Ako bublinka spoznala jesenné tajomstvo

Veľká novina – v liste na strome žila bublinka. Kým bola len malilinkou bublinkou, maličký bol aj list, jej domov. Ako list rástol, zväčšoval sa aj jej domček. Až bol z neho celý spletitý svet chodbičiek. Viedli krížom-krážom ako bludisko. No stratiť sa v ňom nedalo. Všetky chodbičky totiž viedli k jediným dverám. Vyzerali ako brána do kráľovského zámku. Boli mohutné, bohato zdobené a uprostred mali malé okienko. Zatvárali sa na závoru a zamykali zlatým kľúčikom. Bublinka nimi ešte nikdy neprešla. Takmer každý deň sa pri nich na chvíľu zastavila. Niekedy priložila uško k okienku. Zdalo sa jej, akoby spoza dverí počula tichý smiech. Inokedy sa jej zazdalo, že tam niekto cupká. "Ktovie, kto tam býva?" zašepkala si. Potom sa vždy usmiala a odkotúľala späť. Na otvorenie dverí ešte nenašla odvahu.

Veď aj doma mala stále čo robiť. Tam, kde boli chodby široké, veselo sa gúľala. Tam, kde boli úzke, stiahla sa v páse a vyzerala ako húsenička. Keď prišla na koniec chodbičky, otočila sa a odkotúľala späť. Keď svietilo slniečko, cez malé dierky v liste prenikali zlaté lúče. Bublinka ich preskakovala ako švihadlo a prepletala sa medzi nimi ako medzi svietiacimi stĺpikmi. Keď pršalo, cez dierky kvapkala voda. Na chodbičkách sa robili mláčky. Vtedy si obula gumáky a veselo čľapkala z mláčky do mláky.

Prišla jeseň. Pršalo veľa dní. Bublinka si obliekla pršiplášť a vybrala sa na svoju obľúbenú prechádzku. Chodbičky boli mokré, ligotali sa a ona sa po nich pomaly kotúľala. Ani nevedela ako, znovu stála pred veľkými dverami. Vtom začula hlasy. Naozaj! Opatrne nazrela cez malé okienko. "Akú chceš?" ozval sa veselý hlások. "Tlieskanú!" odpovedal druhý. Srdiečko sa jej rozbúchalo. Čo ak tam niekoho vyruší? Čo ak ju nebudú chcieť? Na chvíľku zaváhala. Potom sa zhlboka nadýchla. Otočila zlatým kľúčikom. Cvak... Závora sa pohla. Cvak... Dvere sa pomaličky otvorili. Za nimi stálo niekoľko veselých bubliniek. Jedna mala šatkou zaviazané oči. "Ahojte!" pozdravila ich nesmelo. "Pšššt," zašepkali jej so smiechom. "Hráme sa." Tichučko tlieskali do dlaní a po špičkách chodili okolo. "Mám ťa!" zvolala zrazu bublinka so zaviazanými očami. Všetky sa rozosmiali. "Poď sa hrať s nami!" Od tej chvíle mala bublinka za dverami nové kamarátky. Každý deň sa spolu smiali, hrali a objavovali nové zákutia. 

Jedného rána však bolo v domčeku nezvyčajne chladno. Voda v chodbách zamrzla. Bublinka sa s úsmevom rozbehla. Šmyk! Kĺzala sa po ľade. Rýchlejšie. A ešte rýchlejšie. Až sa so smiechom dokĺzala k dverám. Otvorila ich. No zostala stáť ako prikovaná. Chodbička za dverami zmizla. Nezostala po nej ani jediná dierka. "Kam sa podela?" čudovala sa. Vtom zafúkal vietor. Najprv len jemne. List sa ticho pohojdával. Potom zafúkal silnejšie a list sa roztočil. Raz na jednu stranu. Raz na druhú. Bublinka sa pevne chytila rámu dverí. Fííí! List sa odtrhol zo stromu. Lietal vzduchom sem a tam, tancoval s vetrom a pomaly sa znášal dolu. Keď napokon mäkko pristál na zemi, bublinka vykukla von. Urobila jeden malý krok cez prah. A zrazu... začala sa vznášať. Spolu s ňou sa do výšky vznášali aj všetky jej kamarátky. Stúpali vyššie a vyššie. Až takmer k obláčikom. Vtedy sa bublinka usmiala. "Tak toto je jesenné tajomstvo! Keď list spadne zo stromu, jeho dobrodružstvo sa ešte len začína."

A že je tých bludiskových listov škoda? Veru nie! Pod stromom si z nich spravil teplý domček malý ježko. Zahrabal sa hlboko do voňavých lístkov a spokojne zaspal. A kto vie? Možno si aj on raz v ich urobí tajomné bludisko.