♡ Najskôr sa hrám vedľa vás: Prvé približovanie k ostatným deťom

Sedím na koberci.

Vedľa mňa sa dve deti hrajú s autami.

Pozerám sa.

Jedno auto ide po ceste.

Druhé sa schová do garáže.

Vezmem si svoje auto.

Neopýtam sa, či sa môžem hrať.

Nezapojím sa do ich príbehu.

Možno im ani nič nepoviem.

Len si sadnem kúsok od nich.

A začnem jazdiť so svojím autom.

Na prvý pohľad sa môže zdať:

Každý sa hrá sám.

Ale možno sa práve deje niečo veľmi dôležité.

Už nepotrebujem zostať iba pri učiteľke.

Začínam sa približovať k deťom.

Ešte sa nehrám s vami.

Najskôr sa hrám vedľa vás.

Byť medzi deťmi je tiež nový krok

Pre dospelého je skupina detí prirodzenou súčasťou materskej školy.

Pre dieťa, ktoré práve nastúpilo, však môže byť ďalším úplne novým svetom.

Deti sú hlučné.

Pohybujú sa rýchlo.

Berú si hračky.

Rozprávajú.

Smejú sa.

Plačú.

Niekedy sa dotýkajú bez upozornenia.

Majú svoje nápady.

A nedajú sa predvídať tak ľahko ako známy dospelý.

Dieťa preto nemusí byť pripravené okamžite vstúpiť do spoločnej hry.

Najskôr môže potrebovať zistiť:

Kto ste?

Čo robíte?

Čo sa stane, keď si sadnem blízko?

Môžem tu byť aj ja?

Najskôr vás pozorujem

Dieťa môže dlho stáť pri hre ostatných.

Sleduje stavbu.

Pozerá, ako deti presýpajú piesok.

Prizerá sa hre na obchod.

Počúva ich rozhovor.

Ale nepridá sa.

Dospelý môže mať chuť pomôcť:

"Choď sa s nimi hrať."

"Neboj sa."

"Opýtaj sa, či sa môžeš pridať."

Lenže pozorovanie nemusí znamenať, že dieťa nevie, čo má robiť.

Môže byť spôsobom, akým si sociálnu situáciu najskôr prečíta.

Kto sa s kým hrá?

Čo sa tu robí?

Ako sa používajú predmety?

Kedy môžem vstúpiť?

Čo sa stane, keď niekto vezme hračku?

Skôr než sa do hry zapojím, môžem sa z nej veľa naučiť tým, že ju sledujem.

Potom si sadnem o trochu bližšie

Včera dieťa pozorovalo deti od učiteľky.

Dnes stojí pri koberci.

Zajtra si možno sadne na jeho okraj.

A potom si vezme kocky a začne stavať vedľa ostatných.

Nehrá sa ešte spoločne.

Každé dieťa má svoju stavbu.

Svoje auto.

Svoju plastelínu.

Svoj nápad.

Ale už zdieľajú priestor.

Pozerajú na seba.

Všímajú si, čo robí ten druhý.

Niekedy napodobnia jeho činnosť.

A práve táto hra vedľa seba môže byť dôležitým mostom medzi samostatným objavovaním a spoločnou hrou.

Vedľa seba neznamená bez seba

Dve deti sedia pri stole.

Každé kreslí svoj obrázok.

Jedno vezme modrú pastelku.

Druhé sa naň pozrie a tiež si vyberie modrú.

Jedno postaví vysokú vežu.

Druhé začne ukladať kocky podobným spôsobom.

Jedno rozbehne auto po podlahe.

O chvíľu sa vedľa neho objaví ďalšie auto.

Možno spolu ešte nehovoria.

Možno si nič neplánujú.

Ale navzájom sa registrujú.

Hra druhého dieťaťa sa už stáva súčasťou mojej hry.

Aj bez veľkého rozhovoru môže prebiehať pozorovanie, napodobňovanie a prvé sociálne približovanie.

"Prečo sa nehrá s ostatnými?"

Táto otázka môže rodiča aj učiteľku zneistiť.

