Detstvo nemusí byť bez prekážok, aby bolo šťastné

Chceme, aby boli deti šťastné. Ale pripravujeme ich aj na život?

Chceme, aby sa naše deti mali dobre.

A tak im pomáhame.

Keď sa nudia, vymyslíme program. Keď im niečo nejde, ukážeme im, ako na to. Keď sa trápia, hľadáme riešenie. Keď prichádza sklamanie, snažíme sa ho zmierniť.

Robíme to z lásky.

Veď kto by chcel vidieť svoje dieťa smutné, nahnevané alebo bezradné?

A predsa možno stojí za to položiť si otázku:

Neberieme deťom v snahe vytvoriť im šťastné detstvo práve tie skúsenosti, ktoré budú raz potrebovať, aby zvládli život?

Pretože život nebude vždy jednoduchý.

A detstvo možno nemá byť jeho dokonale vyhladenou verziou.

Keď pomoc príde príliš skoro

Predstavme si celkom obyčajnú situáciu.

Dieťa si zapína bundu.

Zips nejde.

Skúsi raz. Druhýkrát. Začína sa hnevať.

My už pritom presne vieme, čo treba urobiť. Stačí natiahnuť ruku a za dve sekundy je problém vyriešený.

A často to aj urobíme.

Nie preto, že by sme dieťaťu neverili. Ponáhľame sa. Chceme mu pomôcť. Nechceme, aby sa zbytočne trápilo.

Lenže čo všetko sa odohrá v tých niekoľkých sekundách, počas ktorých nezasiahneme?

Dieťa skúša.

Hľadá iný spôsob.

Hnevá sa.

Možno sa zastaví.

Skúsi znova.

Možno nás požiada o pomoc.

A možno sa zips napokon pohne.

"Mám!"

Je to maličkosť.

Pre dospelého takmer bezvýznamná.

Pre dieťa však môže byť jednou z mnohých drobných skúseností, z ktorých postupne vzniká niečo veľmi dôležité:

Dokážem si poradiť.

Nie všetko nepríjemné musíme odstrániť

Nuda. Čakanie. Frustrácia. Prehra. Sklamanie. Chyba.

Nechceme ich deťom zámerne pripravovať.

Ale nemusíme ich ani zakaždým odstraňovať.

Pretože nie každý nepríjemný pocit znamená, že sa deje niečo zlé.

Keď dieťa povie: "Nudím sa," nemusíme mať okamžite pripravený program.

Keď mu spadne veža, nemusíme mu ju postaviť.

Keď prehrá, nemusíme zmeniť pravidlá, aby bolo opäť spokojné.

A keď sa mu niečo nepodarí, nemusíme ho hneď presviedčať, že na tom nezáleží.

Možno na tom preň práve teraz záleží veľmi.

Môžeme byť pri ňom.

"Mrzí ťa to."

"Vidím, že si sa snažil."

"Je to ťažké."

A potom chvíľu počkať.

Nie každá emócia potrebuje riešenie.

Niektoré potrebujú predovšetkým čas a bezpečný priestor, aby mohli odznieť.

"Dokázal som to" sa nedá darovať

Môžeme dieťa povzbudzovať.

Môžeme mu hovoriť, že je šikovné, odvážne a schopné.

Môžeme mu opakovať:

"Ty to zvládneš."

Ale pocit "zvládol som to" mu odovzdať nemôžeme.

Ten vzniká zo skúsenosti.

Keď sa niečo najskôr nedarilo – a potom podarilo.

Keď dieťa nepoznalo odpoveď – a prišlo na ňu.

Keď chcelo skončiť – a skúsilo ešte raz.

Keď potrebovalo pomoc – a dokázalo si o ňu povedať.

Práve preto sú malé každodenné prekážky také dôležité.

Nie preto, aby sme deti "otužovali".

Ale preto, že pri nich môžu postupne spoznávať samé seba a svoje možnosti.

Byť nablízku neznamená robiť veci za dieťa

Možno práve tu je hranica, ktorú ako dospelí stále hľadáme.

Kedy pomôcť?

Kedy počkať?

Kedy povzbudiť?

A kedy jednoducho zostať ticho?

Neexistuje jedna odpoveď pre každé dieťa ani pre každú situáciu.

Niekedy bude dieťa potrebovať našu ruku.

Inokedy malú nápovedu.

Niekedy bude potrebovať, aby sme úlohu zjednodušili.

A inokedy potrebuje iba pár sekúnd navyše.

Podstatné možno nie je, či pomáhame, ale ako pomáhame.

Je rozdiel medzi:

"Poď, ja to urobím."

a

"Som tu. Skús to."

V oboch prípadoch sme pri dieťati.

V tom druhom mu však nechávame niečo veľmi dôležité:

priestor pre jeho vlastnú skúsenosť.

Možno sme si šťastné detstvo predstavili príliš hladké

Chceme detstvo plné pekných zážitkov.

Bez zbytočných starostí. Bez veľkých sklamaní. Bez bolesti, ktorej sa dá predísť.

A to je pochopiteľné.

Lenže šťastné detstvo nemusí znamenať detstvo, v ktorom je dieťa stále šťastné.

Môže v ňom byť aj plač.

Aj "nejde mi to".

Aj prehratá hra.

Aj rozliata voda.

Aj chvíľa, keď sa dieťa nudí a nikto mu neponúkne zábavu.

Aj veža, ktorá spadne tesne pred dokončením.

Pretože bezpečné detstvo nie je svet bez prekážok.

Je to svet, v ktorom dieťa môže primerané prekážky stretávať a pritom vedieť:

Nie som na ne sám.

A možno práve toto bude raz potrebovať

Raz nebudeme stáť pri každom zipse, ktorý nejde zapnúť.

Pri každej prehratej hre.

Pri každom odmietnutí.

Pri každej chybe.

Pri každom probléme, na ktorý nebude poznať odpoveď.

Nemôžeme pripraviť cestu tak, aby na nej nikdy nebolo nič ťažké.

Môžeme však dieťaťu počas detstva dopriať množstvo malých a bezpečných skúseností, pri ktorých postupne zisťuje:

Môžem skúšať.

Môžem urobiť chybu.

Môžem byť chvíľu sklamaný.

Môžem požiadať o pomoc.

A potom môžem pokračovať.

Možno práve toto znamená pripravovať dieťa na život.

Nie odstrániť z jeho cesty všetky vlny.

Ale byť nablízku, kým postupne zisťuje, že jeho malá loďka ich dokáže zvládnuť…