♡ Prečo o svojom rozhodnutí pochybujem, aj keď viem, prečo som dieťa do škôlky dala

Rozhodnutie dať dieťa do škôlky nevzniklo zo dňa na deň.

Premýšľali ste nad tým.
Hľadali ste škôlku.
Zvažovali ste, čo bude pre vašu rodinu fungovať.
Možno sa vraciate do práce. Možno ste cítili, že dieťa potrebuje viac kontaktu s deťmi. Možno jednoducho prišiel čas na ďalšiu etapu.

A potom príde ráno.

Dieťa sa vás pri dverách pevne drží a povie:

"Mami, ja nechcem."

A všetky dôvody, ktoré vám ešte včera dávali zmysel, sú zrazu akési vzdialené.

V hlave sa objaví otázka:

Urobila som dobre?

Pochybnosť nemusí znamenať, že ste sa rozhodli zle

Keď vidíme svoje dieťa smutné, prirodzene máme potrebu jeho nepohodu odstrániť.

A preto môže byť veľmi ťažké zostať si istý rozhodnutím, ktoré je práve teraz spojené s jeho plačom, protestom alebo smútkom.

Rodičovská myseľ si môže vytvoriť jednoduché spojenie:

Pred škôlkou bolo spokojné.
Teraz plače.
Možno som to spôsobila ja.
Možno som ho tam nemala dať.

Lenže emócia dieťaťa nám sama osebe ešte nepovie, či bolo rozhodnutie správne alebo nesprávne.

Hovorí nám predovšetkým:

Toto je pre mňa teraz ťažké.

A to nie je to isté ako:

Toto je pre mňa zlé.

Rozum a emócie nemusia hovoriť rovnakým hlasom

Rozum môže vedieť:

Vybrali sme škôlku, ktorej dôverujeme.

Dieťa je v bezpečí.

Potrebuje čas, aby si zvyklo.

Má právo byť smutné, keď odchádzam.

A napriek tomu môže vaše telo pri rannom plači hovoriť:

Vezmi ho domov.

Tieto dve skúsenosti môžu existovať vedľa seba.

Nemusíte prestať cítiť pochybnosť, aby ste vedeli, prečo ste sa rozhodli tak, ako ste sa rozhodli.

Najťažšie býva rozhodnutie udržať, nie ho urobiť

Pred nástupom do škôlky rozhodujeme v pokoji.

Pozeráme sa na potreby rodiny, možnosti, prácu, dieťa, škôlku.

Po nástupe však to isté rozhodnutie preverujú emócie.

Plač pri dverách.
Ťažké ráno.
Dieťa, ktoré večer povie, že zajtra nechce ísť.
Otázka starej mamy: "A nie je na to ešte malé?"

A rodič začne rozhodnutie robiť znovu.

Každé ráno.

Práve preto môže byť adaptácia vyčerpávajúca aj pre rodiča. Nie preto, že nevie, čo chce. Ale preto, že musí zostať v kontakte so svojím rozhodnutím aj vo chvíľach, keď je emocionálne oveľa ťažšie než pred nástupom.

Skúste sa vrátiť k tomu, čo ste vedeli pred prvým plačom

Keď pochybnosť príde, nemusíte ju okamžite zahnať.

Môžete si namiesto toho položiť niekoľko otázok:

• Prečo sme sa pre škôlku rozhodli?
• Čo sme pri rozhodovaní zvažovali?
• Čo o škôlke viem dnes, nielen čo cítim po jednom ťažkom ráne?
• Ako dieťa funguje počas celého dňa, nielen pri odlúčení?
• Vidím postupne aj malé známky toho, že si vytvára vzťah k prostrediu, deťom alebo učiteľke?
• Je moja pochybnosť reakciou na náročnú chvíľu, alebo sa opiera o niečo, čo pozorujem dlhodobo?

Posledná otázka je dôležitá.

Pretože cieľom nie je presvedčiť sa:

"Určite je všetko v poriadku."

Cieľom je dokázať rozlíšiť:

"Teraz je mi ťažko."

od

"Niečo mi dlhodobo nesedí a potrebujem sa na to pozrieť bližšie."

Nie každú pochybnosť treba poslúchnuť. Ale každú môžeme vypočuť.

Pochybnosť niekedy hovorí:

Je pre mňa ťažké vidieť svoje dieťa smutné.

Inokedy:

Potrebujem viac informácií od učiteľky.

Alebo:

Potrebujem vedieť, ako vyzerá jeho deň po mojom odchode.

A niekedy nás môže upozorniť aj na konkrétnu vec, ktorú potrebujeme riešiť.

Preto nemusíme pochybnosť ani umlčať, ani jej okamžite odovzdať rozhodovanie.

Môžeme sa jej opýtať:

"Čoho sa vlastne bojím?"

Odpoveď býva často konkrétnejšia než pôvodné:

Možno som ho do škôlky vôbec nemala dať.

Jedno ťažké ráno ešte nie je celý príbeh

Adaptáciu ľahko hodnotíme vo chvíli, ktorá je emocionálne najsilnejšia.

Pri dverách.

Dieťa plače.
Rodič odchádza.
A práve tento obraz si nesie so sebou.

Lenže deň dieťaťa pokračuje.

Môže sa nechať utešiť.
Začať pozorovať ostatné deti.
Nájsť hračku, ktorá ho zaujme.
Sadnúť si k učiteľke.
Na chvíľu sa zahrať.
A zajtra opäť pri lúčení zaplakať.

Preto sa na adaptáciu potrebujeme pozerať v čase a v súvislostiach, nie iba cez intenzitu jedného ranného momentu.

A čo ak pochybnosti neustupujú?

Nie všetky pochybnosti treba vysvetliť adaptáciou.

Ak máte dlhodobo pocit, že dieťa v prostredí neprospieva, jeho ťažkosti sa nezmierňujú alebo sa objavujú signály, ktoré vás znepokojujú, má zmysel hovoriť s učiteľkou a pozerať sa na situáciu konkrétnejšie.

Dôverovať procesu neznamená ignorovať to, čo vidíme.

Rovnako však platí, že náročné emócie na začiatku automaticky neznamenajú, že sme urobili nesprávne rozhodnutie.

Možno nepotrebujete mať každý deň istotu

Možno ste čakali, že keď sa raz rozhodnete, budete si už len istí.

Ale rodičovstvo tak často nefunguje.

Môžeme niečo považovať za dobré rozhodnutie a zároveň pri ňom cítiť smútok.

Môžeme vedieť, prečo dieťa do škôlky chodí, a zároveň si niektoré rána priať, aby ešte nemuselo.

Môžeme pochybovať – a napriek tomu pokračovať.

Pretože istota nemusí znamenať: "Nikdy nepochybujem."

Niekedy vyzerá skôr takto: "Pochybujem. Pozriem sa, odkiaľ tá pochybnosť prichádza. A potom sa znovu opriem o to, čo o svojom dieťati a jeho situácii viem."

A možno aj toto je súčasť adaptácie rodiča.

Dieťa sa postupne učí: Môžem zostať aj bez teba.

A rodič sa učí: Môžem odísť, aj keď je pre mňa ťažké nechať ťa ísť.