Najmä keď ostatné deti pôsobia veľmi spoločensky.

Jedno hneď vyhľadáva kamarátov.

Druhé vstúpi do hry bez zaváhania.

Tretie začne rozprávať s každým, koho stretne.

A toto dieťa?

Sedí vedľa nich.

Je dôležité neporovnávať iba výsledok:

Hrá sa s deťmi – nehrá sa s deťmi.

Môžeme sledovať cestu.

Pred týždňom zostávalo pri učiteľke.

Potom deti pozorovalo z diaľky.

Teraz si k nim sadne.

Používa podobné hračky.

Sleduje ich činnosť.

Usmeje sa na ne.

Možno im podá kocku.

To všetko môže byť sociálny pokrok, aj keď ešte nevidíme spoločnú hru.

Nemusíme z každej blízkosti vytvoriť kamarátstvo

"Pozri, Miško sa tiež hrá s autami. Choď sa hrať s Miškom."

"Sofinka, ukáž Emke, čo staviaš."

"Tak, teraz sa budete hrať spolu."

Dospelý chce pomôcť.

Niekedy je takýto most užitočný.

Inokedy však deti ešte nepotrebujú, aby sme ich hru okamžite spojili.

Môžu chvíľu jednoducho existovať vedľa seba.

Dieťa potrebuje zažiť:

Môžem byť blízko ostatných bez toho, aby sa odo mňa okamžite očakával kontakt.

Aj to môže znižovať neistotu.

Učiteľka môže byť mostom, nie režisérom

Keď dieťa túži priblížiť sa, ale ešte nevie ako, učiteľka mu môže jemne pomôcť.

Nie tým, že rozhodne:

"Teraz sa budete hrať spolu."

Ale tým, že vytvorí príležitosť.

"Vidím, že obaja staviate cestu."

"Tu zostali ešte dve autá."

"Adam stavia garáž a ty máš veľké nákladné auto."

Potom môže ustúpiť.

Nechať deti rozhodnúť, čo sa stane ďalej.

Možno sa hry spoja.

Možno nie.

Úlohou dospelého nie je vytvoriť kamarátstvo za dieťa, ale pomôcť mu nájsť cestu k druhému človeku.

Spoločný materiál môže vytvoriť prvý most

Niektoré činnosti prirodzene umožňujú byť spolu bez veľkých sociálnych nárokov.

Veľká nádoba s pieskom.

Kocky rozložené na koberci.

Vláčiková dráha.

Modelovacia hmota.

Veľký papier na kreslenie.

Voda a nádoby.

Prírodniny.

Deti môžu pracovať vedľa seba a zároveň postupne začať reagovať na to, čo robí druhý.

Niekedy netreba povedať:

"Hrajte sa spolu."

Stačí vytvoriť prostredie, v ktorom sa ich hry môžu prirodzene stretnúť.

Možno ťa začnem napodobňovať

Napodobňovanie je jedným zo spôsobov, ako sa dieťa približuje k druhým.

Vidí dieťa búchať dvoma kockami.

Skúsi to tiež.

Niekto mieša v hrnci.

O chvíľu si vezme druhý hrniec.

Dieťa položí zvieratká do radu.

Vedľa vznikne ďalší rad.

Dospelému to môže pripadať ako obyčajné kopírovanie.

Pre dieťa však môže znamenať:

Všimol som si ťa.

Zaujíma ma, čo robíš.

Skúsim to tiež.

Takto môže vzniknúť prvé tiché spojenie.

A potom sa na seba pozrieme

Dve deti jazdia autami vedľa seba.

Jedno urobí:

"Bŕŕŕm!"

Druhé sa pozrie.

Usmeje sa.

A zopakuje:

"Bŕŕŕm!"

Možno je to celé.

Krátky pohľad.

Úsmev.

Zvuk.

A potom sa každé znovu venuje svojmu autu.

Aj takýto okamih má význam.

Spoločná hra nemusí vzniknúť jedným veľkým skokom.

Často sa skladá z drobných sociálnych momentov.

Pozriem sa na teba.

