Čo dokáže obyčajná lopta?

Lopta sa kotúľa po podlahe. Dieťa sa za ňou rozbehne, zastaví sa, zohne a pokúsi sa ju zdvihnúť. O chvíľu ju hodí kamarátovi. Ten natiahne ruky, no lopta mu preletí pomedzi prsty. Na prvý pohľad obyčajná hra. V skutočnosti však sledujeme množstvo pohybových procesov, ktoré musia navzájom spolupracovať. Dieťa potrebuje odhadnúť smer a rýchlosť pohybujúceho sa predmetu, prispôsobiť polohu tela, načasovať pohyb rúk a regulovať silu. Ak chce loptu kopnúť, musí navyše na chvíľu preniesť hmotnosť tela na jednu nohu a druhou vykonať cielený pohyb. Lopta je jednoduchá pomôcka, ale činnosti s ňou jednoduché nie sú. Práve preto má svoje miesto v predprimárnom vzdelávaní. Nie ako nástroj na porovnávanie detí, ale ako prirodzená príležitosť rozvíjať a pozorovať ich pohybové schopnosti.

Keď sa pohybuje lopta, musí sa prispôsobiť aj dieťa

Pri mnohých pohybových aktivitách sa dieťa pohybuje voči relatívne stabilnému prostrediu. Prechádza po lavičke, prekračuje prekážku alebo vystupuje na schod. Pri hre s loptou sa však často pohybuje aj samotný predmet. Dieťa preto nestačí naučiť, kam má položiť ruky alebo nohy. Musí priebežne reagovať na meniacu sa situáciu. Ak sa lopta kotúľa pomaly, môže k nej pokojne pristúpiť. Ak sa odrazí od steny a zmení smer, dieťa potrebuje upraviť svoju reakciu. Pri chytaní musí odhadnúť, kde sa lopta bude nachádzať o malý okamih. Táto schopnosť súvisí so zrakovo-pohybovou koordináciou a s anticipáciou – teda s prípravou pohybu na základe očakávaného priebehu udalosti. Dieťa sa postupne učí nielen reagovať na to, kde lopta práve je, ale aj odhadovať, kam smeruje. Výskum pohybových zručností ukazuje, že úspešnosť pri práci s loptou ovplyvňuje nielen schopnosť dieťaťa, ale aj rýchlosť, dráha pohybu, veľkosť predmetu a podmienky konkrétnej úlohy. 

Hádzanie, chytanie a kopanie nie sú jedna zručnosť

V odbornej literatúre sa hádzanie, chytanie, kotúľanie či kopanie zaraďujú medzi základné pohybové zručnosti spojené s ovládaním predmetu.  Hoci pri nich používame rovnakú pomôcku, každá činnosť kladie na pohybový systém trochu iné nároky.

Hádzanie: od zámeru k regulácii sily

Keď dieťa hádže loptu, musí spojiť pohyb ramena, lakťa, zápästia a trupu. Postupne sa učí využívať aj prenášanie hmotnosti tela. Inak vyzerá hod na vzdialenosť a inak hod na presný cieľ. Pri prvom dieťa potrebuje vytvoriť dostatočnú rýchlosť lopty. Pri druhom je dôležitá predovšetkým kontrola smeru a primeraná sila. Nie je preto prekvapujúce, že dieťa môže hodiť loptu ďaleko, ale mať problém trafiť blízky cieľ. Výskum Salehiho a Kalantariovej publikovaný v roku 2025 ukázal, že päť- až šesťročné deti menili spôsob hádzania podľa veľkosti lopty a orientácie cieľa. To znamená, že pohybový prejav dieťaťa nemožno hodnotiť bez zohľadnenia samotnej úlohy. 

Chytanie: ruky musia byť v správnom čase na správnom mieste

Chytanie lopty je osobitne náročné, pretože dieťa musí prispôsobiť pohyb predmetu, ktorý nemá pod kontrolou. Nestačí natiahnuť ruky. Potrebuje sledovať loptu, odhadnúť jej dráhu, nastaviť ruky a v správnom okamihu ju zachytiť. Menšie deti si môžu pri chytaní pomáhať pritisnutím lopty k telu. Postupne sa môžu zdokonaľovať v zachytávaní lopty rukami pred telom. Tieto spôsoby však nemožno používať ako jednoduché vekové pravidlo. Výkon ovplyvňuje aj veľkosť a rýchlosť lopty či presnosť hodu druhej osoby. Neúspešné chytenie preto nemusí znamenať, že dieťa nevie chytať. Úloha môže byť jednoducho náročnejšia, než zodpovedá jeho aktuálnym možnostiam.

Kopanie: rovnováha počas pohybu

Pri kopnutí lopty musí dieťa krátkodobo stabilizovať telo na jednej nohe, zatiaľ čo druhou vykonáva pohyb. Do činnosti sa zapája rovnováha, koordinácia dolných končatín, orientácia v priestore aj odhad vzdialenosti. Dieťa, ktoré sa pri kopnutí rozbehne za loptou alebo stratí rovnováhu, nemusí mať problém so samotným pohybom nohy. Náročná preň môže byť súhra viacerých požiadaviek naraz. Aj preto má zmysel začínať s nehybnou loptou a až postupne prechádzať ku kopaniu pohybujúcej sa lopty.

Prečo na veľkosti lopty záleží viac, než sa zdá?

