♡ Úľava, keď je dieťa v škôlke: prečo sa za ňu nemusím cítiť vinná
Zatvoríte za sebou dvere škôlky.
Ešte pred chvíľou ste kontrolovali papučky, fľašu, náhradné oblečenie. Možno bolo lúčenie pokojné. Možno prišli aj slzy.
Sadnete si do auta.
Alebo vykročíte do práce.
A zrazu si uvedomíte, že je ticho.
Nikto vás nevolá.
Nikto práve nič nepotrebuje.
Nemusíte sledovať, či je hladné, unavené alebo potrebuje pomôcť.
A na chvíľu pocítite úľavu.
Možno dokonca príjemnú.
A hneď za ňou príde druhá myšlienka:
"Ako sa môžem cítiť dobre, keď moje dieťa zostalo bezo mňa?"
Keď sa úľava stretne s pocitom viny
O niektorých pocitoch rodičov sa hovorí ľahšie.
Je pochopiteľné, že vám dieťa chýba.
Že vám je pri odlúčení smutno.
Že sa oň bojíte.
Ale úľava?
Tá môže byť oveľa ťažšie prijateľná.
Najmä ak máte predstavu, že dobrému rodičovi by malo byť za dieťaťom predovšetkým smutno.
A tak namiesto toho, aby ste si všimli:
"Konečne mám chvíľu, keď nemusím byť neustále v pohotovosti,"
sa objaví:
"Asi by som sa takto nemala cítiť."
Lenže úľava nehovorí o tom, ako veľmi svoje dieťa ľúbite.
Hovorí aj o tom, koľko ste toho predtým niesli.
Starostlivosť o malé dieťa znamená byť stále trochu v strehu
Aj počas obyčajného dňa rodič priebežne sleduje množstvo vecí.
Kedy dieťa jedlo.
Či potrebuje na toaletu.
Prečo je zrazu ticho.
Či sa nehnevá.
Či už nie je unavené.
Čo treba zbaliť.
Kam treba ísť.
Čo bude na obed.
Veľa z tejto práce zvonka ani nevidno.
Nie je to len varenie, obliekanie či odvoz.
Je to aj neustále premýšľanie dopredu a reagovanie na potreby druhého človeka.
Keď potom dieťa zostane niekoľko hodín v škôlke a túto zodpovednosť na chvíľu prevezmú iní dospelí, môže prísť úľava.
Nie preto, že ste radi, že dieťa nie je s vami.
Ale preto, že na chvíľu nemusíte byť jediným človekom, ktorý sa o všetko stará.
Môžu existovať dve emócie naraz
Možno vám dieťa chýba.
A zároveň vám dobre padne vypiť si kávu bez prerušovania.
Možno ráno plačete po náročnom lúčení.
A o hodinu neskôr sa dokážete sústrediť na svoju prácu.
Možno sa tešíte, keď poň popoludní idete.
A zároveň ste radi, že ste niekoľko hodín mohli byť aj niekým iným než rodičom.
Jedna emócia neruší druhú.
Môže mi za tebou byť smutno a zároveň mi môže dobre padnúť čas bez teba.
Tieto dve skúsenosti si neprotirečia.
"Ale ja som sa tešila, že pôjde do škôlky."
Aj táto veta môže rodiča zaskočiť.
Najmä keď boli posledné mesiace náročné.
Možno ste boli s dieťaťom doma niekoľko rokov.
Možno ste popri starostlivosti pracovali.
Možno máte ďalšie deti.
Možno ste už dlho nemali priestor dokončiť jednu myšlienku bez prerušenia.
A možno ste jednoducho túžili po zmene.
Potom príde škôlka a spolu s ňou pocit:
"Konečne."
Nemusíme z neho robiť dôkaz, že s naším vzťahom niečo nie je v poriadku.
Dieťa môže byť pre nás nesmierne dôležité a starostlivosť oň môže byť zároveň náročná.
Obe veci môžu byť pravdivé.
Úľava nie je odmietnutie dieťaťa
Je rozdiel medzi:
"Som rada, že moje dieťa existuje vo svojom svete aj bezo mňa."
a
"Nechcem byť so svojím dieťaťom."
Rovnako je rozdiel medzi potrebou oddychu a odmietaním rodičovskej roly.
Človek môže potrebovať priestor od niečoho, čo miluje.
Aj vo vzťahoch dospelých predsa nepotrebujeme byť spolu každú minútu, aby sme vedeli, že nám na sebe záleží.
Pri rodičovstve však býva potreba priestoru oveľa viac zaťažená očakávaniami.
Dobrá mama by mala chcieť byť so svojím dieťaťom.
