♡ Na čo sa pýtať po prvých dňoch v škôlke

Prvé dni v škôlke sú zvláštne aj tým, že rodič zrazu niekoľko hodín nevie, čo jeho dieťa prežíva.

Doteraz sme boli pri veľkej časti jeho dňa. Vedeli sme, kedy sa udrelo, čo ho rozosmialo, prečo sa nahnevalo aj komu chcelo ukázať kamienok, ktorý našlo na chodníku.

A zrazu sa za dverami škôlky odohráva celý malý svet, pri ktorom nie sme.

Preto je úplne prirodzené, že keď dieťa popoludní uvidíme, chceme vedieť:

Ako bolo? Plakalo? Jedlo? Spalo? Hralo sa? Chýbala som mu?

Lenže práve po prvých dňoch v škôlke môže byť užitočné premýšľať nielen nad tým, čo sa pýtame, ale aj kedy, ako a koho sa pýtame.

"Ako bolo?" môže byť pre malé dieťa veľmi veľká otázka

Predstavme si, čo od dieťaťa vlastne chceme.

Po niekoľkých hodinách plných nových ľudí, priestorov, pravidiel, zvukov, hier a emócií má vybrať to podstatné, usporiadať si zážitky a podať nám súhrn svojho dňa.

A tak dostaneme:

"Dobre."

"Neviem."

Alebo pokrčenie pliec.

Nie je to nevyhnutne znak toho, že dieťa nechce hovoriť.

Aj odporúčania pre komunikáciu s deťmi upozorňujú, že všeobecná otázka typu "Ako bolo?" vyžaduje zhrnutie množstva udalostí naraz. Jednoduchšie bývajú konkrétnejšie otázky zamerané na jednu časť dňa.

Namiesto:

"Ako bolo v škôlke?"

môžeme niekedy skúsiť:

"S čím si sa dnes hral?"

"Boli ste dnes vonku?"

"Čo bolo dnes na obed?"

"Kto sedel vedľa teba?"

"Čo ťa dnes rozosmialo?"

"Bolo dnes niečo ťažké?"

Nemusíme však položiť všetky.

Jedna otázka môže úplne stačiť.

Niekedy sa netreba pýtať hneď

Rodič čakal niekoľko hodín.

Dieťa vyjde z triedy a my by sme najradšej okamžite otvorili okno do sveta, ktorý sme celý deň nevideli.

Lenže práve v tej chvíli môže mať dieťa úplne inú potrebu.

Vidieť mamu alebo otca.

Objať sa.

Napiť sa.

Niečo zjesť.

Byť chvíľu ticho.

Odísť zo škôlky.

Odporúčania pre rozhovory s deťmi preto radia nezahltiť ich otázkami hneď po návrate a počkať na chvíľu, keď sú pripravené komunikovať.

Možno nám dieťa nič nepovie cestou zo škôlky.

A večer pri kúpaní zrazu zahlási:

"A vieš, že Miško hodil lyžičku na zem?"

A sme tam.

Dvere do jeho dňa sa práve otvorili.

Pozor na otázky, v ktorých je odpoveď už ukrytá

Počas adaptácie máme prirodzene obavy. A tie sa niekedy nenápadne dostanú aj do našich otázok.

"Plakal si, keď som odišla?"

"Bolo ti za mnou smutno?"

"Nebál si sa?"

"Nikto ti neublížil?"

Takéto otázky nie sú dôkazom, že robíme niečo zle. Často iba ukazujú, čoho sa bojíme my.

Ak však chceme zistiť, ako situáciu prežívalo dieťa, môžeme skúsiť nechať mu viac priestoru.

Napríklad:

"Čo sa dialo, keď som odišla?"

alebo:

"Čo ti pomohlo, keď ti bolo smutno?"

A keď dieťa odpovie, nemusíme okamžite klásť ďalšiu otázku.

Môžeme chvíľu počkať.

Pri rozhovoroch s malými deťmi sa odporúča nielen klásť otvorené otázky, ale aj dostatok času na odpoveď a následné pozorné počúvanie toho, čo dieťa skutočne hovorí.

Nie všetko sa dozvieme slovami

Malé dieťa nám nemusí povedať:

"Dnes som sa po tvojom odchode cítil neistý, ale pani učiteľka mi pomohla a neskôr som sa zapojil do hry."

