Prečo pracovať s oboma rukami?

Dieťa drží papier jednou rukou a druhou strihá. Pri navliekaní jednou rukou uchopí šnúrku a druhou na ňu nasúva korálik. Keď otvára dózu, jedna ruka nádobu stabilizuje a druhá otáča viečkom. Na prvý pohľad sú to jednoduché každodenné činnosti. V skutočnosti však vyžadujú, aby obe ruky pracovali spoločne, v správnom čase a často každá iným spôsobom. Jemná motorika preto nie je iba otázkou toho, ako presne dokáže dieťa pohybovať prstami dominantnej ruky. Veľká časť každodenných činností závisí od bimanuálnej koordinácie – koordinovanej spolupráce oboch rúk. A práve tu sa ukazuje zaujímavý princíp: dobrá spolupráca oboch rúk neznamená, že musia robiť to isté.

Dve ruky nemusia mať rovnakú úlohu

Niektoré činnosti sú symetrické. Obe ruky pri nich vykonávajú podobný pohyb – napríklad keď dieťa vaľká cesto, tlačí veľký predmet alebo nesie krabicu. Mnohé jemnomotorické činnosti sú však asymetrické. Jedna ruka vykonáva presnejšiu manipuláciu, zatiaľ čo druhá vytvára podmienky, aby ju vôbec bolo možné vykonať. Pri kreslení môže jedna ruka viesť ceruzku, zatiaľ čo druhá pridržiava a posúva papier. Pri strihaní jedna ovláda nožnice a druhá papier drží, otáča a nastavuje do vhodnej polohy. Pri otváraní nádoby jedna ruka stabilizuje nádobu a druhá otáča viečkom. V odbornej literatúre sa tento spôsob používania rúk označuje ako role-differentiated bimanual manipulation – bimanuálna manipulácia s rozdelenými úlohami. Takéto rozdelenie práce medzi rukami sa začína objavovať už počas druhého roku života a ďalej sa postupne zdokonaľuje. Pre dieťa je teda dôležité naučiť sa nielen predmet uchopiť, ale aj koordinovať dve rozdielne činnosti súčasne.

"Pomocná" ruka v skutočnosti iba nepomáha

Ruku, ktorá predmet pridržiava, niekedy nazývame pomocnou alebo nedominantnou. Takéto označenie môže vytvárať dojem, že vykonáva menej dôležitú úlohu. V mnohých činnostiach je však jej úloha rozhodujúca. Skúste nastrihať papier bez toho, aby ste ho druhou rukou držali a natáčali. Zapnúť gombík bez ruky, ktorá stabilizuje látku. Odskrutkovať viečko bez toho, aby druhá ruka nádobu udržala na mieste. Presná manipulácia jednej ruky je často možná práve preto, že druhá ruka stabilizuje, orientuje, posúva alebo pripravuje predmet. Výskum detí pri navliekaní ukazuje, že rozdelenie týchto úloh sa počas detstva ďalej vyvíja a súvisí aj s postupným upevňovaním preferencie ruky. Pre pedagóga je preto užitočnejšie nepýtať sa iba: Ktorou rukou dieťa pracuje? ale aj: Čo počas toho robí druhá ruka?

Spolupráca oboch rúk sa začína rozvíjať veľmi skoro

Bimanuálna koordinácia nevznikne až vtedy, keď dieťa začne kresliť alebo používať nožnice. Už malé dieťa postupne zisťuje, že niektoré predmety možno lepšie skúmať dvoma rukami. Jednou ich drží, druhou sa ich dotýka, otáča ich, oddeľuje ich časti alebo s nimi inak manipuluje. Longitudinálny výskum sledoval vývin koordinácie oboch rúk u detí každý mesiac medzi 15. a 27. mesiacom života. Ukázal, že vznik nových koordinačných vzorcov nie je jednorazovým "míľnikom". Deti skúšali rôzne spôsoby pohybu a ich koordinácia sa postupne menila so skúsenosťou. Podobne aj preferencia ruky a rozdelenie úloh medzi rukami vznikajú postupne. To je podstatné aj v materskej škole. Dieťa nemusí pri každej činnosti od začiatku používať ruky spôsobom, ktorý poznáme u dospelého. Koordinácia oboch rúk je zručnosť, ktorá sa vyvíja skúsenosťou.

