Keď dieťa prosí: "Mami, nechoď." - Čo sa vtedy deje s rodičom

Stojíte pri dverách triedy.

Dieťa vás drží za ruku.

Možno ste sa už objali.
Dali si pusu.
Povedali si, že poobede prídete.

Učiteľka čaká.

A práve vo chvíli, keď sa chcete otočiť, príde:

"Mami, nechoď."

Možno potichu.

Možno cez slzy.

Možno sa vám dieťa zavesí okolo krku a zopakuje:

"Prosím, zostaň."

A zrazu už nejde iba o jeho emóciu.

Niečo sa deje aj vo vás.

Keď každá časť tela hovorí: Zostaň

Možno ste si ešte doma povedali:

Dnes sa rozlúčim pokojne.

Nebudem lúčenie predlžovať.

Poviem mu, kedy prídem, objímem ho a odídem.

Lenže doma ste si to predstavovali bez jeho rúk okolo vášho krku.

Bez sĺz.

Bez hlasu, ktorý vás prosí, aby ste zostali.

Vo chvíli, keď vidíme svoje dieťa v nepohode, je prirodzené, že sa v nás objaví silná potreba niečo urobiť.

Utešiť ho.
Zobrať ho na ruky.
Ešte chvíľu zostať.

Alebo ho jednoducho vziať domov.

Vedieť, že mám odísť, a dokázať v tej chvíli odísť nie je to isté.

"Keď ma prosí, ako môžem odísť?"

Táto otázka môže byť oveľa hlbšia, než na prvý pohľad vyzerá.

Pre rodiča totiž "Mami, nechoď" nemusí znamenať iba:

Nechcem, aby si teraz odišla.

V našej hlave sa môže preložiť ako:

Potrebujem ťa a ty ma opúšťaš.

Bojím sa a ty napriek tomu odchádzaš.

Prosím ťa o pomoc a ty ma nepočúvaš.

A keď vetu dieťaťa počujeme týmto spôsobom, odísť je nesmierne ťažké.

Lenže malé dieťa svojou prosbou nemusí hodnotiť naše rodičovstvo ani nám hovoriť, čo máme urobiť.

Môže nám jednoducho oznamovať:

"Nechcem, aby sa táto príjemná a bezpečná chvíľa s tebou skončila."

Alebo:

"Tento prechod je pre mňa ťažký."

A tieto slová môžeme brať vážne bez toho, aby sme museli splniť to, o čo nás dieťa práve žiada.

Prijať emóciu neznamená zmeniť rozhodnutie

To môže byť jedna z najťažších častí ranného lúčenia.

Dieťa povie:

"Nechoď."

A rodič môže odpovedať:

"Vidím, že chceš, aby som zostala."

"Je ťažké rozlúčiť sa."

"Dám ti ešte pusu a poobede prídem."

Tým dieťaťu nehovoríme:

Nemáš byť smutné.

Ani:

Veď sa nič nedeje.

Jeho pocit prijímame.

Zároveň však zostávame pri hranici, ktorú sme nastavili:

Mama teraz odchádza.

Dieťa môže nesúhlasiť.

Môže plakať.

A rodič môže zostať láskavý aj vo chvíli, keď jeho želanie nesplní.

Prečo začneme lúčenie predlžovať

"Ešte jednu pusu."

"Tak ešte chvíľku."

"Ukáž mi, s čím sa budeš hrať."

"Počkáme, kým prestaneš plakať."

Často to robíme s dobrým úmyslom.

Chceme odísť až vtedy, keď bude dieťa pokojné.

Lenže niekedy už nečakáme iba na pokoj dieťaťa.

Čakáme na okamih, keď bude odchod znesiteľnejší pre nás.

Ak sa usmeje, môžeme odísť bez takej viny.

Ak začne stavať kocky, budeme mať dôkaz, že je v poriadku.

Ak sa prestane držať našej ruky, nebudeme mať pocit, že sme sa mu vytrhli.

A tak sa z krátkeho lúčenia môže stať desať minút ďalších objatí, vysvetľovania a nových pokusov odísť.

Nie preto, že rodič robí niečo zle.

Ale preto, že aj on sa snaží regulovať vlastnú neistotu.

Niekedy sa v tej chvíli ozve aj náš vlastný príbeh

Nie každého rodiča zasiahne "Mami, nechoď" rovnako.

Niekto cíti smútok.

Iný vinu.

Ďalší paniku.

A niekto prekvapivo hnev:

Veď už musím ísť.

Prečo to zase robí?

Ostatné deti už dávno vošli.

Naša reakcia nemusí súvisieť iba s tým, čo sa deje pred dverami škôlky.

Môže ju ovplyvňovať únava, stres, tlak času, naše predstavy o dobrom rodičovstve aj vlastná skúsenosť s odlúčením.

