♡ Dôverovať neznamená nemať otázky

Dieťa chodí do škôlky už nejaký čas.

Pozná učiteľku.
Vy ju poznáte o trochu viac.
Ranné odovzdávanie je pokojnejšie.

A predsa sa niekedy objaví otázka.

"Prečo dnes tak plakalo?"

"Ako ste reagovali, keď nechcelo jesť?"

"Čo sa stalo medzi ním a tým druhým dieťaťom?"

A hneď za ňou možno príde ďalšia myšlienka:

"Nemala by som jej už jednoducho dôverovať?"

Dôvera neznamená prestať sa zaujímať

Niekedy si dôveru predstavujeme ako stav, v ktorom už nemáme pochybnosti.

Odovzdáme dieťa.

Nepýtame sa.

Nezasahujeme.

Veríme, že učiteľka vie, čo robí.

Lenže rodičovská dôvera nemusí vyzerať takto.

Môžem učiteľke dôverovať a zároveň potrebovať niečomu porozumieť.

Môžem rešpektovať jej skúsenosti a opýtať sa:

"Môžete mi povedať, čo sa stalo?"

Môžem vedieť, že moje dieťa má v škôlke dobrý vzťah, a predsa sa ozvať, keď mi niečo nie je jasné.

Otázka nie je automaticky kontrola

Rozdiel môže byť v tom, s čím sa pýtame.

Je rozdiel medzi:

"Prečo ste ho nechali plakať?"

a

"Čo sa dialo, keď plakalo? Čo mu pomohlo?"

Medzi:

"Prečo ste to urobili takto?"

a

"Môžete mi vysvetliť, ako ste tú situáciu vnímali vy?"

V oboch prípadoch chceme informáciu.

Druhá podoba však vytvára priestor na rozhovor.

A práve výmena informácií medzi rodičom a ľuďmi, ktorí sa o dieťa starajú, je dôležitou súčasťou ich spolupráce. Výskum ukazuje, že aj tam, kde obe strany hodnotia vzájomný vzťah pozitívne, im môžu chýbať konkrétne informácie o tom, čo dieťa zažíva v druhom prostredí.

Rodič a učiteľka poznajú to isté dieťa – ale každý trochu inak

Vy poznáte dieťa doma.

Keď je unavené.
Keď sa ráno zobudí.
Keď sa bojí.
Keď potrebuje byť chvíľu samo.

Učiteľka ho poznáva v skupine.

Vidí, ako reaguje medzi deťmi.

Čo urobí, keď pri ňom rodič nie je.

Za kým ide, keď potrebuje pomoc.

Ako zvláda pravidlá a situácie, ktoré doma vôbec nevznikajú.

Ani jeden z týchto pohľadov nemusí byť úplný.

Práve ich spojením môžeme dieťaťu niekedy porozumieť lepšie.

Nemusím sa báť, že budem "ten problémový rodič"

Možno sa chcete na niečo opýtať, ale zabrzdíte sa.

Nechcem ju kontrolovať.

Nechcem vyzerať, že jej neverím.

Veď ona má v triede dvadsať detí.

A tak otázku necháte tak.

Niekedy je to úplne v poriadku.

Ale ak sa vám niečo opakovane vracia v hlave, môže byť lepšie pokojne sa opýtať než si doma vytvárať vlastné vysvetlenia.

Napríklad:

"Všimla som si, že posledné dni doma často hovorí, že nechce ísť do škôlky. Pozorujete uňho nejakú zmenu aj vy?"

Takáto otázka nikoho neobviňuje.

Prináša informáciu z domu a pozýva učiteľku pridať jej pohľad.

Dôvera sa môže budovať práve cez otázky

Možno sa bojíme, že otázkou dôveru narušíme.

Niekedy sa však môže stať presný opak.

Opýtate sa.

Učiteľka vám vysvetlí, čo sa stalo.

Povie vám, ako reagovala.

Možno pridá niečo, čo ste nevedeli.

A vy odchádzate s pocitom:

"Rozumiem tomu."

Takýchto skúseností postupne pribúda.

A práve z nich môže vzniknúť dôvera, ktorá nestojí na:

"Nebudem sa pýtať."

ale na:

"Keď sa opýtam, môžeme sa o tom rozprávať."

Aj odpoveď učiteľky je dôležitá

Nie je podstatné iba to, či rodič kladie otázky.

Dôležité je aj to, čo sa s nimi stane.

Môže učiteľka povedať:

"Rozumiem, prečo vás to znepokojilo."

Dokáže opísať situáciu?

Je ochotná vypočuť si, čo pozorujete doma?

Dokážete spolu premýšľať nad tým, čo by dieťaťu mohlo pomôcť?

Kvalita predprimárneho vzdelávania a starostlivosti nestojí iba na tom, čo sa deje medzi učiteľkou a dieťaťom. Dôležitou súčasťou je aj spolupráca a komunikácia s rodinou.

Nie každá otázka potrebuje odpoveď pri dverách

Ráno prichádzajú ďalšie deti.

Popoludní sa rodičia ponáhľajú domov.

Učiteľka zároveň dohliada na triedu.

Niektoré veci sa jednoducho nedajú dobre vyriešiť vetou medzi obúvaním papúč a zatváraním dverí.

Ak je téma dôležitejšia, môžeme povedať:

"Chcela by som sa s vami o tom porozprávať trochu pokojnejšie. Kedy by sme si mohli nájsť chvíľu?"

Aj to je spolupráca.

Nie konflikt.

A niekedy otázka ukáže, že potrebujeme riešiť viac

Väčšina otázok sa možno vysvetlí krátkym rozhovorom.

Ale nie všetky.

Ak sa opakovane pýtate na konkrétnu vec a nedostávate odpoveď, vaše obavy sú zľahčované alebo máte pocit, že sa o dôležitých situáciách týkajúcich sa dieťaťa nedá otvorene hovoriť, je v poriadku venovať tomu väčšiu pozornosť.

Dôvera totiž neznamená ignorovať to, čo nám nesedí.

Rovnako ako otázka automaticky neznamená nedôveru.

Možno práve toto je dôvera

Na začiatku sme možno potrebovali vedieť všetko.

Postupne sa potreba kontroly zmenšuje.

Ale otázky nezmiznú úplne.

A ani nemusia.

Pretože dôvera medzi rodičom a učiteľkou nemusí znamenať:

"Nikdy nebudem pochybovať."

Môže znamenať:

"Nemusíme všetko vidieť rovnako."

"Môžem sa opýtať."

"Vy mi môžete vysvetliť svoj pohľad."

"Ja vám môžem povedať, čo vidím doma."

A obaja sa môžeme vrátiť k tej istej otázke:

"Čo nám týmto správaním hovorí dieťa a čo teraz potrebuje?"

Možno práve možnosť položiť otázku bez strachu, že tým niečo pokazíme, nie je opakom dôvery.

Možno je jedným zo znakov, že dôvera medzi rodičom a učiteľkou skutočne vzniká.