A čo dominantná ruka?

Pri práci oboma rukami sa prirodzene dostávame k lateralite – preferencii jednej ruky. U väčšiny dospelých je rozdelenie pomerne stabilné: preferovaná ruka častejšie vykonáva presnú manipuláciu a druhá ruka častejšie stabilizuje predmet. U malého dieťaťa však tento systém nemusí byť ešte rovnako pevný. Výskum ukazuje, že preferencia ruky sa môže prejavovať už pomerne skoro, ale jej konzistentnosť sa počas detstva ďalej vyvíja. U detí vo veku približne 3–5 rokov môže byť výber ruky pri rôznych úlohách ešte variabilnejší a jednoznačnejší vzorec sa často upevňuje postupne. Odborná literatúra preto neurčuje jeden presný vek, v ktorom musí byť lateralita definitívne "hotová". 

Pre pedagóga z toho vyplýva dôležitá zásada: Preferenciu ruky pozorujeme. Neurčujeme ju za dieťa. Ak dieťa pri určitej činnosti spontánne používa ľavú ruku, nie je dôvod presúvať predmet do pravej ruky. Rovnako nie je potrebné nútiť dieťa, ktoré už výrazne preferuje jednu ruku, aby precíznu činnosť "pre istotu" trénovalo aj druhou. Cieľom nie je vytvoriť dve rovnako zručné ruky. Cieľom je, aby sa ruky naučili účinne spolupracovať.

Pracovať oboma rukami neznamená robiť všetko obojručne

Toto rozlíšenie je dôležité.

Podpora bimanuálnej koordinácie neznamená, že dieťa má:

• kresliť striedavo pravou a ľavou rukou,

• používať nožnice oboma rukami rovnako,

• trénovať nedominantnú ruku, aby bola rovnako presná ako dominantná,

• alebo pri každej činnosti ruky pravidelne striedať.

Takýto cieľ nezodpovedá prirodzenému vývinu manuálnej lateralizácie. Obe ruky sa síce rozvíjajú, ale postupne sa môžu špecializovať na rozdielne úlohy. Súčasný výskum každodenných bimanuálnych činností potvrdzuje, že dominantná ruka býva často vyberaná na manipulačnú úlohu, zatiaľ čo druhá zabezpečuje stabilizáciu; zároveň však výber závisí aj od konkrétnej úlohy. Výhodou teda nie je dokonalá symetria. Výhodou je účelné rozdelenie práce.

Prečo môže byť jednoduchá činnosť taká náročná?

Predstavme si dieťa, ktoré sa učí strihať. Nestačí, aby dokázalo otvárať a zatvárať nožnice. 

Musí zároveň:

držať nožnice v pracovnej ruke,

otvárať a zatvárať ich primeraným pohybom,

druhou rukou uchopiť papier,

udržať ho v správnej výške,

posúvať alebo otáčať papier podľa smeru strihu,

sledovať miesto, ktorým chce strihať,

a koordinovať obe ruky v čase.

Ak druhá ruka papier iba nehybne drží, dieťa môže zvládnuť rovný strih, ale pri oblúku bude potrebovať naučiť sa papier zároveň otáčať. Zručnosť jednej ruky teda nestačí. Podobne je to pri navliekaní, zapínaní gombíkov, skladaní papiera, zaväzovaní, práci so stavebnicou alebo otváraní obalu. Pre pedagóga je preto užitočné rozložiť si činnosť na úlohy oboch rúk. Niekedy problém nie je v ruke, ktorá vykonáva najviditeľnejší pohyb. Dieťa napríklad nožnice ovláda dostatočne, ale má problém papier druhou rukou vhodne orientovať.

Aké činnosti podporujú spoluprácu rúk?

Najlepšie sú tie, pri ktorých má použitie oboch rúk prirodzený význam. Nie je potrebné hovoriť: "Použi aj druhú ruku." Úloha by mala byť pripravená tak, aby dieťa postupne samo zisťovalo, že s oboma rukami ju zvládne účinnejšie.

