Ako povedať učiteľke, čoho sa obávam

Ráno odovzdáme dieťa pri dverách.

Možno plače. Možno sa nás pevne drží. Možno už neplače vôbec, ale doma sa každý večer pýta:

"A zajtra musím zase do škôlky?"

A v nás rastie otázka.

Je to ešte súčasť adaptácie?
Niečo mu tam prekáža?
Mám to povedať pani učiteľke?

Potom prídeme popoludní.

Vo dverách stoja ďalší rodičia. Učiteľka pomáha jednému dieťaťu, druhé jej niečo rozpráva a naše už beží k nám.

A my sa opýtame:

"Všetko v poriadku?"

"Áno."

Usmejeme sa, poďakujeme a odídeme.

A to, čo sme sa naozaj chceli opýtať, zostane s nami cestou domov.

Niekedy je najťažšie rozhovor vôbec začať

Možno nechceme pôsobiť ako rodič, ktorý všetko rieši.

Možno máme pocit, že pani učiteľka má na starosti veľa detí a nemôže sa venovať každej našej neistote.

Možno sa bojíme, že naša otázka bude znieť ako kritika.

Alebo nechceme byť "ten rodič", ktorý každý deň stojí vo dverách a niečo potrebuje.

A tak čakáme.

Lenže počas adaptácie poznáme každý inú časť príbehu.

My vidíme dieťa doma. Učiteľka ho vidí v škôlke.

A niekedy až keď tieto dva obrazy spojíme, začneme lepšie rozumieť tomu, čo dieťa prežíva.

Nemusím vedieť, čo sa deje. Stačí povedať, čo vidím.

Keď máme o dieťa obavu, naša myseľ sa ju prirodzene snaží vysvetliť.

"Asi sa tam necíti dobre."

"Možno sa bojí pani učiteľky."

"Určite celý deň plače."

"Tá škôlka je naňho asi ešte priveľa."

Lenže doma vidíme iba jednu časť jeho dňa.

Preto môže byť užitočné nezačať rozhovor záverom, ale tým, čo konkrétne pozorujeme.

Namiesto:

"On tú škôlku veľmi zle znáša."

môžeme povedať:

"Posledné tri rána začal plakať už doma, keď sa ideme obliekať. Predtým to nerobil. Chcela by som vedieť, čo si všímate vy po mojom odchode."

Nehovoríme učiteľke, čo sa podľa nás v škôlke deje.

Prinášame jej kúsok obrazu, ktorý vidíme doma.

A dávame jej priestor pridať ten svoj.

"Mám obavu…" je úplne legitímna veta

Nemusíme svoju neistotu skrývať za množstvo otázok.

Niekedy môžeme jednoducho povedať:

"Chcela by som vám povedať, z čoho mám momentálne trochu obavu."

Alebo:

"Všimla som si doma jednu zmenu a rada by som vedela, či pozorujete niečo podobné aj vy."

"Neviem, či to súvisí so škôlkou. Zaujímal by ma váš pohľad."

"Mohli by sme sa niekedy krátko porozprávať o tom, ako zvláda adaptáciu?"

Takýto rozhovor nemusí byť sťažnosťou.

A už vôbec nemusí znamenať:

"Neverím vám."

Môže znamenať:

"Poznáme to isté dieťa v dvoch rôznych svetoch. Poďme si povedať, čo každý z nás vidí."

Hovorme o tom, čo vidíme, nie o tom, čo predpokladáme

Je rozdiel medzi vetami:

"V škôlke sa mu niečo nepáči."

a

"Posledný týždeň sa každý večer pýta, či zajtra musí ísť do škôlky."

Alebo:

"Je zo škôlky vystresovaný."

a

"Od nástupu sa večer ťažšie upokojuje a posledné dni sa v noci budí."

Alebo:

"Bojí sa vás."

a

"Včera doma povedal, že sa zľakol, keď ste zvýšili hlas. Chcela by som pochopiť, čo sa vtedy stalo."

V prvých vetách už máme vysvetlenie.

V druhých prinášame informáciu.

A to je pre spoločný rozhovor oveľa lepší začiatok.

Učiteľka môže poznať dieťa, ktoré my ešte nepoznáme

Toto môže byť počas adaptácie zvláštne.

Ráno máme pred sebou dieťa, ktoré nás objíma a plače:

"Mami, nechoď."

