♡ Keď mi dieťa počas dňa chýba viac, než som čakala

Ráno ste sa rozlúčili.

Dieťa vošlo do triedy.
Vy ste odišli.

A deň pokračuje.

Otvoríte počítač. Urobíte si kávu. Začnete pracovať. Možno ste sa práve na toto celé mesiace tešili – na chvíľu, keď budete mať opäť svoj čas, svoje tempo, svoje myšlienky.

A potom sa pristihnete pri tom, že pozeráte na hodiny.

Čo asi teraz robí?

O chvíľu znova.

Už asi desiatujú.
Možno sú vonku.
Zaspalo?
Spomenulo si na mňa?

A zrazu vám dieťa chýba.

Možno oveľa viac, než ste čakali.

Veď som sa na škôlku tešila

Práve toto môže byť pre rodiča prekvapujúce.

Pred nástupom ste možno túžili po väčšom priestore.

Tešili ste sa do práce.
Na pokojnejšie dopoludnie.
Na možnosť niečo dokončiť.
Na čas, počas ktorého nebudete neustále reagovať na potreby malého človeka.

A teraz ten priestor konečne máte.

Lenže namiesto očakávanej ľahkosti prichádza zvláštne prázdno.

"Prečo mi tak chýba, keď som presne toto chcela?"

Pretože chcieť priestor od každodennej starostlivosti a chýbať si s dieťaťom nie sú protiklady.

Môžete potrebovať čas bez dieťaťa.

A zároveň vám môže chýbať.

Nechýba vám iba dieťa. Mení sa aj váš deň.

Keď ste spolu trávili väčšinu dňa, prítomnosť dieťaťa sa stala súčasťou vašej každodennosti.

Jeho hlas z druhej izby.
Otázky.
Malé ruky, ktoré vás hľadajú.
Spoločné obliekanie.
Desiata.
Cesta na ihrisko.
"Mami, pozri."
"Mami, poď."

Možno vás niektoré z týchto chvíľ unavovali.

A predsa vytvárali rytmus vášho dňa.

Potom príde škôlka a tento rytmus sa zmení zo dňa na deň.

Niečo, čo bolo dlho samozrejmé, zrazu nie je prítomné.

Preto môže byť ticho, po ktorom ste túžili, spočiatku až príliš tiché.

Rodič sa tiež učí byť bez dieťaťa

O adaptácii často premýšľame takto:

Dokáže dieťa zostať bez mamy alebo otca?

Menej často sa pýtame:

Dokáže mama alebo otec zostať bez dieťaťa?

Aj rodič si totiž vytvoril svoje zvyky.

Vie, kedy býva dieťa hladné.
Pozná jeho výraz tesne pred plačom.
Vie, ako znie jeho smiech z vedľajšej izby.
Automaticky sleduje, kde je a čo robí.

A zrazu niekoľko hodín nevie.

Nemôže sa naň pozrieť.
Nevie presne, čo práve robí.
Nie je pri každom jeho malom zážitku.

Aj na toto si treba zvyknúť.

"A myslí na mňa?"

Možno vás napadne otázka, ktorú si ani nechcete priznať:

Chýbam mu tak, ako ono chýba mne?

Keď potom popoludní prídete a dieťa sa práve hrá, môže vás prekvapiť, že okamžite nepribehne.

Alebo vám učiteľka povie:

"Dnes sa krásne zahralo."

A vo vás sa na sekundu niečo pohne.

Takže ma vlastne nepotrebovalo?

Lenže schopnosť dieťaťa zaujať sa hrou, prijať pomoc iného dospelého alebo prežiť príjemnú chvíľu bez vás nehovorí, že ste preň menej dôležití.

Dieťa vás nemusí aktívne hľadať každú minútu, aby bol váš vzťah dôležitý.

Postupne si vytvára skúsenosť:

Mama odíde.

Ja tu môžem niečo zažiť.

A mama sa zase vráti.

Nemusím vedieť, čo robí každú chvíľu

Keď nám dieťa chýba, ľahko začneme hľadať spôsob, ako byť s ním aspoň trochu v kontakte.

Pozrieme aplikáciu škôlky.
Čakáme na fotografiu.
Premýšľame, či nenapísať učiteľke.
Pozeráme na hodiny.

Nie preto, že chceme dieťa kontrolovať.

Často sa iba snažíme zmenšiť vzdialenosť, ktorú práve cítime.

Informácia nám na chvíľu pomôže:

Dobre. Viem, čo robí.

Pri adaptácii rodiča však môže postupne prísť aj iná skúsenosť:

Nemusím vedieť, čo robí každú minútu, aby som vedela, že sa oň niekto stará.

To už je malý krok smerom k dôvere.

Čo robiť, keď mi veľmi chýba?

Nemusíte tento pocit zahnať.

Ani sa za každú cenu zamestnať, aby ste na dieťa nemysleli.

Môžete si jednoducho všimnúť:

"Chýba mi."

A potom pokračovať vo svojom dni.

Možno pomôže mať na začiatku malý plán.

Po odovzdaní ísť do práce.
Prejsť sa.
Zavolať niekomu blízkemu.
Dať si kávu.
Urobiť jednu konkrétnu vec, ktorú ste dlho odkladali.

Nie preto, aby ste na dieťa zabudli.

Ale aby ste si postupne vytvárali nový rytmus aj vy.

Nemusím vyplniť každé ticho dieťaťom

Prvé dni môže byť zvláštne byť doma bez neho.

Možno automaticky stíšite hlas, hoci nikto nespí.

Možno pri nákupe siahnete po jeho obľúbenom ovocí a napadne vám, že teraz sedí pri stole niekde inde.

Možno uvidíte na zemi hračku a na chvíľu vám zovrie hrdlo.

Takéto momenty nemusia znamenať, že odlúčenie nezvládate.

Sú súčasťou toho, že sa váš spoločný každodenný život mení.

Postupne sa do priestoru, ktorý vznikol, začnú vracať aj iné veci.

Vaša práca.
Vaše záujmy.
Vzťahy.
Oddych.
Myšlienky, ktoré nie sú iba o dieťati.

Nie namiesto neho.

Popri ňom.

A potom príde popoludnie

Otvoríte dvere škôlky.

Možno sa k vám rozbehne.

Možno sa usmeje a ešte potrebuje dokončiť vežu.

Možno vám okamžite začne niečo rozprávať.

A možno nepovie vôbec nič.

Vy však už viete niečo, čo ste ráno ešte len skúšali:

Boli sme niekoľko hodín od seba.

A obaja sme mali svoj deň.

To, že vám dieťa chýbalo, neznamená, že ste ho ešte nedokázali pustiť.

Možno práve naopak.

Púšťať neznamená prestať cítiť blízkosť.

Znamená postupne uniesť aj vzdialenosť.

Dieťa sa učí: "Môžem mať svoj svet, aj keď tu práve nie si."

A rodič: "Môžeš mi chýbať – a ja ťa napriek tomu môžem nechať ísť."