Vhodné sú napríklad:

• otváranie a zatváranie nádob,

• navliekanie väčších a neskôr menších predmetov,

• trhanie a skladanie papiera,

• strihanie,

• miesenie a vaľkanie cesta,

• zapínanie a rozopínanie,

• manipulácia so stavebnicami,

• držanie nádoby pri miešaní,

• lúpanie alebo rozdeľovanie potravín pri praktických činnostiach,

• používanie štipcov,

• balenie a rozbaľovanie predmetov,

• nalievanie, pri ktorom jedna ruka drží nádobu a druhá stabilizuje pohár,

• alebo prenášanie väčších predmetov oboma rukami.

Nejde o zoznam povinných "cvikov". Rozmanité každodenné činnosti poskytujú dieťaťu skúsenosti so symetrickou aj asymetrickou spoluprácou rúk.

Nepomáhajme druhej ruke viac, než je potrebné

Niekedy dospelý nevedomky prevezme presne tú časť úlohy, ktorú sa dieťa potrebuje naučiť.

Dieťa strihá a pedagóg mu otáča papier.

Dieťa otvára nádobu a dospelý ju drží.

Dieťa zapína zips a dospelý automaticky stabilizuje spodnú časť.

Činnosť sa síce podarí, ale jedna časť bimanuálnej koordinácie zostala na dospelom. Pomoc samozrejme môže byť potrebná. Mala by však byť taká veľká, aby dieťa mohlo zvládnuť zvyšok samo. Ak nevie papier pri strihaní zároveň otáčať, môžeme začať jednoduchším tvarom. Ak nedokáže udržať malý predmet, môžeme použiť väčší. Ak je otváranie nádoby príliš náročné, znížime odpor viečka. Zjednodušiť úlohu je často užitočnejšie než vykonať jednu polovicu pohybu za dieťa.

Čo si môže pedagóg všímať?

Pri spolupráci oboch rúk nie je podstatné, či dieťa používa presne rovnaký spôsob ako dospelý.

Užitočnejšie je pozorovať:

Zapája spontánne obe ruky, keď to úloha potrebuje?

Dokáže jednou rukou predmet stabilizovať a druhou s ním manipulovať?

Mení úlohu druhej ruky podľa toho, čo práve robí?

Dokáže ruky koordinovať súčasne, alebo musí medzi jednotlivými krokmi často zastavovať?

Je spolupráca rúk s pribúdajúcou skúsenosťou plynulejšia?

A predovšetkým: umožňuje mu spôsob používania rúk zvládať bežné činnosti čoraz samostatnejšie?

Jedna nevydarená činnosť ešte neznamená problém. Väčšiu pozornosť si zaslúži situácia, keď dieťa jednu ruku pri rôznych činnostiach opakovane takmer vôbec nezapája, spolupráca rúk mu výrazne a dlhodobo komplikuje bežnú hru alebo sebaobsluhu, prípadne začne jednu ruku používať nápadne menej než predtým. Úlohou pedagóga nie je určiť príčinu. Môže však svoje pozorovanie konkrétne opísať a komunikovať ho rodičom.

Obe ruky nepotrebujú robiť to isté. Potrebujú sa naučiť spolupracovať.

Rozvoj jemnej motoriky sa niekedy zužuje na úchop ceruzky, presnosť prstov alebo "posilňovanie ruky". Každodenné činnosti však ukazujú širší obraz. Dieťa potrebuje nielen presne manipulovať jednou rukou. Potrebuje sa naučiť, ako obe ruky organizovať podľa cieľa činnosti. Niekedy budú robiť rovnaký pohyb. Inokedy bude jedna viesť a druhá stabilizovať. A s postupným rozvojom laterality sa ich úlohy môžu čoraz jasnejšie diferencovať. Pre materskú školu z toho vyplýva jednoduchá zásada: Nevytvárajme umelé "cvičenia na obe ruky", ak nám každodenný život ponúka množstvo skutočných úloh, pri ktorých ich dieťa potrebuje prirodzene koordinovať. Niekedy je takouto úlohou papier a nožnice. Inokedy viečko na dóze, gombík, šnúrka s korálikom alebo obyčajný štipec na bielizeň. Práve pri nich sa dieťa učí, že dve ruky nemusia robiť to isté, aby vytvorili jeden spoločný výsledok.