Odchádzame s obrazom jeho slzavých očí.

A o niekoľko hodín nám pani učiteľka povie:

"O chvíľku sa upokojil a potom sa išiel hrať."

Niekedy je pre rodiča dokonca ťažké tomu uveriť.

Ako mohol byť o chvíľu v poriadku, keď bol pri mojom odchode taký nešťastný?

Ale obe veci môžu byť pravdivé.

Dieťaťu môže byť pri lúčení veľmi smutno.

A zároveň môže o chvíľu prijať podporu iného dospelého, zaujať ho hra a prežiť peknú časť dňa.

Preto potrebujeme oba pohľady.

Čo vidím ja pred dverami.

A:

Čo vidí učiteľka po ich zatvorení.

Nehľadajme iba vetu "Všetko je v poriadku"

Niekedy sa pani učiteľky pýtame:

"Ako bolo?"

Ale v skutočnosti túžime počuť:

"Nebojte sa. Všetko je v poriadku."

Tá veta môže priniesť veľkú úľavu.

Ak však máme konkrétnu obavu, viac nám môžu pomôcť konkrétne informácie.

Ak sa dieťa ráno veľmi ťažko lúči:

"Čo sa deje po mojom odchode?"

"Čo mu pomáha upokojiť sa?"

"Vyhľadá vás, keď potrebuje pomoc?"

"Zapojí sa potom do hry?"

"Sú počas dňa situácie, ktoré sú preň opakovane náročné?"

"Všimli ste si za posledné dni nejakú zmenu?"

Zrazu nehľadáme potvrdenie, že všetko je dobré alebo zlé.

Snažíme sa pochopiť dieťa.

Nemusíme všetko riešiť medzi dverami

Niektoré veci sa dajú povedať za minútu.

"Dnes v noci zle spal, možno bude unavenejší."

"Ráno nechcel raňajkovať."

"Dnes sa lúčilo ťažšie než zvyčajne."

Ale niektoré rozhovory potrebujú viac priestoru.

Ak stojíme pri dverách triedy, okolo prichádzajú ďalšie deti a učiteľka sa im potrebuje venovať, nemusí byť vhodná chvíľa otvárať niečo citlivé.

Môžeme jednoducho povedať:

"Potrebovala by som sa s vami pokojne porozprávať o tom, čo posledné dni pozorujeme doma. Kedy by vám to vyhovovalo?"

Nie všetko musí byť vyriešené hneď.

Niekedy je dôležitejšie vytvoriť si na rozhovor dobré podmienky.

Čo ak s učiteľkou nesúhlasím?

Aj to sa môže stať.

My máme pocit:

"Je toho naňho zatiaľ priveľa."

A učiteľka vidí dieťa, ktoré sa po chvíli zapojí a počas dňa funguje dobre.

Alebo naopak.

Učiteľka si všimne niečo, čo doma vôbec nevidíme.

Spolupráca neznamená, že rodič a učiteľka budú každú situáciu vnímať rovnako.

Možno nemusíme hneď rozhodnúť:

Kto z nás má pravdu?

Oveľa užitočnejšia môže byť otázka:

"Čo môžeme najbližšie dni sledovať obe?"

Napríklad:

Ako dlho trvá ranné rozrušenie?

Čo dieťaťu pomáha?

Ako sa správa doma popoludní?

Mení sa jeho spánok?

Začína hovoriť o deťoch alebo učiteľke?

Objavujú sa počas dňa chvíle, keď pôsobí uvoľnene?

A potom sa k tomu môžeme po niekoľkých dňoch vrátiť.

A čo ak sa bojím, že budem "problémový rodič"?

Možno práve preto niektoré otázky zostávajú nevypovedané.

Nechceme pôsobiť úzkostne.

Nechceme učiteľke hovoriť, ako má robiť svoju prácu.

Nechceme, aby mala pocit, že jej neveríme.

Ale veta:

"Toto som si všimla a robí mi to starosť."

nie je to isté ako:

"Robíte niečo zle."

A otázka:

"Ako to vidíte vy?"

nie je kontrola.

Je to pozvanie k rozhovoru.

Rodič pozná dieťa z jedného prostredia.

Učiteľka ho postupne spoznáva v inom.

Ani jeden z týchto pohľadov nemusí byť úplný.

Spolu však môžu vidieť viac.