Ako genetika ovplyvňuje fyzický vývin dieťaťa

Prečo sú niektoré deti od narodenia vyššie, iné drobnejšie? Prečo dve rovnako staré deti rastú rozdielnym tempom a prečo sa líšia svojou telesnou stavbou či pohybovými schopnosťami?  Časť odpovede sa ukrýva v genetickej výbave. Gény však nepredstavujú presný plán, podľa ktorého sa musí telo dieťaťa vyvinúť. Fyzický vývin je výsledkom vzájomného pôsobenia genetických predispozícií, biologického dozrievania a podmienok, v ktorých dieťa rastie. V období od narodenia do približne šiestich rokov je toto vzájomné pôsobenie mimoriadne dobre viditeľné. Organizmus intenzívne rastie, menia sa telesné proporcie, dozrieva nervová sústava a dieťa získava množstvo nových pohybových skúseností. Genetika je dôležitou súčasťou tohto procesu – nie však jeho jediným vysvetlením.

Čo dieťa dostáva do genetickej výbavy?

Dieťa zdedí približne polovicu svojej DNA od matky a polovicu od otca. Neznamená to však, že polovicu výšky "zdedí po mame" a polovicu "po otcovi". Väčšina vlastností súvisiacich s telesným vývinom je oveľa zložitejšia. Napríklad telesná výška je polygenická vlastnosť. To znamená, že ju neovplyvňuje jeden gén, ale veľké množstvo genetických variantov, pričom každý z nich prispieva k výsledku iba malou mierou. Veľká genetická štúdia zahŕňajúca viac ako päť miliónov ľudí identifikovala vyše 12 000 bežných genetických variantov spojených s telesnou výškou. 

Genetická výbava sa podieľa aj na telesných proporciách, stavbe kostry, zložení tela a ďalších biologických charakteristikách, ktoré ovplyvňujú spôsob, akým organizmus rastie. Genetická predispozícia však nie je to isté ako vopred určený výsledok.

Gény ovplyvňujú rastový potenciál, prostredie jeho realizáciu

Pri fyzickom vývine je užitočné uvažovať o genetickej výbave skôr ako o biologických možnostiach než o presnom návode.

To, ako sa tieto možnosti prejavia, súvisí aj s podmienkami vývinu. Význam majú napríklad:

• výživa,
• zdravotný stav,
• hormonálne procesy,
• spánok a regenerácia,
• pohybová aktivita,
• prenatálne podmienky,
• dlhodobý stres a celkové životné podmienky dieťaťa.

Význam prostredia dobre ukázala aj rozsiahla štúdia WHO, na základe ktorej vznikli medzinárodné rastové štandardy pre deti od narodenia do piatich rokov. Do výskumu boli zaradené zdravé deti z Brazílie, Ghany, Indie, Nórska, Ománu a USA vyrastajúce v podmienkach podporujúcich zdravý rast.

Napriek rozdielnemu geografickému a etnickému pôvodu mali deti pri priaznivých podmienkach veľmi podobné rastové vzorce. Tento poznatok je dôležitý: najmä v prvých rokoch života nemožno rozdiely v raste vysvetľovať iba genetikou alebo pôvodom dieťaťa.

Prečo teda deti rovnakého veku nie sú rovnako vysoké?

Pretože každé dieťa má jedinečnú kombináciu genetických variantov a zároveň vlastnú vývinovú históriu. Rozdiely vo výške medzi deťmi sú preto prirodzené. Genetické štúdie ukazujú, že s pribúdajúcim vekom sa genetický podiel na rozdieloch v telesnej výške stáva výraznejším. V ranom období života však zohrávajú veľkú úlohu aj prenatálne a ďalšie environmentálne faktory. To tiež vysvetľuje, prečo nemožno z výšky malého dieťaťa jednoducho vypočítať, aké vysoké bude v dospelosti. Výška rodičov poskytuje určitú informáciu o genetickej predispozícii, nejde však o presnú predpoveď.

Pre pedagogickú prax je ešte dôležitejší iný záver: výška dieťaťa nevypovedá o jeho celkovej vývinovej úrovni. Vyššie štvorročné dieťa nemusí byť motoricky zdatnejšie, emocionálne zrelšie ani samostatnejšie ako jeho nižší rovesník. Telesný vzhľad preto nemá byť dôvodom, aby sme od jedného dieťaťa očakávali viac a od druhého menej.

Čo znamená, keď vedci hovoria, že výška je "dedičná"?