Predstavme si dieťa, ktoré nedokáže chytiť malú gumovú loptu. Učiteľka mu ponúkne väčšiu, ľahkú a mäkkú loptu. Zrazu sa mu to podarí. Znamená to, že sa jeho koordinácia v priebehu niekoľkých sekúnd zlepšila? Nie. Zmenili sa podmienky úlohy. Väčšia lopta môže byť jednoduchšia na sledovanie a zachytenie. Mäkká lopta môže znížiť obavu z nárazu. Pomalší hod poskytne viac času na prípravu pohybu. Podobne môžeme upraviť vzdialenosť medzi deťmi, veľkosť cieľa alebo povrch, po ktorom sa lopta kotúľa. V teórii motorického vývinu hovoríme o podmienkach a obmedzeniach úlohy. Tie spoluurčujú, aký pohyb dieťa použije a či bude úspešné.

Nestačí dať deťom loptu a očakávať rozvoj

Lopta sama osebe nezaručuje, že sa pohybové schopnosti dieťaťa budú rozvíjať. Rozhodujúce je, aké príležitosti na pohyb dieťa dostáva, ako často ich využíva a či sú primerane náročné. Systematické prehľady výskumov ukazujú, že pohybové programy v predškolskom veku môžu zlepšovať základné pohybové zručnosti vrátane ovládania predmetov. Význam majú opakované skúsenosti, rozmanitosť činností a primerané pedagogické vedenie. 

Novšia metaanalýza z roku 2025 zároveň naznačuje, že cieľavedome pripravená pohybová hra môže byť pri rozvíjaní základných pohybových zručností účinná podobne ako formálnejšie vedené pohybové aktivity. Samotná neorganizovaná hra však nemusí poskytovať rovnaké príležitosti na osvojovanie konkrétnych zručností. To neznamená, že každú hru s loptou treba premeniť na cvičenie. Učiteľka môže vytvoriť jednoduchú situáciu, v ktorej má dieťa dostatok priestoru na vlastné skúšanie, no zároveň jasný pohybový zámer. Napríklad: Dokážeš dokotúľať loptu medzi dve kocky? Čo sa stane, ak sa posunieš bližšie? A čo ak použiješ inú loptu? Takáto hra ponúka priestor na opakovanie, porovnávanie skúseností aj postupné prispôsobovanie pohybu.

Čo môže učiteľka pri hre s loptou pozorovať?

Predstavme si, že dieťa opakovane hádže loptu do koša. Pri bežnom hodnotení by sme si mohli všimnúť iba počet úspešných pokusov. Oveľa zaujímavejšie však môže byť sledovať, ako dieťa pohyb vykonáva. Otáča sa pri hode aj trupom, alebo používa prevažne ruku? Dokáže prispôsobiť silu vzdialenosti cieľa? Mení spôsob hádzania, keď dostane väčšiu loptu? Pri chytaní si môžeme všímať, či dieťa sleduje loptu očami, pripravuje ruky vopred alebo reaguje až vo chvíli, keď je lopta veľmi blízko. Pri kopaní môže byť zaujímavé, či dokáže udržať rovnováhu, ako sa približuje k lopte a či prispôsobuje pohyb jej polohe. Dôležité je pritom porovnávať dieťa predovšetkým s jeho vlastnými predchádzajúcimi skúsenosťami, nie s najšikovnejším spolužiakom. Jednorazové pozorovanie nie je diagnostickým vyšetrením. Ak sa však výrazné ťažkosti opakujú pri viacerých primerane prispôsobených činnostiach a obmedzujú zapojenie dieťaťa do hry, je vhodné ich konkrétne zaznamenať a citlivo komunikovať s rodičmi.

Lopta učí aj prispôsobovať sa druhému

Keď si dve deti podávajú loptu, situácia sa mení. Jedno dieťa musí prispôsobiť hod schopnostiam druhého. Druhé potrebuje sledovať jeho zámer a pripraviť sa na prijatie lopty. Pri spoločnej hre vznikajú prirodzené príležitosti na striedanie, dohodu a spoluprácu. Netreba však tvrdiť, že každá hra s loptou automaticky zlepšuje sociálne zručnosti alebo pozornosť. Tieto výsledky závisia od spôsobu organizácie činnosti, interakcií medzi deťmi a podpory učiteľky. Aj tu platí, že rozvojovú hodnotu neurčuje samotná pomôcka, ale skúsenosť, ktorú s ňou dieťa získava.

Ako loptu využívať zmysluplne v materskej škole?

V predprimárnom vzdelávaní je vhodné ponúkať rôzne pohybové situácie, nielen opakovanie jednej techniky. Deti môžu loptu kotúľať k cieľu, zastavovať ju, prenášať, hádzať, chytať alebo kopať. Náročnosť sa dá meniť veľkosťou a vlastnosťami lopty, vzdialenosťou, rýchlosťou či polohou cieľa. Pre mladšie alebo menej skúsené deti môžeme zvoliť väčšiu, ľahšiu a mäkkú loptu. Pri náročnejších úlohách postupne meníme jednu podmienku, aby malo dieťa možnosť prispôsobiť svoj pohyb. Dôležitá je aj bezpečnosť: dostatočný priestor, vhodný povrch, primerané rozostupy a pomôcky, ktoré nepredstavujú riziko poranenia. 

Obyčajná lopta, neobyčajne veľa informácií

Lopta nie je zázračná pomôcka. Nerozvíja všetky schopnosti naraz a jej používanie samo osebe nezaručuje pokrok. Ponúka však niečo veľmi cenné: možnosť opakovane riešiť pohybové situácie, ktoré sa menia. Dieťa sa učí prispôsobovať silu, smer, načasovanie aj polohu tela. Získava skúsenosti s úspechom a neúspechom a postupne objavuje účinnejšie spôsoby pohybu. Pre učiteľku je lopta zároveň príležitosťou pozorovať, ako dieťa koordinuje jednotlivé časti tela a reaguje na meniace sa podmienky. A práve v tom spočíva jej skutočná hodnota.