Ako si pavúčik hľadal svoj nový domov

Tam, kde slnko svietilo len málokedy, bolo jedno zvláštne miesto. Vládlo tam šero a ticho. Práve tam žil malý pavúčik. V noci si plietol pavučiny a cez deň sa na nich rád hojdal. Alebo to bolo naopak? Kto vie! Na tom mieste totiž vyzerali deň aj noc skoro rovnako. "Dopredu – dozadu, dopredu – dozadu, vpred a vzad! spieval si pavúčik pri hojdaní. Jeho tichá pesnička sa niesla dookola. Vetrík mu pri tom strapatil hlavu a občas mu veselo zapískal pri uchu. 

Pavúčik vedel, že prišla jeseň. Nepotreboval na to kalendár. Každé ráno ho navštívila hmla a na pavučine mu zanechala drobné kvapky rosy. Vyzerali ako malé perličky navlečené na nitkách. To bola nádhera! Jeseň mal pavúčik zo všetkých období najradšej. "Jupííí!" tešil sa. Keď sa pozrel do kvapiek rosy, videl v nich svoju tvár ako v maličkých zrkadlách. Keď sa usmial, usmievali sa aj všetky naraz. Keď zamračil obočie, zamračili sa tiež. Vyplazil jazyk. A čo myslíte? Zo všetkých kvapiek naňho pozerali pavúčiky s vyplazeným jazykom. Pavúčik sa rozosmial. Takto si spokojne žil vo svojom malom zrkadlovom kráľovstve. 

Jedného dňa sa opäť hojdal medzi perlami rosy. "Dopredu – dozadu, dopredu – dozadu, vpred a vzad!" Zrazu sa zem zatriasla. Kvapky rosy sa odtrhli a popadali na zem. Hojdačka sa silno rozkývala a pavúčik sa na nej ledva udržal. Taký hluk ešte nikdy nepočul. Niečo sa blížilo. Bolo to čoraz bližšie. Pavúčik si od strachu zakryl uši. Odrazu na neho pozerali veľké modré oči. Patrili dievčatku s pehavým nosom a dlhými vrkočmi. Usmievalo sa naň tak milo, až sa prestal báť. "Aha, deti, pavúčik!" povedalo ticho. "Aký je milý!" "Emily, poď už!" ozvali sa hlasy. "Čoskoro bude večer!" "Už idem!" odpovedala Emily. Potom sa ešte raz pozrela na pavúčika. "Maj sa tu dobre!" A rozbehla sa za ostatnými deťmi. Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Pavúčik nestihol povedať ani slovo. Nestihol sa ani predstaviť. Celú noc potom sedel na hojdačke a premýšľal o Emily. Počul jej hlas, smiech aj hlasy ostatných detí. Určite to boli jej kamaráti. A vtedy sa prvýkrát cítil veľmi sám.

Na druhý deň ráno boli perličky rosy opäť na svojom mieste. Hmla sa o ne počas noci postarala. Pavúčik sa z nich však tentoraz vôbec netešil. Smutne sa pozrel smerom, ktorým včera odišla Emily s ostatnými deťmi. "Musím niečo vymyslieť," povedal si. Posadil sa na hojdačku a začal sa hojdať. "Dopredu – dozadu, dopredu – dozadu, vpred a vzad!" Hojdačka sa kolísala stále rýchlejšie. "Dopredu – dozadu, vpred a vzad, mám deti rád!" Pavúčik sa odrážal čoraz vyššie. "Dopredu – dozadu, vpred a vzad, chýba mi kamarát!" A zrazu dostal nápad. "Už to mám!" Opatrne sa postavil na hojdačku. Pokrčil nohy a začal sa nakláňať. "Dopredu – dozadu, vpred! Leť, hojdačka, leť!" Hojdačka sa rozkývala tak silno, až sa odtrhla. V tej chvíli zafúkal vietor. A pavúčik letel. Letel ponad hmlu. Letel ďalej a ďalej. 

Tmavé miesto, kde celý život býval, sa pomaly strácalo v diaľke. Pavúčik žasol. Všade okolo zrazu žiarili farby. Slnko hrialo a vzduch bol príjemne teplý. Nikdy predtým nevidel taký krásny svet. Srdiečko mu bilo od vzrušenia. Vietor ho niesol stále ďalej, až priletel do veľkého parku. Na ihrisku sa tam hralo veľa detí. "Deti! Ahoj, deti!" tešil sa pavúčik. Najradšej by im zamával všetkými nohami naraz. Musel sa však pevne držať svojej pavučinky, aby nespadol. Keď bol už nízko nad zemou, jemne potiahol nitku. Pomaly klesal nižšie a nižšie. Nakoniec pristál na bielej sedmokráske uprostred zelenej lúky. "Dokázal som to!" zašepkal spokojne.

Chvíľu si oddýchol, rozhliadol sa okolo seba. Vedel, že našiel miesto, kde už nebude sám. Najskôr si nájde pekný kútik na novú pavučinu. Potom si upletie novú hojdačku. Trochu sa pohojdá na slniečku a poteší sa zo všetkých krásnych farieb. A pôjde sa predstaviť deťom. Možno sa medzi nimi hrá aj Emily.

A ak by ste chceli pavúčika niekedy stretnúť tiež, skúste sa dobre pozerať okolo seba. Slnko občas v jeseni zohreje vzduch tak príjemne, že to vonku vyzerá skoro ako v lete. Vtedy zafúka jemný vánok. A možno práve v tom vánku poletí malý odvážny pavúčik. Ponesie ho tenká pavučinka, ktorá bude vyzerať ako dlhý vlas z Emilynho vrkoča.

© Autor: Žaneta Kunštárová

Po prečítaní rozprávky môžete:

✦ pozorovať pavučiny v prírode a všímať si ich tvary, jemné vlákna či trblietavé kvapky rosy,

✦ spoznávať svet pavúkov, ich stavbu tela, spôsob života a miesta, kde si vytvárajú svoje siete,

✦ rozprávať sa o hmle, rose, vetre a babom lete a hľadať tieto prírodné javy počas pobytu vonku,

✦ tvoriť jednoduché pavučiny a pavúčiky pomocou kreslenia, lepenia, modelovania či práce s vláknami,

✦ zahrať sa na pavúčiky – liezť, hojdať sa, prekonávať prekážky a nechať sa v pohybových hrách "unášať vetrom",

✦ rozvíjať pozorovanie, jemnú motoriku, priestorovú orientáciu a tvorivosť prostredníctvom jednoduchých hier a výtvarných činností,

✦ rozprávať sa o tom, ako sa pavúčik cítil, keď bol sám, keď stretol Emily, keď opúšťal svoj domov a keď objavil nové miesto,

✦ premýšľať o kamarátstve, odvahe a prijímaní nových vecí a prepájať pavúčikove zážitky s vlastnými skúsenosťami detí,

✦ znovu prežiť príbeh prostredníctvom rozprávania, pohybu, tvorenia a spoločného objavovania prírody.

Rozprávka sa skončila, ale dobrodružstvo sa práve začína!

Poďte spolu s pavúčikom tvoriť, objavovať, hrať sa a skúmať svet okolo seba. Pripravili sme pre vás ucelený projekt plný aktivít, ktoré môžete realizovať doma aj v materskej škole.