Pri genetike sa často stretávame s údajmi o heritabilite – dedičnosti určitej vlastnosti. Tento pojem sa ľahko interpretuje nesprávne. Ak výskum napríklad zistí vysokú heritabilitu telesnej výšky, neznamená to, že konkrétne dieťa má určité percento svojej výšky "dané génmi" a zvyšok prostredím. Heritabilita je štatistický údaj. Vyjadruje, aká časť rozdielov medzi ľuďmi v určitej skúmanej populácii a v určitých podmienkach súvisí s genetickými rozdielmi. Môže sa preto meniť podľa veku, populácie aj životných podmienok. Údaj o dedičnosti nemožno použiť na určenie možností konkrétneho dieťaťa. Toto rozlíšenie je dôležité aj pri ďalších vlastnostiach. Keď výskum zistí genetický vplyv na určitú schopnosť, neznamená to, že schopnosť nemožno rozvíjať.

Genetika a motorický vývin

Genetické a biologické faktory sa podieľajú aj na motorickom vývine dieťaťa. Ovplyvňujú dozrievanie nervového systému, telesné proporcie, svalovo-kostrový systém a ďalšie procesy potrebné na riadenie pohybu. Výskumy dvojčiat ukazujú, že rozdiely v načasovaní raných motorických míľnikov majú genetickú aj environmentálnu zložku. Konkrétna pohybová zručnosť však nie je jednoducho "zapísaná v génoch". Chôdza, beh, skákanie, lezenie, udržiavanie rovnováhy, hádzanie či manipulácia s predmetmi vznikajú postupným prepájaním biologického dozrievania so skúsenosťou. Dieťa potrebuje pohyb skúšať, opakovať, prispôsobovať a zdokonaľovať. Preto sa aj dve deti s podobnými telesnými predpokladmi môžu v motorických schopnostiach líšiť podľa toho, aké skúsenosti a príležitosti na pohyb získali. Biologické predispozície vytvárajú podmienky. Skúsenosť pomáha rozvíjať schopnosti.

Gény a prostredie nemožno od seba úplne oddeliť

Staršia predstava, podľa ktorej sú niektoré vlastnosti "vrodené" a iné "získané", je príliš jednoduchá. Moderná vývinová biológia pracuje s tým, že gény a prostredie počas vývinu neustále interagujú. Jedným z mechanizmov tejto interakcie je epigenetická regulácia – procesy ovplyvňujúce aktivitu génov bez zmeny samotnej sekvencie DNA. Neznamená to, že konkrétnou aktivitou môžeme dieťaťu "zapnúť správne gény". Takéto vysvetlenie epigenetiky by bolo zavádzajúce. Podstatný je širší poznatok: vyvíjajúci sa organizmus reaguje na podmienky, v ktorých rastie. Pre zdravý fyzický vývin preto nie je dôležitá iba genetická výbava, ale aj dostatočná výživa, zdravotná starostlivosť, spánok, bezpečie, pohyb a príležitosti na aktívne skúmanie prostredia.

Čo z toho vyplýva pre učiteľa materskej školy?

Učiteľ genetickú výbavu dieťaťa nepozná a ani ju nepotrebuje poznať. Poznatky o genetike sú pre pedagogickú prax užitočné najmä preto, že pomáhajú správne chápať individuálnu variabilitu detského vývinu.

V jednej triede môžu byť dve deti rovnakého chronologického veku, ktoré sa výrazne líšia výškou, telesnými proporciami, silou alebo pohybovou istotou. Samotný rozdiel ešte neznamená, že vývin jedného z nich nie je v poriadku.

Pre učiteľa je preto vhodné:

• nevytvárať očakávania podľa telesnej výšky alebo stavby tela dieťaťa,
• neporovnávať deti iba podľa jednej pohybovej schopnosti,
• sledovať individuálne napredovanie dieťaťa v čase,
• poskytovať rôznorodé pohybové skúsenosti,
• prispôsobovať náročnosť činností aktuálnym možnostiam dieťaťa,
• rozlišovať medzi prirodzenou vývinovou variabilitou a dlhodobo pretrvávajúcimi ťažkosťami.

Ak vzniknú pochybnosti o raste alebo telesnom vývine dieťaťa, diagnostika nepatrí do kompetencie učiteľa. Veľmi cenné však môže byť jeho systematické pozorovanie a konkrétny opis toho, čo sa u dieťaťa mení alebo dlhodobo nemení.

Genetika nevysvetľuje všetko – a neurčuje hranice dieťaťa

Poznanie genetických vplyvov nám pomáha pochopiť, prečo sa deti od začiatku života líšia. Nemalo by však viesť k presvedčeniu, že ich ďalší vývin je vopred rozhodnutý. Dieťa neprichádza na svet s hotovým výsledkom svojho fyzického vývinu. Prichádza s určitou biologickou výbavou, ktorá sa ďalej rozvíja v neustálom kontakte s prostredím. Pre učiteľa materskej školy je preto najdôležitejšie rešpektovať prirodzenú variabilitu detí a vytvárať také prostredie, v ktorom má každé dieťa dostatok príležitostí pohybovať sa, skúšať svoje možnosti a postupne napredovať.