♡ Zrazu chce byť opäť malé: Regresné prejavy počas adaptácie

"Nakŕm ma."

"Obleč ma."

"Nes ma."

"Ja to neviem."

Ešte pred pár týždňami si samo obúvalo topánky.

Jedlo bez pomoci.

Zaspávalo vo svojej posteli.

Na toaletu chodilo samostatne.

A teraz?

Chce sedieť rodičovi na kolenách.

Pýta si pomoc aj pri tom, čo už dávno dokáže.

Rozpráva detskejším hlasom.

Nechce zostať samo ani chvíľu.

Možno sa znovu objavia nehody pri toalete.

Možno chce zaspávať pri rodičovi.

A dospelému napadne:

Čo sa stalo? Veď toto už dávno vedelo.

Áno.

Vedelo.

A veľmi pravdepodobne to stále vie.

Možno nám však práve teraz neukazuje:

"Zabudol som, ako sa to robí."

Ale:

"Je toho na mňa veľa. Potrebujem sa o teba znovu trochu viac oprieť."

Nový veľký krok môže priniesť krok späť

Nástup do materskej školy prináša množstvo nových požiadaviek.

Odlúčiť sa od rodiča.

Zostať s novými dospelými.

Nájsť si miesto medzi deťmi.

Orientovať sa v novom prostredí.

Prispôsobiť sa dennému rytmu.

Počkať.

Požiadať o pomoc.

Zvládnuť, že dospelý nie je dostupný iba pre mňa.

To všetko môže od dieťaťa vyžadovať veľa energie.

A práve v období veľkej zmeny sa môže stať, že v niektorej inej oblasti začne dočasne vyhľadávať viac pomoci.

Vývin nemusí znamenať, že každá schopnosť ide v každej chvíli iba dopredu.

Niekedy dieťa zvláda veľký nový krok práve tým, že sa inde na chvíľu viac oprie o dospelého.

"Ja to neviem."

Rodič vie, že si dieťa dokáže obliecť nohavice.

Učiteľka ho už videla obuť si papučky.

A predsa dnes stojí a hovorí:

"Neviem."

Mohli by sme odpovedať:

"Ale vieš. Včera si to zvládol."

A možno je to pravda.

Lenže otázka nemusí byť iba:

Dokáže to?

Môžeme sa pýtať aj:

Má dnes kapacitu urobiť to bez mojej podpory?

Schopnosť a momentálna dostupnosť schopnosti nie sú vždy to isté.

Keď je dieťa unavené, rozrušené alebo zahltené, môže vyhľadávať pomoc aj pri činnostiach, ktoré inokedy zvláda samostatne.

Možno nechcem pomoc. Možno chcem teba.

"Nakŕm ma."

Možno nejde iba o lyžicu.

"Obleč ma."

Možno nejde iba o tričko.

"Nes ma."

Možno nejde iba o to, že sa dieťaťu nechce kráčať.

Za požiadavkou môže byť potreba kontaktu.

Blízkosti.

Starostlivosti.

Uistenia:

Stále sa o mňa postaráš, aj keď odo mňa svet zrazu očakáva toľko nových vecí?

Niekedy preto nemusíme riešiť iba samotnú požiadavku.

Môžeme odpovedať aj na potrebu pod ňou.

"Chceš, aby som ti dnes trochu pomohla."

"Poď, začneme spolu."

"Vidím, že ma teraz potrebuješ."

Pomôcť neznamená urobiť všetko za dieťa

Rešpektovať zvýšenú potrebu podpory neznamená, že sa vzdáme samostatnosti.

Nemusíme voliť iba medzi:

"Urob si to sám."

a

"Urobím všetko za teba."

Existuje veľa možností medzi tým.

"Ja ti podržím nohavicu a ty dáš nohu dnu."

"Začneme spolu a druhú topánku skúsiš ty."

"Chceš, aby som ti pomohla so zipsom?"

"Poď ku mne na chvíľu a potom to dokončíme."

Dieťa tak dostáva dve správy naraz:

Keď ma potrebuješ, pomôžem ti.

A zároveň:

Stále verím tomu, čo už dokážeš.

Samostatnosť nie je skúška, ktorú možno pokaziť

Dospelí sa niekedy obávajú:

"Keď mu teraz začnem pomáhať, zvykne si."

"Musíme byť dôslední, lebo sa vrátime späť."

"Veď je už veľký."

Samostatnosť však nie je titul, ktorý dieťa raz získa a potom ho musí každý deň obhajovať.

Môže byť samostatné a zároveň niekedy potrebovať pomoc.

Môže vedieť zaspať samo a dnes potrebovať rodiča pri posteli.

Môže sa vedieť obliecť a po náročnom dni chcieť, aby mu mama pomohla.

Môže zvládať odlúčenie a jedno ráno sa znovu pevne držať rodiča.

Potreba opory neruší schopnosť samostatnosti.

"Veď ty už nie si bábätko."

Keď dieťa začne vyžadovať viac starostlivosti, môžeme mať potrebu pripomenúť mu:

"Ty si už veľký."

"Takto sa správajú bábätká."

"Pozri, ostatní to zvládnu sami."

Takéto vety môžu byť myslené ako povzbudenie.

Dieťa však môže počuť:

Keď potrebujem pomoc, nie som taký, aký by som mal byť.

Možno nepotrebuje presviedčanie, že je veľké.

Potrebuje skúsenosť, že môže rásť a zároveň sa niekedy vrátiť po podporu.

Dospelosť dieťaťa neposilňujeme tým, že zahanbíme jeho potrebu blízkosti.

