Ako sa z obratných pohybov stáva istota

Dieťa prechádza po nízkej lavičke. Najskôr pomaly, s rukami široko rozpaženými a pohľadom upretým na chodidlá. Pri ďalšom pokuse sa pohybuje plynulejšie. O niekoľko dní dokáže po lavičke prejsť bez zastavenia. Zdá sa, že pohyb už zvládlo. Keď však učiteľka mierne zmení podmienky – napríklad dieťa nesie v rukách ľahký predmet – jeho chôdza sa opäť spomalí. Znamená to, že sa rovnováhu nenaučilo? Nie nevyhnutne. Ukazuje sa, že úspešne vykonať pohyb a spoľahlivo ho ovládať nie je to isté. Práve rozdiel medzi jednorazovým úspechom a postupne získavanou pohybovou istotou je dôležitou súčasťou motorického učenia.

Keď sa pohyb podarí, učenie sa ešte nemusí skončiť

Predstavme si dieťa, ktoré prvýkrát preskočí nízku prekážku oboma nohami. Úspech je viditeľný a zaslúži si uznanie. Jeden vydarený pokus však ešte neznamená, že dieťa dokáže rovnaký pohyb spoľahlivo zopakovať alebo prispôsobiť inej situácii. V odbornej literatúre sa rozlišuje medzi aktuálnym pohybovým výkonom a motorickým učením. Výkon je to, čo dieťa dokáže v konkrétnej chvíli. Môže ho ovplyvniť únava, pozornosť, motivácia, prostredie aj pomoc dospelého. 

Motorické učenie predstavuje proces, pri ktorom sa na základe skúseností postupne mení schopnosť vykonávať pohyb. O jeho výsledku preto vypovedá nielen úspech počas precvičovania, ale aj to, či dieťa dokáže zručnosť použiť neskôr a za trochu odlišných podmienok. Výskum motorického učenia zdôrazňuje, že vhodná náročnosť úlohy závisí od schopností konkrétneho človeka. Rovnaká pohybová situácia môže byť pre jedno dieťa primeranou výzvou a pre druhé príliš náročná. Pre učiteľku materskej školy z toho vyplýva dôležitý poznatok: jeden vydarený pokus je informácia o výkone, nie konečný dôkaz osvojenia zručnosti.

Pohybová istota nevzniká iba opakovaním

Opakovanie má pri motorickom učení významné miesto. Dieťa potrebuje dostatok príležitostí, aby mohlo pohyb skúšať, porovnávať jeho výsledky a postupne ho upravovať. Nie každé opakovanie však prináša rovnakú skúsenosť. Ak dieťa desaťkrát hodí loptu z rovnakého miesta do rovnakého koša, môže sa v tejto konkrétnej úlohe zdokonaliť. Keď sa však zmení vzdialenosť, veľkosť lopty alebo poloha cieľa, musí pohyb prispôsobiť. Práve táto schopnosť prispôsobenia je jedným zo znakov rozvíjajúcej sa pohybovej kompetencie. Motorický vývin totiž nespočíva iba v osvojovaní nemenných pohybových vzorcov. Dieťa sa učí vyberať a upravovať pohyby podľa vlastných telesných možností, prostredia a požiadaviek činnosti. Adolphová a Hochová vo svojom prehľadovom článku zdôrazňujú, že podstatnou vlastnosťou motorického vývinu je pohybová prispôsobivosť – schopnosť meniť konanie podľa aktuálnych podmienok.  To však neznamená, že každé opakovanie musí byť iné. Pri osvojovaní novej zručnosti môže dieťa najskôr potrebovať stabilné a predvídateľné podmienky. Až keď sa v nich lepšie orientuje, má zmysel postupne pridávať zmeny.

Od skúšania k plynulejšiemu pohybu

Keď sa dieťa učí novú pohybovú zručnosť, jeho pohyb môže pôsobiť neisto. Pri preskakovaní prekážky sa zastavuje, upravuje polohu chodidiel a opakovane odhaduje vzdialenosť. Pri chytaní lopty pripravuje ruky neskoro. Pri chôdzi po nerovnom povrchu sleduje takmer každý krok. Tieto prejavy nemusia byť známkou nedostatočnej koordinácie. Často sú prirodzenou súčasťou osvojovania zručnosti. Dieťa potrebuje zistiť, akú silu použiť, kedy pohyb začať a ako zapojiť jednotlivé časti tela. S pribúdajúcimi skúsenosťami sa niektoré pohybové postupy stávajú plynulejšími a vyžadujú menej vedomého usmerňovania. Tento proces súvisí s postupným upevňovaním a zefektívňovaním motorických zručností. V predškolskom veku však nemožno očakávať, že všetky pohyby budú plne zautomatizované. Dôležitejšie je sledovať, či dieťa postupne dokáže pohyb lepšie regulovať a využívať ho v rozmanitých situáciách.

Príklad z materskej školy

Dieťa sa učí skákať znožmo. Najskôr zvládne odraz iba na mieste. Neskôr preskočí čiaru na podlahe. Postupne dokáže skočiť aj cez nízku mäkkú prekážku. Nejde iba o tri rôzne úlohy. Každá z nich vyžaduje trochu iný odhad vzdialenosti, reguláciu sily a načasovanie pohybu. Rozvoj sa preto nemusí prejaviť iba tým, že dieťa skočí ďalej. Môže sa prejaviť aj tým, že svoj skok dokáže lepšie prispôsobiť.