Možno doma vezme medvedíka, položí mu batôžtek na chrbát a povie:

"Maminka teraz ide preč."

A medvedík začne plakať.

Alebo sa pri hre objaví pani učiteľka, obed, postieľka, dieťa z triedy či situácia, o ktorej sme dovtedy nič nevedeli.

Nemusíme z každej hry robiť psychologickú analýzu.

Stačí si ju všímať.

Dieťa komunikuje nielen slovami, ale aj gestami, správaním, pozornosťou a hrou. Citlivá odpoveď dospelého na tieto signály vytvára prirodzenú obojsmernú komunikáciu.

Niekedy teda nemusíme položiť ďalšiu otázku.

Môžeme jednoducho povedať:

"Ten medvedík asi veľmi chcel, aby maminka zostala."

A nechať dieťa rozhodnúť, čo bude nasledovať.

A čo sa pýtať pani učiteľky?

Tu sa podľa mňa nachádza jedna z najdôležitejších vecí prvých dní.

Keď rodič príde po dieťa, často chce vedieť predovšetkým:

"Plakalo?"

Je to pochopiteľné.

Lenže odpoveď na túto otázku nám sama osebe ešte nepovie, ako dieťa zvládalo deň.

Predstavme si dve deti.

Jedno ráno plakalo desať minút, potom prijalo pomoc učiteľky, začalo sa hrať, najedlo sa a počas dňa už pôsobilo pokojne.

Druhé pri odovzdávaní neplakalo, ale veľkú časť dopoludnia stálo bokom, odmietalo kontakt a do činností sa nezapájalo.

Ak sa opýtame iba:

"Plakalo?"

o prvom dieťati môžeme odísť s pocitom, že deň bol zlý, a o druhom, že všetko prebehlo výborne.

Preto sa oplatí pýtať na širší obraz.

Namiesto "Plakalo?" môžeme zisťovať:

Ako reagovalo po mojom odchode?

Čo mu pomohlo upokojiť sa?

Prijalo pomoc alebo blízkosť pani učiteľky?

Zapojilo sa neskôr do hry?

Vyhľadávalo deti?

Boli počas dňa chvíle, keď pôsobilo spokojne a uvoľnene?

Je niečo, čo ste si všimli a čo by sme mohli doma podporiť?

Nemusíme ich položiť všetky každý deň.

Cieľom nie je urobiť pri dverách triedy malý rozhovor na dvadsať minút.

Ide skôr o to, aby sme sa postupne naučili získavať informácie, ktoré nám povedia viac než jedno áno alebo nie.

Adaptácia sa nemeria iba slzami

Plač je veľmi viditeľný.

Preto sa ľahko stane naším hlavným meradlom.

Včera plakal. Dnes neplakal. Takže je to lepšie.

Lenže adaptácia je širší proces.

Môžeme si postupne všímať aj iné malé zmeny.

Dieťa dovolí učiteľke, aby ho utešila.

Začne skúmať hračky.

Prvýkrát spomenie meno iného dieťaťa.

Vie, kam si odložiť papučky.

Pridá sa k spoločnej činnosti.

Začne rozumieť tomu, čo počas dňa nasleduje.

Alebo ráno ešte plače – a napriek tomu už počas dňa zažíva chvíle bezpečia a radosti.

Plač pri odlúčení a postupné vytváranie vzťahu k novému prostrediu sa navzájom nevylučujú.

Keď sa dieťa nechce rozprávať

Možno je toto jedna z najťažších vecí pre rodiča.

Celý deň sme čakali, že sa konečne dozvieme, čo sa dialo.

A dieťa nechce povedať nič.

Nemusíme z neho informácie dostať za každú cenu.

Môžeme mu ukázať:

"Zaujíma ma tvoj svet. A keď budeš chcieť, som pripravená počúvať."

Práve citlivá komunikácia, pri ktorej dospelý sleduje signály dieťaťa a reaguje na ne, namiesto toho, aby rozhovor celý riadil sám, podporuje vzájomnú komunikáciu a vzťah.

Možno sa dieťa rozhovorí o päť minút.

Možno večer.

Možno zajtra.

A možno nám namiesto odpovede prinesie medvedíka a začne sa hrať na škôlku.

Aj to je rozhovor.

Len trochu iným jazykom.