♡ Čo potrebuje o mojom dieťati vedieť učiteľka odo mňa

Keď dieťa nastupuje do škôlky, chceme vedieť veľa.

Ako prebieha deň?

Čo bude robiť, keď bude plakať?

Kto mu pomôže na toalete?

Čo ak nebude chcieť jesť?

Ako sa dozviem, ako sa mu darilo?

Ale na druhej strane stojí pani učiteľka, ktorá potrebuje spoznať dieťa, ktoré práve vstúpilo do jej triedy.

A hoci má skúsenosti s deťmi, naše dieťa ešte nepozná.

Nevie, že keď povie "bolí ma bruško", niekedy tým myslí, že sa bojí.

Nevie, že keď je unavené, nechce sa pritúliť, ale potrebuje chvíľu sedieť samo.

Nevie, že na toaletu doma chodí bez problémov, ale na cudzom mieste sa hanbí povedať, že potrebuje cikať.

Nevie, že ho dokáže upokojiť plyšový medvedík, pesnička alebo jednoduchá veta:

"Maminka príde po obede."

Toto sú veci, ktoré o svojom dieťati vieme my.

A práve niektoré z nich môžu pani učiteľke prvé dni veľmi pomôcť.

Nemusím jej odovzdať celý životopis svojho dieťaťa

Keď sa povie:

"Povedzte nám niečo o svojom dieťati,"

môže byť ťažké rozhodnúť sa, čo je vlastne dôležité.

Je veselé.

Má rado autá.

Miluje babku.

Neznáša špenát.

Vie napočítať do desať.

Spáva s medvedíkom.

Má rado rozprávky o dinosauroch.

To všetko je súčasť dieťaťa.

Ale pri nástupe do škôlky môžeme premýšľať najmä nad informáciami, ktoré učiteľke pomôžu odpovedať na otázku:

"Ako tomuto konkrétnemu dieťaťu môžem pomôcť cítiť sa tu bezpečne a postupne ho spoznať?"

A vtedy sa výber trochu zjednoduší.

Čo moje dieťa upokojuje?

Toto môže byť jedna z najcennejších informácií na začiatku.

Čo doma robíme, keď je dieťa smutné?

Potrebuje objatie?

Alebo dotyk vtedy odmieta?

Pomáha mu, keď dospelý zostane nablízku a chvíľu nič nehovorí?

Má obľúbenú hračku?

Pesničku?

Vetu?

Potrebuje presne vedieť, čo bude nasledovať?

Môžeme povedať napríklad:

"Keď je veľmi rozrušená, väčšinou nechce veľa otázok. Pomáha jej, keď si k nej niekto sadne a chvíľu počká."

Alebo:

"Keď mu je smutno, často sa pýta, kedy prídem. Pomáha mu, keď mu povieme konkrétne: mama príde po olovrante."

Takáto informácia nedáva učiteľke návod:

"Takto to musíte robiť."

Dáva jej stopu:

"Toto moje dieťa už pozná ako spôsob upokojenia."

A učiteľka môže skúsiť, či mu niečo podobné pomôže aj v novom prostredí.

Ako moje dieťa ukazuje, že niečo potrebuje?

Nie každé malé dieťa príde za učiteľkou a povie:

"Prosím, potrebujem pomoc."

Jedno začne plakať.

Druhé stíchne.

Tretie sa nahnevá.

Štvrté sa začne túlať po triede.

A ďalšie bude vyzerať, že je úplne v poriadku, hoci sa potrebuje na toaletu a bojí sa to povedať.

Rodič často pozná tieto malé signály.

"Keď potrebuje cikať, začne prešľapovať, ale sám to cudziemu človeku nepovie."

"Keď je hladná, býva veľmi podráždená."

"Keď je unavený, začne všetko odmietať."

"Keď sa bojí, veľa rozpráva a robí zo seba šaša."

To sú informácie, ktoré môžu byť pre učiteľku oveľa užitočnejšie než:

"Je trochu citlivý."

Čím konkrétnejšie opíšeme, čo pri dieťati pozorujeme, tým ľahšie môže učiteľka jeho správanie čítať.