Zmena sa môže ukázať aj v spánku

Dieťa už zaspávalo samo.

Po nástupe do materskej školy zrazu volá rodiča.

Chce otvorené dvere.

Prichádza v noci do rodičovskej postele.

Častejšie sa budí.

Pýta si známy uspávací rituál, ktorý už dlho nepotrebovalo.

Aj večer sa môže prejaviť záťaž z celého dňa.

Keď sa svet stíši, dieťa môže viac vyhľadávať istotu a blízkosť.

Nemusíme automaticky uzavrieť:

"Pokazil sa mu spánok."

Môžeme sledovať, či zmena časovo súvisí s nástupom do materskej školy a či sa spolu s rastúcou istotou postupne zmierňuje.

Aj toaleta môže na chvíľu prestať fungovať tak ako predtým

Niekedy sa objavia nehody.

Dieťa, ktoré si už spoľahlivo pýtalo toaletu, sa pociká.

Alebo začne zadržiavať stolicu.

Potrebuje znovu pripomenúť, aby išlo na WC.

Aj tu je dôležité nezahanbovať.

"Veď ty už toto vieš."

"Také veľké dieťa sa predsa nepociká."

Nehoda nie je dôkaz, že dieťa stratilo všetko, čo sa naučilo.

Zároveň však zmeny v močení či vyprázdňovaní netreba automaticky vysvetľovať psychikou alebo adaptáciou. Ak sú časté, pretrvávajú alebo sa spájajú s bolesťou či inými telesnými ťažkosťami, potrebujú pozornosť rodiča a podľa situácie aj pediatra.

Doma môže byť znovu "menšie" než v škôlke

V materskej škole sa samo naje.

Doma chce kŕmiť.

V škôlke sa oblečie.

Doma čaká, kým ho oblečie rodič.

V škôlke chodí medzi deťmi.

Po príchode domov chce byť iba na rukách.

Nemusí to znamenať, že niekto z dospelých robí niečo nesprávne.

V materskej škole dieťa používa množstvo svojich nových schopností.

Doma môže vyhľadať miesto, kde na chvíľu nemusí toľko zvládať.

Preto je užitočné, keď učiteľka a rodič neporovnávajú:

"U nás to dokáže, tak prečo u vás nie?"

Ale skladajú svoje pozorovania dohromady.

Všímajme si, kedy sa potreba "byť malý" objavuje

Nie každé správanie musíme hneď meniť.

Najskôr môžeme pozorovať.

Objavuje sa najmä ráno pred škôlkou?

Po návrate domov?

Keď je dieťa unavené?

Pred spaním?

Po víkende?

Po chorobe?

Keď sa blíži odlúčenie?

Keď je v rodine ďalšia zmena?

Čo sa stane, keď dostane trochu blízkosti alebo pomoci?

Dokáže sa potom znovu vrátiť k tomu, čo už zvládalo?

Takéto otázky nám povedia viac než samotná nálepka:

"Regresuje."

Regresia nie je vysvetlením všetkého

Je lákavé pripísať každú zmenu nástupu do materskej školy.

Nie vždy je to však správne.

Ak dieťa výrazne stráca už osvojené schopnosti, zmena je rozsiahla alebo pretrváva, ak prestáva používať schopnosti, ktoré predtým stabilne využívalo, alebo sa pridávajú ďalšie výrazné zmeny v komunikácii, pohybe, hre, jedení, spánku či celkovom fungovaní, nestačí povedať:

"To je len zo škôlky."

Vtedy je dôležité hovoriť s rodičom a podľa charakteru ťažkostí konzultovať situáciu s pediatrom alebo príslušným odborníkom.

Adaptácia môže vysvetľovať niektoré dočasné zmeny. Nemala by sa stať vysvetlením, za ktoré schováme všetko ostatné.

Sledujme smer, nie jeden deň

Dôležité je, čo sa deje postupne.

Potrebuje dieťa po niekoľkých týždňoch menej pomoci?

Vracia sa k svojim schopnostiam?

Dokáže po chvíli blízkosti opäť konať samostatne?

Pribúdajú situácie, v ktorých si trúfne samo?

Ak áno, možno práve sledujeme prirodzený proces:

Najskôr som potreboval viac opory. Keď som získal istotu, mohol som sa od nej znovu vzdialiť.

Môžem byť veľký a stále ťa potrebovať

Nástup do materskej školy je veľký krok.

Od dieťaťa očakávame množstvo nového.

A možno práve preto niekedy príde domov a chce byť znovu tým malým dieťaťom, o ktoré sa niekto postará.

Nie navždy.

Možno len na chvíľu.

Dnes mi zapni bundu.

Dnes ma vezmi na ruky.

Dnes zostaň pri mne, kým zaspím.

Zajtra možno poviem:

"Ja sám."

Vývin totiž nemusí vyzerať tak, že dieťa potrebuje dospelého stále menej a menej.

Niekedy vykročí.

Potom sa vráti.

Oprie sa.

A keď znovu nazbiera istotu, odváži sa ďalej.

Preto keď nám jeho správanie hovorí:

"Chcem byť zase malý,"

nemusíme mu dokazovať:

"Ale ty už si veľký."

Môžeme mu svojou odpoveďou ukázať niečo dôležitejšie:

Viem, čo už dokážeš.

A zároveň tu môžem byť, keď ma potrebuješ.

Pretože skutočná samostatnosť nemusí znamenať:

Už nikoho nepotrebujem.

Môže znamenať:

Dokážem vykročiť sám, pretože viem, že sa mám kam vrátiť.