Ty sa pozrieš na mňa.

Niečo urobím.

Ty odpovieš.

A z dvoch hier vedľa seba sa pomaly začína rodiť niečo spoločné.

Niekedy sa priblížim neobratne

Dieťa chce hračku, s ktorou sa hrá niekto iný.

Tak mu ju vezme.

Chce sa zapojiť do stavania.

Vbehne priamo do stavby.

Chce nadviazať kontakt.

Strčí do dieťaťa.

Dospelý vidí nevhodné správanie.

Za ním však môže byť ešte nerozvinutá otázka:

Ako sa k tebe môžem pridať?

To neznamená, že necháme dieťa brať hračky alebo búrať stavby.

Hranicu potrebujeme.

"Auto má teraz Adam. Nedovolím ti ho vziať."

A zároveň môžeme pomôcť so sociálnym krokom:

"Chceš sa hrať blízko neho. Nájdeme ďalšie auto."

Alebo:

"Chceš stavať s nimi? Môžeme sa opýtať, kam môžeš položiť svoju kocku."

Hranica zastaví správanie. Podpora učí, čo môžem urobiť namiesto neho.

Nie každé dieťa vstupuje medzi druhých rovnako

Jedno dieťa príde a okamžite sa pridá.

Iné najskôr sleduje.

Ďalšie sa hrá vedľa detí celé týždne.

Niektoré vyhľadáva jedného konkrétneho kamaráta.

Iné sa cíti lepšie v malej skupine než vo veľkom kolektíve.

Temperament, predchádzajúce skúsenosti, jazykové schopnosti, vek aj momentálny pocit bezpečia môžu ovplyvniť, ako dieťa vstupuje do sociálneho sveta triedy.

Preto cieľom nie je:

Aby sa všetky deti čo najrýchlejšie hrali spolu.

Cieľom je vytvárať podmienky, v ktorých môže každé dieťa postupne nachádzať spôsob, ako byť s druhými.

Samostatná hra nie je problém

Aj dieťa, ktoré už má v triede kamarátov, sa nemusí stále hrať s nimi.

Môže chcieť stavať samo.

Kresliť samo.

Listovať v knihe.

Presýpať piesok bez toho, aby niekto vstupoval do jeho činnosti.

Samostatná hra nie je nižšou formou hry, ktorú musíme vždy nahradiť spoločnou.

Dieťa potrebuje rôzne skúsenosti.

Byť samo.

Byť vedľa druhých.

Byť s druhými.

A medzi týmito spôsobmi sa môže prirodzene presúvať.

Všímajme si malé sociálne kroky

Možno ešte nepovie:

"Môžem sa s tebou hrať?"

Ale už si sadne bližšie.

Pozrie sa.

Usmeje sa.

Napodobní činnosť.

Podá predmet.

Prijme predmet od druhého.

Zostane, keď sa k nemu niekto priblíži.

Začne používať rovnaký materiál.

Krátko zareaguje na nápad druhého dieťaťa.

To sú malé momenty, ktoré môžu ľahko uniknúť.

Ak však poznáme dieťa a jeho cestu, vieme, aké veľké môžu byť.

Sociálny svet sa niekedy otvára po milimetroch.

A jedného dňa už hra nebude iba moja

Sedím vedľa vás.

Mám svoje auto.

Vy máte svoje.

Najskôr vás iba sledujem.

Potom jazdím vedľa vás.

Jedno auto príde bližšie k môjmu.

Pozriem sa.

Ty povieš:

"Tu je garáž."

Chvíľu váham.

Potom svoje auto posuniem dovnútra.

A zrazu sa niečo zmenilo.

Už to nie je iba:

moja hra

a

tvoja hra.

Na malú chvíľu vzniklo:

naša hra.

Možno zajtra budem zase potrebovať hrať sa sám.

Možno budem opäť iba pozorovať.

Ale už mám novú skúsenosť:

Môžem byť medzi vami.

Môžem sa priblížiť.

Môžem vás sledovať.

A keď budem pripravený,

možno sa opýtam:

Môžem sa pridať?