Áno.
A dobrá mama môže chcieť byť niekedy aj sama.
Možno sa znovu stretávate so sebou
Nástup do škôlky nemení iba deň dieťaťa.
Mení aj deň rodiča.
Po období, keď veľkú časť času určovali potreby dieťaťa, sa môže zrazu objaviť priestor.
Pre prácu.
Pre partnerstvo.
Pre pohyb.
Pre ticho.
Pre obyčajné vybavenie vecí bez kočíka, odrážadla alebo otázky "kedy už pôjdeme?".
Ale aj pre otázku:
Čo vlastne potrebujem ja?
A tá môže byť po rokoch intenzívnej starostlivosti prekvapivo nezvyčajná.
Nemusíte čas bez dieťaťa "správne využiť"
S pocitom viny niekedy prichádza ešte jedna pasca.
Keď už je dieťa v škôlke, mali by sme ten čas aspoň využiť.
Pracovať.
Upratať.
Nakúpiť.
Vybaviť všetko, čo sme nestíhali.
A ak si namiesto toho na chvíľu sadneme, objaví sa ďalšia výčitka.
"Dieťa je v škôlke a ja tu nič nerobím."
Lenže oddych nie je premárnený čas.
Nemusíte si zaslúžiť chvíľu pokoja tým, že počas nej stihnete pätnásť vecí.
Niekedy je práve chvíľa, počas ktorej od vás nikto nič nepotrebuje, tým, čo ste potrebovali najviac.
Čo si môžem povedať, keď príde vina?
Nie:
"Nemala by som sa takto cítiť."
Skôr skúste byť zvedaví:
"Čo mi tá úľava hovorí?"
Možno:
Bola som veľmi unavená.
Chýbal mi priestor pre seba.
Potrebovala som sa vrátiť k práci.
Potrebovala som chvíľu nebyť v neustálej pohotovosti.
Dobre mi padlo vedieť, že starostlivosť chvíľu nesie niekto ďalší.
Takto sa úľava nemusí stať dôvodom na sebaobviňovanie.
Môže sa stať informáciou o vašich vlastných potrebách.
A čo keď je úľava veľmi veľká?
Ani intenzita jednej emócie sama osebe nemusí hovoriť nič o kvalite vzťahu s dieťaťom.
Ak ste však dlhodobo vyčerpaní, podráždení, máte pocit, že starostlivosť už nezvládate, alebo je pre vás predstava návratu dieťaťa domov opakovane veľmi zaťažujúca, stojí za to nezostať iba pri výčitkách.
Možno nepotrebujete byť "lepší rodič".
Možno potrebujete viac podpory, oddychu alebo rozdelenia starostlivosti.
Pocit viny nám v takej chvíli často nepomôže.
Konkrétna pomoc môže.
Dieťa získava svoj priestor. A vy môžete znovu získavať svoj.
Adaptácia nie je iba príbeh dieťaťa, ktoré sa učí zostať bez rodiča.
Je to aj príbeh rodiča, ktorý zisťuje, že nemusí byť pri dieťati každú chvíľu, aby zostal jeho bezpečným človekom.
Dieťa môže mať svoj deň.
Svoje hry.
Svoje vzťahy.
Svoje malé zážitky, pri ktorých nie ste.
A vy môžete mať svoj.
Bez toho, aby sa tým zmenšovala vaša vzájomná blízkosť.
Možno teda nemusíte svoju úľavu zaháňať.
Môžete si ju všimnúť a povedať si: "Je mi dobre, keď mám chvíľu pre seba."
A popoludní sa úprimne potešiť: "Som rada, že ťa zase vidím."
Oboje môže byť pravda.
A oboje môže patriť k tomu, ako sa postupne učíte pustiť.
Použitá literatúra a informačné zdroje:
MIKOLAJCZAK, M. – ROSKAM, I. 2018. A Theoretical and Clinical Framework for Parental Burnout: The Balance Between Risks and Resources (BR²). In: Frontiers in Psychology. Roč. 9, článok 886. DOI 10.3389/fpsyg.2018.00886.
REN, X. – CAI, Y. – WANG, J. – CHEN, O. 2024. A Systematic Review of Parental Burnout and Related Factors among Parents. In: BMC Public Health. Roč. 24, článok 376. DOI 10.1186/s12889-024-17829-y.
ROSKAM, I. – BRIANDA, M.-E. – MIKOLAJCZAK, M. 2018. A Step Forward in the Conceptualization and Measurement of Parental Burnout: The Parental Burnout Assessment (PBA). In: Frontiers in Psychology. Roč. 9, článok 758. DOI 10.3389/fpsyg.2018.00758.