♡ Keď by som situáciu riešila inak ako učiteľka

Dieťa vám popoludní niečo rozpráva.

Možno sa pohádalo s kamarátom.
Nechcelo jesť.
Plakalo.
Odmietalo sa zapojiť do aktivity.

Spýtate sa, ako situáciu riešila učiteľka.

A pri jej odpovedi vám napadne:

"Ja by som to urobila inak."

Možno by ste dieťa objali.

Dali mu viac času.

Nevyzývali ho, aby sa zapojilo.

Alebo by ste, naopak, nastavili hranicu skôr.

A spolu s rozdielom prichádza neistota:

"Môžem jej dôverovať, keď s mojím dieťaťom nerobí veci tak ako ja?"

Učiteľka nemusí reagovať rovnako ako rodič

Doma poznáte svoje dieťa v úplne inom prostredí.

Ste s ním jeden na jedného alebo v rámci rodiny. Poznáte jeho históriu, signály a spôsoby, ktoré vám spolu fungujú.

Učiteľka je s ním v skupine ďalších detí.

Vidí ho medzi rovesníkmi.
Pri spoločných aktivitách.
V situáciách, ktoré doma možno vôbec nevznikajú.

A vytvára si s ním vlastný vzťah.

Preto nie je nevyhnutné, aby na každú situáciu reagovala presne tak, ako by ste reagovali vy.

Pre dieťa nemusí existovať iba jeden správny spôsob

Doma možno pri smútku príde do vášho náručia.

V škôlke si učiteľka sadne vedľa neho a chvíľu s ním zostane.

Doma mu pri konflikte pomáhate nájsť slová.

Učiteľka možno chvíľu počká a sleduje, či sa deti pokúsia situáciu vyriešiť samy.

Rozdiel automaticky neznamená, že jeden z vás reaguje správne a druhý nesprávne.

Deti si môžu vytvárať významné vzťahy s viacerými dospelými a tieto vzťahy nemusia vyzerať rovnako. Výskum vzťahov detí s nerodičovskými opatrovateľmi poukazuje najmä na význam citlivého a responzívneho prístupu, nie na potrebu kopírovať rodičovský spôsob starostlivosti.

Dôležitejšia otázka môže byť: Ako moje dieťa na jej prístup reaguje?

Namiesto:

"Urobila by som to rovnako?"

môžeme skúsiť:

"Cítilo sa moje dieťa vypočuté?"

"Dokázala učiteľka rozpoznať, čo potrebovalo?"

"Pomohla mu situáciu zvládnuť?"

"Rešpektovala jeho hranice a zároveň hranice ostatných?"

"Dokáže mi vysvetliť, prečo postupovala práve takto?"

To nám o kvalite starostlivosti môže povedať viac než samotná odlišnosť.

Niekedy však rozdiel potrebujeme pomenovať

Predstavme si, že dieťa pri nástupe potrebuje viac času.

Vy viete, že tlak situáciu zhoršuje.

Učiteľka vám povie:

"Musí si zvyknúť, tak ho jednoducho zapojíme."

Nemusíte mlčať len preto, že nechcete pôsobiť ako rodič, ktorý učiteľke zasahuje do práce.

Môžete povedať:

"Všimla som si, že keď má chvíľu na pozorovanie, väčšinou sa potom zapojí samo. Vidíte to podobne aj tu?"

Takáto veta nehovorí:

"Robíte to zle."

Prináša informáciu o dieťati a zároveň necháva priestor pre skúsenosť učiteľky.

Skúsme byť zvedaví skôr, než začneme hodnotiť

Niekedy poznáme iba časť príbehu.

Dieťa povie:

"Pani učiteľka mi nedovolila ísť za Miškom."

A rodičovi okamžite napadne:

Prečo mu to zakázala?

Možno však predtým deti riešili konflikt.

Možno bola aktivita už ukončená.

Možno sa dialo niečo, o čom dieťa nevedelo alebo to ešte nedokázalo vysvetliť.

Preto môže pomôcť najskôr sa opýtať:

"Dieťa mi doma spomínalo túto situáciu. Môžete mi povedať, ako to vyzeralo z vášho pohľadu?"

Nie preto, že dieťaťu neveríme.

Ale preto, že dieťa, rodič aj učiteľka môžu vidieť inú časť tej istej situácie.

Dôvera neznamená súhlasiť so všetkým

Toto je možno najdôležitejšie.

Dôvera v učiteľku neznamená:

"Ona je odborníčka, preto nebudem nič spochybňovať."

Rovnako však nemusí znamenať:

"Ak to nerobí ako ja, nerozumie môjmu dieťaťu."

Kvalitná spolupráca medzi rodinou a zariadením stojí aj na vzájomnej komunikácii a výmene informácií o dieťati. Výskum ukazuje, že rodičia a profesionálni opatrovatelia môžu mať odlišné pohľady a zároveň potrebujú dostatok konkrétnych informácií o skúsenostiach dieťaťa v oboch prostrediach.

Dôvera môže znamenať:

"Nemusíme všetko robiť rovnako. Ale potrebujem vedieť, že sa o rozdieloch dokážeme rozprávať."

A čo ak nejde iba o odlišný štýl?

Nie každý rozdiel treba prijať slovami:

"Každý to robíme inak."

Ak máte obavu o bezpečie dieťaťa, opakované zľahčovanie jeho potrieb, ponižovanie, neprimerané trestanie alebo zaobchádzanie, ktoré vám pripadá nevhodné, je potrebné situáciu riešiť konkrétne.

Vtedy už nejde iba o to, že:

"Ja by som to urobila inak."

Ide o otázku:

"Je toto spôsob starostlivosti, ktorý považujem za bezpečný a prijateľný?"

A na tú máte ako rodič právo hľadať jasnú odpoveď.

Dieťa nemusí mať v škôlke druhú mamu

Možno je súčasťou rodičovskej adaptácie aj prijatie toho, že keď dieťa zveríme ďalšiemu človeku, nedokážeme riadiť každú jeho skúsenosť.

Učiteľka nebude vždy hovoriť naše vety.

Nebude vždy reagovať naším spôsobom.

A dieťa postupne zistí:

"Mama robí niektoré veci takto."

"Pani učiteľka trochu inak."

"A ja sa dokážem orientovať v oboch vzťahoch."

Možno teda nemusíme hľadať učiteľku, ktorá bude reagovať presne ako my.

Potrebujeme skôr vedieť:

"Keď sa na niečo pozeráme inak, dokážeme o tom hovoriť s rešpektom a spoločne premýšľať nad tým, čo potrebuje moje dieťa?"

Práve tam sa môže rodiť skutočná spolupráca.