Ako gumáky objavili čaro dažďa

V malej predsieni pri dverách bývali dva žlté gumáky.

Boli si podobné ako dve kvapky vody. Oba boli žlté, oba mali čiernu podrážku a na oboch sa po bokoch leskli drobné kvapky po poslednej prechádzke.

Napriek tomu boli každý úplne iný.

Jeden gumák miloval dobrodružstvá.

Len čo začul za oknom vietor, hneď sa naklonil k dverám.

"Poďme von!"

Keď začul dážď, poskočil ešte vyššie.

"Poďme von hneď!"

A keď niekde zbadal mláku, najradšej by do nej skočil ešte skôr, než by si všimol, aká je hlboká.

Druhý gumák bol opatrnejší.

Pred každým krokom sa najprv dobre pozrel.

"A čo ak je vonku zima?"

"A čo ak sa pošmykneme?"

"A čo ak je tá mláka príliš hlboká?"

Odvážny gumák sa vždy zasmial.

"Veď práve preto to musíme zistiť!"

Jedného jesenného rána sa za oknom zatiahla obloha.

Sivé oblaky viseli nízko nad strechami a vietor naháňal po chodníku žlté a červené listy.

Potom na okno dopadla prvá kvapka.

"Ťuk."

Za ňou druhá.

"Ťuk-ťuk."

A o chvíľu už dážď bubnoval na parapet.

"Ťuk-ťuk-ťuk-ťuk!"

Odvážny gumák od radosti podskočil.

"Počuješ to? Volá nás dážď!"

Opatrný gumák sa pozrel cez okno.

"Mne sa zdá, že skôr hovorí, aby sme zostali doma."

"Ale kdeže! Poď!"

Dvere sa otvorili a oba gumáky sa ocitli vonku.

Sotva urobili niekoľko krokov, ponad chodník preletel veľký oranžový list.

"Fííí!"

Vietor ho zdvihol do vzduchu.

"Chytíme ho!" vykríkol odvážny gumák.

A rozbehol sa.

"Počkaj!" volal za ním opatrný.

List tancoval raz doprava, raz doľava.

Gumáky cupitali za ním.

Dup-dup! Dup-dup!

Zrazu list preletel ponad malú mláku.

Odvážny gumák nezaváhal.

"Čľup!"

Voda vystriekla na všetky strany.

Opatrný gumák zastal tesne pred mlákou.

"Ty si do nej naozaj skočil?"

"Samozrejme!"

"A čo bolo na dne?"

Odvážny gumák sa zamyslel.

"No... chodník."

Opatrný gumák sa na mláku pozrel ešte raz.

Opatrne do nej vložil špičku.

"Čľap."

Nič strašné sa nestalo.

Skúsil druhú.

"Čľap."

Potom urobil malý skok.

"Čľup!"

Na žltom boku mu pristála kvapka vody.

Gumák prekvapene zamrkal.

A potom sa usmial.

"To bolo celkom zábavné."

Odvážny gumák sa rozžiaril.

"Ja som ti to hovoril!"

Pokračovali ďalej.

Dážď padal na cestu, trávu aj zem. V jamkách a priehlbinách sa zbierala voda a mláky boli čoraz väčšie.

A potom ju uvideli.

Najväčšiu mláku zo všetkých.

Odvážnemu gumáku sa rozšírili oči.

"Tá je úžasná!"

Opatrný gumák si ju obzeral.

"Tá je obrovská."

"Presne!"

Odvážny gumák cúvol.

Raz.

Dvakrát.

A rozbehol sa.

Dup! Dup! Dup!

"Počkaj!"

Neskoro.

Odrazil sa.

Na chvíľu sa ocitol vo vzduchu.

A potom—

"ČĽUP! ČĽAP! ŽBLNK!"

Voda vyletela vysoko do vzduchu.

Kvapky pristáli na chodníku, na listoch aj na opatrnom gumáku.