Čo má moje dieťa rado?

Možno sa nám to vedľa jedla, spánku či toalety zdá nepodstatné.

Nie je.

Záujmy dieťaťa môžu byť jedným z prvých mostov medzi známym a neznámym svetom.

Dieťa vojde do cudzej triedy.

Ale tam sú dinosaury.

Alebo plastelína.

Autíčka.

Knihy.

Kuchynka.

Puzzle.

Pesničky.

A zrazu v úplne novom priestore nájde niečo, čo už pozná a čomu rozumie.

Preto má význam povedať:

"Veľmi ho zaujímajú autá a všetko, čo má kolesá."

"Rada kreslí a pri kreslení sa často upokojí."

"Miluje zvieratá. Keď sa s niekým nevie zoznámiť, o zvieratách dokáže rozprávať veľmi dlho."

Nie preto, aby učiteľka pripravila individuálny program podľa každého detského koníčka.

Ale preto, že poznanie záujmov pomáha dospelému nadviazať s dieťaťom kontakt.

Čo je pre moje dieťa nové alebo náročné?

Možno doma zaspáva iba s nami.

Možno ešte nikdy nejedlo pri stole s dvadsiatimi deťmi.

Možno sa bojí hlasných zvukov.

Možno mu veľmi prekážajú špinavé ruky.

Možno sa bojí splachovania toalety.

Možno potrebuje viac času, keď má prejsť z jednej činnosti do druhej.

Možno mu zmeny nerobia problém vôbec.

Aj toto je dobré vedieť.

Nie preto, aby sme zo škôlky odstránili všetko, čo by mohlo byť dieťaťu nepríjemné.

Škôlka bude nová.

A dieťa sa bude postupne učiť zvládať mnoho nových situácií.

Ale je rozdiel medzi tým, keď učiteľka vidí dieťa, ktoré pri spláchnutí toalety začne plakať a nevie prečo, a tým, keď už vie:

"Doma sa hlasného spláchnutia bojí tiež."

Zrazu jeho reakcia dáva väčší zmysel.

Povedzme aj to, čo už dieťa zvláda

Keď nastupuje do škôlky, máme tendenciu rozmýšľať najmä nad problémami.

Čo nevie.

Čoho sa bojí.

Pri čom potrebuje pomoc.

Čo môže byť náročné.

Ale učiteľka potrebuje spoznať aj jeho silné stránky.

"Keď si zvykne, veľmi ľahko nadväzuje kontakt s deťmi."

"Vie si dlho skladať stavebnicu samo."

"Keď presne vie, čo bude nasledovať, zmenu zvládne veľmi dobre."

"Rado pomáha. Keď dostane malú úlohu, veľmi ho to poteší."

"Ešte sa hanbí rozprávať s dospelými, ale medzi deťmi sa zapája ľahšie."

Neodovzdávame učiteľke zoznam problémov.

Odovzdávame jej mapu dieťaťa.

A na dobrej mape nie sú zakreslené iba nebezpečné miesta.

Sú na nej aj cesty, po ktorých sa dá ísť.

Jedlo, spánok a toaleta – áno, aj tie sú dôležité

Nie všetko musí byť psychologické.

Praktické informácie môžu prvé dni veľmi pomôcť.

Ako dieťa komunikuje potrebu ísť na toaletu?

Dokáže sa samo najesť?

Sú potraviny, ktoré zo zdravotných dôvodov nesmie jesť?

Má nejaké zdravotné obmedzenie alebo inú potrebu, o ktorej musí zariadenie vedieť?

Ako obvykle zaspáva?

Spáva ešte cez deň?

Čo mu pri odpočinku pomáha?

Tu je však dôležitý rozdiel.

Informovať:

"Doma už väčšinou nespí, preto môže mať problém zaspať."

nie je to isté ako požadovať:

"Musíte zabezpečiť, aby v škôlke nespal."

Rodič prináša poznanie dieťaťa.

Učiteľka prináša poznanie prostredia, skupiny, pedagogických možností a pravidiel zariadenia.

