♡ Včera to išlo, dnes zase plačem: Prečo adaptácia nie je priamočiara

Včera vošlo dieťa do triedy bez plaču.

Mame zamávalo.

Po chvíli sa zahralo.

Naobedovalo sa.

Dokonca si na chvíľu ľahlo a oddýchlo.

A my sme si možno pomysleli:

Už sme to zvládli.

Dnes však stojí vo dverách.

Drží sa mamy.

Plače.

Nechce vojsť.

Nechce sa hrať.

Znovu nás potrebuje pri sebe.

A dospelému napadne:

Čo sa stalo? Veď včera to už bolo dobré.

Možno sa nestalo nič mimoriadne.

Možno nám dieťa iba ukazuje jednu dôležitú vlastnosť adaptácie:

Nejde vždy iba smerom dopredu.

Adaptácia nie je schodisko

Máme tendenciu predstavovať si adaptáciu ako postupné stúpanie.

Prvý deň je náročný.

Druhý o trochu lepší.

Tretí ešte lepší.

A po niekoľkých týždňoch je dieťa "adaptované".

Skutočný priebeh však môže vyzerať úplne inak.

Dobrý deň.

Ťažký deň.

Dva pokojné dni.

Ráno plné plaču.

Potom deň, keď dieťa nechce ísť domov.

A nasledujúce ráno znovu:

"Ja do škôlky nechcem."

To nemusí znamenať, že sme sa vrátili na začiatok.

Adaptácia môže napredovať aj vtedy, keď jednotlivé dni vyzerajú veľmi rozdielne.

Každý deň neprichádza to isté dieťa

Dieťa neprichádza do materskej školy každý deň s rovnakou kapacitou.

Jednu noc dobre spalo.

Inú sa často budilo.

Raz sa ráno pokojne naraňajkovalo.

Inokedy sa doma ponáhľalo.

Jeden deň sa s rodičom rozlúčilo v pokoji.

Na druhý deň bol rodič v strese.

Možno sa doma niečo zmenilo.

Možno sa dieťa necíti úplne dobre.

Možno je unavené.

Možno jednoducho potrebuje viac blízkosti než včera.

To, čo dieťa dokáže zvládnuť, nie je iba výsledkom toho, koľký deň už chodí do materskej školy.

Ovplyvňuje to aj jeho aktuálny stav.

Preto môže rovnaká situácia jeden deň prebehnúť pokojne a na druhý deň byť veľmi náročná.

Keď už viem, čo ma čaká

Niekedy bývajú prekvapivo pokojné práve prvé dni.

Dieťa príde.

Pozoruje.

Objavuje nové hračky.

Sleduje deti.

Všetko je nové a zaujímavé.

A potom po niekoľkých dňoch začne plakať.

Rodiča to môže zaskočiť:

"Prvý týždeň chodil úplne v pohode. Prečo teraz nechce?"

Jedným z možných vysvetlení je, že dieťa už začína lepšie rozumieť tomu, čo nástup do materskej školy znamená.

Prvý deň ešte nemá vytvorenú skúsenosť.

Neskôr už vie:

Mama odíde.

Ja tu zostanem.

Budeme tu celé dopoludnie.

Až potom po mňa príde.

To, že sa plač objaví až neskôr, preto automaticky neznamená, že sa niečo pokazilo.

Dieťa možno až teraz naplno rozumie opakovaniu odlúčenia.

Pokojné ráno neznamená ukončenú adaptáciu

Keď dieťa prestane pri príchode plakať, ľahko si povieme:

Už je adaptované.

Plač je však iba jeden z prejavov.

Dieťa môže vojsť do triedy pokojne a stále potrebovať veľa energie na zvládnutie dňa.

Môže sa držať učiteľky.

Môže iba pozorovať ostatné deti.

Môže odmietať jedlo.

Nezaspí.

Často sa pýta na rodiča.

Alebo sa napätie prejaví až doma.

Preto adaptáciu nehodnotíme podľa jedného ukazovateľa:

Plače – neplače.

Pozeráme sa na dieťa v širšom kontexte.

Ako sa orientuje v prostredí?

Vyhľadáva kontakt?

Dokáže sa hrať?

Prijíma podporu učiteľky?

Objavujú sa chvíle uvoľnenia?

Dokáže komunikovať svoje potreby?

Ako zvláda jednotlivé časti dňa?

Adaptácia je viac než ranné lúčenie.

