Už viem, že pre mňa prídeš: Dôvera dieťaťa v návrat rodiča

Na začiatku odchod rodiča znamená veľkú neistotu.

Mama odišla.

Ocko zmizol za dverami.

Kde je?

Kedy príde?

Naozaj sa vráti?

Dieťa ešte nemá dostatok skúseností s tým, ako vyzerá deň v materskej škole. Preto môže rodiča hľadať pri dverách, opakovane sa naňho pýtať alebo reagovať na každý zvuk z chodby.

Postupne však zažíva stále ten istý príbeh:

Rodič odíde.

Deň pokračuje.

A rodič sa vráti.

Z opakovanej skúsenosti sa pomaly rodí dôvera.

Prečo sa dieťa stále pýta, kedy príde mama?

Nemusí ísť iba o otázku času.

Keď sa dieťa opakovane pýta:

"Kedy príde mama?"

môže sa v skutočnosti uisťovať:

"Stále platí, že príde?"

Pre dospelého je odpoveď samozrejmá.

Pre dieťa sa táto istota ešte len vytvára.

Preto mu pokojná a opakovaná odpoveď môže pomôcť viac než snaha presvedčiť ho, aby už na rodiča nemyslelo.

Rozumie dieťa tomu, keď povieme "o tretej"?

Malé dieťa ešte nemusí rozumieť času tak ako dospelý.

Oveľa zrozumiteľnejšie môžu byť udalosti jeho dňa:

"Po obede príde ocko."

"Najskôr sa vyspíme a potom príde mama."

Dieťa si postupne vytvára mapu:

hra → obed → odpočinok → rodič

To, čo bolo nejasným čakaním, dostáva zrozumiteľnejšie body.

Máme dieťa odvádzať od myšlienok na rodiča?

Nemusíme.

Cieľom adaptácie nie je, aby dieťa na rodiča zabudlo.

Keď povie:

"Chcem mamu."

nemusíme okamžite odpovedať:

"Ale pozri, aké krásne autíčko!"

Môžeme najskôr uznať jeho prežívanie:

"Chýba ti mama. Príde po teba po odpočinku. Teraz som tu s tebou ja."

Dôvera v materskú školu nemusí vzniknúť tým, že rodiča vytlačíme z detskej mysle.

Dieťa môže na rodiča myslieť a zároveň sa postupne cítiť bezpečne aj bez jeho prítomnosti.

Čo ak dieťa stále kontroluje dvere?

Aj to môže byť spôsob uisťovania.

Najskôr možno sleduje každý pohyb na chodbe.

Neskôr sa zahrá a k dverám sa pozrie iba občas.

Potom sa pri hre zabudne na dlhší čas.

A jedného dňa už nemusí kontrolovať vôbec.

Neznamená to, že rodiča potrebuje menej.

Znamená to, že jeho návrat už nemusí neustále strážiť.

Čo pomáha budovať dôveru v návrat rodiča?

Predovšetkým pravdivosť a predvídateľnosť.

Ak povieme:

"Mama príde po obede,"

dieťa potrebuje zažívať, že sa na takúto informáciu môže spoľahnúť.

Nepomáha preto sľubovať:

"Mama už ide,"

ak to nevieme.

Ani:

"O chvíľku je tu,"

keď dieťa čakajú ešte celé hodiny.

Krátka pravdivá informácia môže byť menej upokojujúca v tej chvíli, ale z dlhodobého hľadiska buduje niečo dôležitejšie:

dôveru.

Ako spoznáme, že sa niečo mení?

Dieťa sa možno stále opýta na rodiča.

Ale medzi otázkami sa začne hrať.

Zje desiatu.

Pridá sa k deťom.

Niečo ukáže učiteľke.

Zasmeje sa.

Prestane celý deň organizovať okolo jediného bodu:

Kedy už príde?

Rodič zostáva dôležitý.

Len už nemusí byť neustále prítomný v pozornosti dieťaťa, aby sa cítilo bezpečne.

Čo sa teda dieťa postupne učí?

Nie:

"Mamu už nepotrebujem."

Ale:

"Mama môže odísť a náš vzťah zostáva."

"Môžem byť chvíľu s inými ľuďmi."

"Môžem sa hrať, jesť, smiať a objavovať, aj keď tu teraz nie je."

"A potom sa znovu stretneme."

Na začiatku potrebujem veľa uistenia:

Prídeš?

Neskôr sa ešte občas opýtam:

Kedy prídeš?

A postupne si tú odpoveď začnem niesť v sebe: Už viem, že pre mňa prídeš.

A práve táto istota mi umožňuje byť naozaj tu.