Spolu hľadajú, čo je možné a čo dieťa potrebuje.

Povedzme aj to, keď sa doma niečo zmenilo

Nie všetky dôležité informácie sa týkajú povahy dieťaťa.

Niekedy sa niečo deje okolo neho.

Narodil sa súrodenec.

Rodina sa sťahuje.

Rodičia sa rozchádzajú.

Blízky človek je chorý.

Dieťa prestalo používať cumlík.

Začalo spať vo vlastnej izbe.

Otec je dlhšie preč.

Zomrel domáci miláčik.

Noc pred škôlkou takmer nespalo.

Nemusíme učiteľke rozprávať všetky súkromné detaily rodinného života.

Ale ak sa doma deje niečo, čo môže ovplyvniť správanie alebo prežívanie dieťaťa, krátka informácia môže veľmi pomôcť.

"Máme teraz doma väčšiu zmenu. Nemusíme to rozoberať, len chcem, aby ste vedeli, že môže byť pár dní citlivejší."

To môže úplne zmeniť spôsob, akým dospelý pochopí jeho správanie.

A čo citlivé informácie?

Tu sa rodič niekedy zastaví.

Mám jej to vôbec hovoriť?

Možno sa dieťa stále v noci pocikáva.

Možno má strach, za ktorý sa hanbí.

Možno doma prežívame niečo osobné.

Možno má dieťa vývinovú, zdravotnú alebo komunikačnú osobitosť, ktorú nechceme vysvetľovať každému.

Nemusíme učiteľke odovzdať všetko, čo o svojom dieťati vieme.

Dobrá otázka môže byť:

"Pomôže jej táto informácia lepšie pochopiť, podporiť alebo bezpečne sprevádzať moje dieťa?"

Ak áno, stojí za to premýšľať, čo potrebuje vedieť.

A pri citlivých témach nemusíme hovoriť medzi dverami pred ostatnými rodičmi.

Môžeme požiadať o súkromný rozhovor.

Nemusím všetko povedať prvý deň

Ani učiteľka nespozná naše dieťa za jedno dopoludnie.

A ani my nemusíme pri nástupe odovzdať manuál na jeho používanie.

Niektoré dôležité veci sa ukážu až časom.

Možno až v škôlke zistíme, že dieťa veľmi ťažko znáša spoločné stolovanie.

Že sa bojí požiadať o pomoc.

Že doma začne reagovať inak na odpočinok.

Že potrebuje viac prípravy na zmenu činností, než sme si dovtedy uvedomovali.

Vzťah rodiča a učiteľky preto nemusí fungovať ako jednorazové:

"Tu sú informácie o mojom dieťati."

Oveľa užitočnejšie je:

"Budeme si priebežne hovoriť, čo každý z nás spoznáva."

Práve kvalitné zahraničné štandardy raného vzdelávania stavajú partnerstvo rodiny a pedagóga na obojstrannej a priebežnej výmene informácií. Rodina prináša jedinečné poznanie dieťaťa a pedagóg pridáva svoje každodenné pozorovanie v novom prostredí.

Čo teda potrebuje učiteľka odo mňa?

Možno nie dvadsať informácií.

Skúsme si pred nástupom položiť niekoľko otázok:

Čo moje dieťa spoľahlivo upokojuje?

Ako ukazuje, že potrebuje pomoc, keď to ešte nepovie slovami?

Čoho sa bojí alebo čo ho výrazne zneisťuje?

Čo má veľmi rado a cez čo sa s ním dá ľahko nadviazať kontakt?

Pri čom potrebuje pomoc, ktorú na prvý pohľad nemusí byť vidieť?

Je niečo zdravotné, vývinové alebo praktické, čo musí učiteľka vedieť?

Deje sa teraz doma niečo, čo môže ovplyvniť jeho správanie?

A možno ešte jedna:

"Čo by som chcela, aby o mojom dieťati vedel človek, ktorý ho má utešiť vo chvíli, keď tam nebudem?"

Práve tam sa často skrýva tá najdôležitejšia informácia.