Preto môže byť užitočné nepýtať sa iba:

"Ako mám zastaviť jeho plač?"

Ale aj:

"Čo vo mne jeho plač spúšťa?"

Dieťa nepotrebuje, aby nám jeho smútok bol ľahostajný

Pokojný rodič neznamená rodiča bez emócií.

Nemusíte sa pri dverách usmievať spôsobom, ktorý vôbec nezodpovedá tomu, čo cítite.

Nemusíte predstierať:

"Veď je to super, nič sa nedeje!"

Dieťa môže vidieť láskavú, pevnú mamu, ktorej na ňom záleží.

Mamu, ktorá dokáže povedať:

"Viem. Chceš, aby som zostala."

A zároveň:

"Teraz idem. Poobede sa vrátim."

Rozdiel nie je v tom, či rodič cíti smútok.

Rozdiel je v tom, kto v tej chvíli nesie koho.

Dieťa nemusí dostať úlohu upokojiť rodiča, aby rodič dokázal odísť.

"Ale čo ak plače aj po mojom odchode?"

To je často myšlienka, ktorá zostane s rodičom ešte dlho po zatvorení dverí.

A preto je dôležité nespoliehať sa iba na obraz posledných desiatich sekúnd lúčenia.

Môžete sa neskôr učiteľky opýtať:

Ako dlho trvalo, kým sa upokojilo?

Dokázalo prijať jej blízkosť?

Zapojilo sa neskôr do hry?

Ako vyzerala ďalšia časť dopoludnia?

Plač pri odlúčení je dôležitá informácia.

Nie je však jedinou informáciou o tom, ako dieťa pobyt v škôlke zvláda.

Čo môže pomôcť priamo pri dverách

Nemusíte vymýšľať každý deň nové vysvetlenie.

Práve naopak.

Dieťaťu môže pomáhať, keď je lúčenie zrozumiteľné a podobné.

Napríklad:

"Teraz sa objímeme."

"Dám ti pusu."

"Mama ide do práce a príde po olovrante."

"Pani učiteľka je tu s tebou."

"Ľúbim ťa. Ahoj."

Krátke vety.

Nie preto, aby sme emóciu dieťaťa čo najrýchlejšie ukončili.

Ale preto, aby sme do náročnej chvíle nepridávali ďalšiu neistotu.

A potom treba odísť

Možno práve toto je najťažšia veta celého článku.

Pretože niekedy už rodič urobil všetko.

Objal.
Pomenoval.
Uistil.
Rozlúčil sa.

A dieťa stále hovorí:

"Mami, nechoď."

Vtedy nemusí existovať veta, po ktorej sa dieťa usmeje a spokojne vám zamáva.

Niekedy je úlohou rodiča odísť aj bez takéhoto uistenia.

Ak je dieťa v bezpečnom prostredí a môže ho prevziať dospelý, ktorému ho zverujete, lúčenie sa môže skončiť aj so slzami.

To neznamená, že slzy ignorujeme.

Znamená to, že dôverujeme tomu, že dieťa nemusí každú náročnú emóciu zvládnuť iba v našej prítomnosti.

Po zatvorení dverí

A potom možno príde vaša časť.

Sadnete si do auta a rozplačete sa.

Alebo ešte desať minút premýšľate:

Mala som zostať?

Nemala som ho vziať domov?

Čo ak si myslí, že som ho tam nechala?

Aj toto patrí k adaptácii rodiča.

Môžete si vtedy pripomenúť:

"Moje dieťa nechcelo, aby som odišla. Ja som ho počula. Uznala som, že je to preň ťažké. Rozlúčila som sa. A vrátime sa k sebe."

Nie každé dobré lúčenie je lúčenie bez plaču.

Niekedy je dobré lúčenie také, v ktorom môže dieťa povedať: "Nechcem, aby si išla."

A rodič dokáže odpovedať:

"Viem."

"A vrátim sa."

Použitá literatúra a informačné zdroje: 

AHNERT, L. – GUNNAR, M. R. – LAMB, M. E. – BARTHEL, M. 2004. Transition to Child Care: Associations With Infant–Mother Attachment, Infant Negative Emotion, and Cortisol Elevations. In: Child Development. Roč. 75, č. 3, s. 639–650. DOI 10.1111/j.1467-8624.2004.00698.x. Výskum sledoval 70 detí pred nástupom, počas adaptačnej a separačnej fázy a následne po nástupe do starostlivosti.

AHNERT, L. – PINQUART, M. – LAMB, M. E. 2006. Security of Children's Relationships With Nonparental Care Providers: A Meta-Analysis. In: Child Development. Roč. 77, č. 3, s. 664–679. DOI 10.1111/j.1467-8624.2006.00896.x. Meta-analýza zahŕňala 40 výskumov a 2 867 detí

Share