Prečo príliš veľa pomoci nemusí pomáhať?

Predstavme si dieťa, ktoré sa pokúša prejsť po vyznačenej čiare. Učiteľka ho pri každom vychýlení okamžite chytí za ruku. Dieťa síce čiaru úspešne prejde, ale časť nárokov na udržiavanie rovnováhy zaň prevzal dospelý. Ak mu naopak poskytne bezpečný priestor a primeranú možnosť samostatne korigovať pohyb, dieťa môže získavať skúsenosti aj s drobnými odchýlkami od rovnovážnej polohy. To neznamená, že pomoc je nežiaduca. Pri náročnejších alebo rizikových činnostiach je potrebná. Rozhodujúce je, či pomoc dieťaťu umožňuje vykonať zmysluplnú časť pohybu samostatne, alebo zaň rieši celú úlohu.

Podobne je to so slovnými pokynmi. Ak učiteľka počas jedného pokusu opakovane upozorňuje na ruky, nohy, hlavu aj rýchlosť, dieťa môže mať problém spracovať všetky informácie naraz. V predškolskom veku býva vhodnejšie ponúknuť jasný cieľ, jednoduchú inštrukciu a dostatok priestoru na skúšanie. Napríklad namiesto viacerých pokynov k jednotlivým častiam tela môže zaznieť: "Skús dopadnúť oboma nohami na podložku." Spôsob vedenia pritom treba prispôsobiť konkrétnemu dieťaťu a činnosti. Neexistuje jeden univerzálne najlepší postup motorického učenia. Výskum predškolských detí ukazuje, že výsledky môžu závisieť aj od počiatočnej úrovne ich pohybových schopností a použitého spôsobu učenia. link.springer.com

Keď sa pohybová istota stretáva so sebadôverou

Slovo istota má v súvislosti s detským pohybom dva významy.

Prvým je istota pri vykonávaní pohybu – dieťa dokáže činnosť zvládnuť spoľahlivejšie a lepšie reaguje na meniace sa podmienky.

Druhým je subjektívny pocit istoty – dieťa verí, že určitú činnosť dokáže zvládnuť a je ochotné sa o ňu pokúsiť.

Tieto dve oblasti spolu súvisia, ale nie sú totožné. Dieťa môže byť pohybovo šikovné, no pri novej úlohe sa obávať neúspechu. Iné môže byť veľmi odvážne, hoci ešte nedokáže presne odhadnúť svoje pohybové možnosti. Systematický prehľad De Meesterovej a spolupracovníkov zistil medzi skutočnou a vnímanou pohybovou kompetenciou prevažne slabé až stredne silné súvislosti. Nemožno preto automaticky predpokladať, že lepší pohybový výkon vždy znamená vyššiu sebadôveru. 

Pre pedagogickú prax je podstatné, aby dieťa dostávalo príležitosti zažívať primerané výzvy a všímať si vlastný pokrok. Namiesto všeobecného "Ty si najšikovnejší!" môže byť užitočnejšie konkrétne pomenovanie zmeny: "Dnes si pri prechode po lavičke potreboval menej zastavení než minule." Takáto spätná väzba upriamuje pozornosť na skúsenosť a pokrok, nie na porovnávanie s ostatnými deťmi.

Ako spoznáme, že dieťa získava pohybovú istotu?

Nie vždy podľa rýchlosti alebo počtu úspešných pokusov. Dieťa môže vykonávať pohyb pomaly, ale premyslene a účinne. Iné ho zvládne rýchlo, no pri malej zmene podmienok stratí kontrolu. Pri pedagogickom pozorovaní sa preto oplatí sledovať viac než výsledok jednej úlohy. Všímajme si, či dieťa dokáže pohyb opakovať aj v ďalších dňoch, či sa postupne menej zastavuje, ako reaguje na zmenu prostredia a či vie svoj postup upraviť, keď prvý pokus nevyjde. Dôležité je tiež rozlišovať medzi primeraným skúšaním a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Ak sa dieťaťu určitý pohyb nedarí, nemusí to automaticky znamenať vývinový problém. Môže potrebovať viac skúseností, jednoduchšiu úlohu alebo iné podmienky. Ak sa však výrazné ťažkosti opakujú pri rôznych primerane prispôsobených činnostiach a obmedzujú jeho zapojenie do bežných aktivít, je vhodné pozorovania konkrétne zaznamenať a citlivo ich konzultovať s rodičmi. Úlohou učiteľky nie je stanovovať diagnózu, ale vytvárať podmienky na učenie a všímať si vývinové zmeny. 

Istota vzniká zo skúseností, nie z požiadavky na dokonalosť

Pohybové učenie v predškolskom veku nie je súťažou o najrýchlejšie alebo najpresnejšie prevedenie. Dieťa potrebuje skúšať, opakovať, meniť postup a získavať skúsenosti s tým, ako jeho telo reaguje v rôznych situáciách. Niekedy sa pokrok prejaví výrazne – dieťa prvýkrát preskočí prekážku alebo zachytí loptu. Inokedy je takmer neviditeľný. Pohyb je plynulejší, dieťa sa rýchlejšie prispôsobí alebo si dokáže samo poradiť s drobnou zmenou podmienok. Práve tieto nenápadné zmeny môžu byť prejavom toho, že sa z jednotlivých pohybových úspechov postupne stáva skutočná zručnosť. A z nej môže vyrastať aj väčšia ochota púšťať sa do ďalších pohybových výziev.