Chvíľu bolo ticho.

Potom sa opatrný gumák rozosmial.

"Ešte raz!"

Tentoraz sa rozbehli obaja.

Dup-dup-dup!

"ČĽUP!"

Jedna mláka.

"ČĽAP!"

Druhá.

"ŽBLNK!"

Tretia.

Opatrný gumák už ani na chvíľu nezastal.

"Pozri!" zavolal. "Tam je ďalšia!"

A rozbehol sa dopredu.

Odvážny gumák chcel byť, samozrejme, prvý.

Zbadal tmavé miesto pri kraji chodníka.

"Mláka!"

"Počkaj," ozval sa opatrný gumák. "Tá vyzerá nejako—"

"ČĽUP!"

Odvážny gumák skočil.

Lenže tentoraz voda nevystriekla.

Ozvalo sa iba:

"Čvacht."

Gumák sa pokúsil pohnúť.

Nič.

Skúsil to ešte raz.

"Čvacht... čvacht..."

"Ehm."

Opatrný gumák prišiel bližšie.

"Čo sa stalo?"

"Myslím, že som uviazol."

Nebola to obyčajná mláka.

Bolo tam husté, lepkavé blato.

Odvážny gumák zabral zo všetkých síl.

"Hnnng!"

Ani sa nepohol.

"Asi som sa mal najprv pozrieť," priznal potichu.

Opatrný gumák sa na blato chvíľu díval.

Potom obišiel jeho okraj a našiel pevnejšie miesto.

"Skús sa nakloniť ku mne."

"Takto?"

"Ešte trošku."

Odvážny gumák sa naklonil.

Opatrný sa zaprel.

Raz.

Dvakrát.

"Čvacht!"

A odvážny gumák vyskočil z blata.

Obaja sa prekotúľali na mokrý chodník.

Chvíľu na seba pozerali.

A potom sa rozosmiali.

"Zachránil si ma!"

Opatrný gumák sa usmial.

"Niekedy je dobré najprv sa pozrieť."

Odvážny prikývol.

"A niekedy je dobré skúsiť skočiť."

"Ale nie rovno do blata."

"Dohodnuté."

Po chvíli dážď zoslabol.

Ťuk... ťuk... ťuk...

A potom prestal úplne.

Medzi oblakmi sa objavil kúsok svetlej oblohy.

Na konároch sa ligotali kvapky a v mlákach sa odrážali žlté a červené listy.

Gumáky zostali chvíľu stáť.

Odvážny gumák sa pozrel na svojho kamaráta.

"Vieš, čo som dnes zistil?"

"Že blato je lepkavé?"

"Aj to."

Zasmiali sa.

"Ale hlavne to, že je dobré mať pri sebe niekoho, kto si všimne veci, ktoré ja prehliadnem."

Opatrný gumák sa usmial.

"A ja som zistil, že niekedy nemusím všetko tak dlho skúmať."

Pred nimi zostala posledná mláka.

Obaja sa na ňu pozreli.

Potom na seba.

Opatrný gumák sa tentoraz spýtal prvý:

"Skočíme?"

Odvážny sa rozžiaril.

"Skočíme!"

Rozbehli sa.

Dup! Dup! Dup!

A spolu skočili doprostred mláky.

"ČĽUP! ČĽAP! ŽBLNK!"

Voda vyletela na všetky strany.

A dva žlté gumáky sa smiali tak hlasno, akoby práve objavili to najväčšie tajomstvo jesene.

Možno aj objavili.

Pretože odvtedy už opatrný gumák vedel, že odvaha neznamená nebáť sa vyskúšať niečo nové.

A odvážny gumák vedel, že opatrnosť nie je zbabelosť.

A obaja pochopili ešte niečo.

Hoci vyzerali takmer rovnako, vôbec nemuseli byť rovnakí.

Práve preto si totiž dokázali tak dobre pomáhať.Vložte svoj text

© Autor: Žaneta Kunštárová