Čo vznikne, keď kvapku farby prikryjeme papierom, pritlačíme a znovu odkryjeme? Možno motýľ, zvláštna rastlina, rozprávková bytosť alebo krajina, ktorú sme vôbec neplánovali. Dekalkománia je výtvarná technika, pri ktorej sa mokrá farba prenáša medzi dvoma plochami. Jej čaro spočíva v tom, že výsledok nedokážeme úplne predvídať. Práve náhoda sa stáva súčasťou tvorivého procesu. 

Pre deti v materskej škole je dekalkománia mimoriadne príťažlivá svojím momentom prekvapenia. Dieťa nanáša farbu, papier preloží alebo prikryje druhým papierom, pritlačí – a až po jeho otvorení zistí, čo vytvorilo. Nejde pritom iba o pekný efekt. Dieťa experimentuje s množstvom farby, jej hustotou, miešaním, tlakom aj spôsobom roztláčania. Pozoruje, že rovnaký postup nemusí priniesť rovnaký výsledok.

Dôležitá je aj ďalšia fáza: Čo v vzniknutom obraze vidím?

Náhodná škvrna sa môže stať podnetom pre predstavivosť. Jedno dieťa v nej objaví motýľa, druhé tvár, ďalšie les alebo fantastické zviera.

Ako dekalkománia funguje?

Na papier nanesieme malé množstvo tekutejšej farby. Papier preložíme na polovicu alebo farebnú plochu prikryjeme druhým papierom. Jemne pritlačíme dlaňou a môžeme po povrchu prechádzať prstami. Potom papiere pomaly oddelíme. Farba sa pri stlačení rozšíri do strán a pri oddeľovaní vytvorí nepravidelné škvrny, línie, vetvenie a jemné štruktúry. Pri preložení jedného papiera na polovicu navyše vzniká približne osovo súmerný obraz.

Čo budeme potrebovať?

• výkres alebo pevnejší papier,
• temperové alebo prstové farby,
• štetce, lyžičky alebo kvapkadlá na nanášanie farby,
• podložku na ochranu pracovnej plochy,
• prípadne tenký štetec, pastelku alebo fixku na neskoršie dotvorenie.

Farba by nemala byť príliš hustá ani príliš vodová. Na začiatok je vhodné pracovať iba s dvoma alebo troma farbami, aby deti mohli dobre pozorovať ich miešanie.

Čo vidíš v škvrne?

Pri dekalkománii nemusíme deťom vopred určovať, čo majú vytvoriť. Zaujímavejšie je nechať vzniknúť farebnú štruktúru a až potom sa na ňu spoločne pozrieť.

Môžeme sa pýtať:

Čo ti tento tvar pripomína?

Čo by sa stalo, keby sme obrázok otočili?

Vidíš v ňom zviera, rastlinu alebo niečo úplne iné?

Čo by sme mohli pridať, aby sa z neho stal nový obraz?

Dieťa môže niekoľkými čiarami zvýrazniť to, čo v škvrne objavilo. Nie je však potrebné dotvárať každý odtlačok. Aj samotná abstraktná farebná kompozícia môže byť hotovým výtvarným dielom.

Skúsme experimentovať

Keď deti pochopia základný princíp, môžeme začať meniť podmienky. Raz použijeme jednu farbu, inokedy dve či tri. Vyskúšame malú a veľkú kvapku, jemné a silnejšie pritlačenie alebo rôzne druhy papiera. Zaujímavý experiment vznikne aj vtedy, keď farbu nenanesieme do stredu, ale iba na určité miesta. Deti môžu pred otvorením papiera hádať, kam sa asi farba rozšíri. Dekalkománia sa tak prirodzene mení z jednoduchého výtvarného postupu na malé skúmanie vlastností farby.

Od motýľa k abstraktnému obrazu

Najznámejšou detskou podobou tejto techniky je pravdepodobne "motýľ" – farbu nanesieme k ohybu papiera, papier preložíme a vznikne symetrický tvar pripomínajúci krídla. Pri práci s deťmi však nemusíme zostať iba pri motýľoch. Dekalkománia môže vytvárať fantastické krajiny, morské svety, koruny stromov, kvety, príšerky, rozprávkové bytosti aj čisto abstraktné obrazy. Čím menej vopred určujeme výsledok, tým viac priestoru zostáva dieťaťu na vlastné objavovanie.

Dekalkománia vo výtvarnom umení

Hoci princíp prenosu farby existoval už skôr, významné miesto získala dekalkománia v surrealizme. Surrealistov priťahovali postupy, ktoré do tvorby prinášali náhodu a umožňovali objavovať obrazy bez úplnej vedomej kontroly autora. S rozšírením dekalkománie medzi surrealistami sa výrazne spája španielsky umelec Óscar Domínguez. MoMA uchováva napríklad jeho Untitled z rokov 1936 – 1937, vytvorené dekalkomániou – prenosom gvašu na papier. Techniku používali aj ďalší surrealisti vrátane Marcela Jeana, Yvesa Tanguya či Maxa Ernsta. Práve tento princíp je zaujímavý aj pre prácu s deťmi: najskôr vytvoriť, potom pozorovať a až následne objavovať, čo nám vzniknutý obraz pripomína.

Dekalkománia tak dieťa neučí iba pracovať s farbou. Ukazuje mu, že pri výtvarnom tvorení nemusíme mať výsledok vždy naplánovaný – niekedy môže byť náhoda začiatkom nového nápadu.