvíľu pokoja, väčšinou sa stiahne bokom."

"Keď mu je smutno, pomáha mu, keď môže byť chvíľu pri dospelom."

A potom jej môžeme nechať priestor, aby zistila aj niečo, čo ešte nevieme my.

Pretože dieťa sa môže v škôlke prejavovať inak než doma.

Niekedy nám chýba skôr informácia než dôkaz, že učiteľka dieťa nepozná

Učiteľka možno dieťa počas dňa pozoruje oveľa viac, než máme pocit.

Len o tom pri popoludňajšom odovzdávaní veľa nepovie.

Výskum Drugli a Undheim ukázal zaujímavú vec: hoci boli rodičia aj opatrovatelia so vzájomným vzťahom väčšinou spokojní, časť z nich mala málo konkrétnych informácií o tom, čo dieťa zažívalo v druhom prostredí. Obe strany zároveň videli priestor na zlepšenie každodennej komunikácie.

Preto môže byť rozdiel medzi:

"Učiteľka moje dieťa nepozná."

a

"Ja zatiaľ neviem, čo všetko si na mojom dieťati všimla."

Skúsme sa pýtať konkrétnejšie

Namiesto:

"Bolo dnes všetko v poriadku?"

môžeme občas skúsiť:

"Čo mu dnes pomohlo po mojom odchode?"

"S čím sa najdlhšie hralo?"

"Za kým ide, keď niečo potrebuje?"

"Všimli ste si, kedy už býva unavené?"

Nie ako skúšku:

Tak mi ukážte, či poznáte moje dieťa.

Ale ako rozhovor dvoch ľudí, ktorí ho poznajú každý z iného prostredia.

A čo ak mám tento pocit aj po dlhšom čase?

Potom stojí za to spozornieť pri konkrétnych veciach.

Nie pri neurčitom:

"Nemám z nej dobrý pocit."

Skôr:

Opakovane neviem získať základné informácie o tom, ako dieťa funguje.

Učiteľka nevie povedať, čo mu pomáha pri výraznej nepohode.

Moje obavy sú opakovane zľahčované.

Máme dlhodobo veľmi odlišný obraz o tom, ako sa dieťaťu darí.

Vtedy je úplne v poriadku požiadať o pokojnejší rozhovor mimo ranného zhonu a popoludňajšieho odovzdávania.

Dôvera totiž neznamená:

"Nebudem sa pýtať."

Dôvera potrebuje aj komunikáciu.

Spoznávanie potrebuje čas na oboch stranách

Na začiatku možno máte pocit: "Nikto ho nepozná tak ako ja."

A pravdepodobne máte pravdu.

Lenže cieľom nie je nájsť v škôlke druhú mamu alebo druhého otca.

Cieľom je, aby tam postupne vznikol ďalší vzťah.

Vzťah, v ktorom učiteľka začne vedieť: "Keď sa tvári takto, potrebuje chvíľu."

A dieťa začne vedieť: "Keď niečo potrebujem, môžem ísť za ňou."

Možno teda nemusíme čakať, kým bude učiteľka naše dieťa poznať tak ako my, aby sme jej mohli začať dôverovať.

Môžeme sledovať niečo jednoduchšie: "Vidím, že ho každým ďalším dňom pozná o trochu viac?"