Jeden ťažký deň nevymazal tie predchádzajúce

Dieťa dnes opäť plakalo.

To však neznamená, že stratilo všetky skúsenosti, ktoré získalo včera.

Stále pozná triedu.

Stále vie, kde má papučky.

Stále pozná učiteľku.

Stále už zažilo, že mama odišla a neskôr sa vrátila.

Stále vie, kde sú jeho obľúbené hračky.

Stále má za sebou skúsenosť, že dokázalo byť v tomto prostredí aj pokojné.

Náročný deň nemaže predchádzajúci pokrok.

Je iba ďalším dňom, v ktorom dieťa potrebuje možno o trochu viac podpory.

"Ale veď včera si neplakal."

Táto veta môže byť pre dospelého úplne logická.

Chceme dieťaťu pripomenúť jeho úspech.

"Včera si to krásne zvládol."

"Včera si vôbec neplakala."

"Tak prečo dnes plačeš?"

Dieťa však môže počuť aj niečo iné:

Dnes to nezvládam tak dobre, ako by som mal.

Namiesto porovnávania s včerajškom môžeme reagovať na to, čo dieťa potrebuje dnes.

"Dnes je lúčenie ťažšie."

"Vidím, že chceš, aby mama zostala."

"Som tu s tebou."

Včerajšia odvaha nemusí byť argumentom proti dnešnému smútku.

Obe skúsenosti môžu existovať vedľa seba.

Aj pokrok môže vyzerať nenápadne

Ak očakávame iba stále menej plaču, môžeme prehliadnuť množstvo iných zmien.

Dieťa síce ráno stále plače, ale:

upokojí sa rýchlejšie,

prijme objatie učiteľky,

samo si vezme mojkáčika,

po chvíli sa zapojí do hry,

dokáže povedať, že mu chýba mama,

zje desiatu,

odváži sa vzdialiť od učiteľky,

vyhľadá iné dieťa,

dokáže sa počas dňa zasmiať.

Plač teda môže zostať, zatiaľ čo schopnosť dieťaťa zvládať odlúčenie sa už mení.

Preto je užitočnejšie sledovať trend než jeden konkrétny prejav.

Dnes potrebujem zase o trochu viac pomoci

Možno dieťa už niekoľko dní nepotrebovalo mojkáčika.

Dnes si ho znovu vypýta.

Už chodilo do triedy samo.

Dnes chce, aby ho učiteľka držala za ruku.

Už zaspávalo bez problémov.

Dnes potrebuje, aby sme pri ňom chvíľu sedeli.

Nemusíme mu oporu odmietnuť len preto, že ju "už predsa nepotrebovalo".

Schopnosť niečo zvládnuť samostatne neznamená, že to dieťa musí od tej chvíle zvládnuť samostatne vždy.

Aj dospelí máme dni, keď potrebujeme viac podpory.

Dieťa nie je iné.

Môžeme mu na chvíľu vrátiť oporu a zároveň sledovať, či sa k väčšej samostatnosti opäť prirodzene vracia.

Pozerajme sa na týždne, nie na jednotlivé rána

Ak chceme vedieť, ako adaptácia postupuje, jeden deň nám povie málo.

Užitočnejšie je pozerať sa na dlhšie obdobie.

Čo sa zmenilo za posledné dva či tri týždne?

Na začiatku plakalo celé dopoludnie, teraz najmä pri lúčení.

Najskôr odmietalo kontakt s učiteľkou, dnes ju vyhľadá.

Predtým iba stálo pri dverách, dnes sa po chvíli hrá.

Najskôr nechcelo jesť nič, teraz zje desiatu.

Predtým sa celý deň pýtalo na mamu, dnes sa na ňu opýta najmä pri odpočinku.

Takto môže vyzerať napredovanie.

Nie:

Každý deň je lepší ako predchádzajúci.

Ale:

Postupne pribúdajú chvíle, v ktorých sa dieťa cíti istejšie.

Aj prostredie sa mení

Kolísanie nemusí súvisieť iba s dieťaťom.

Ani deň v materskej škole nie je vždy rovnaký.

Príde zastupujúca učiteľka.

Chýba kamarát.

Trieda je hlučnejšia.

Mení sa program.

Príde divadlo.

Presunieme sa do inej miestnosti.

Spoja sa dve triedy.

Pre dieťa, ktoré má už prostredie dobre zmapované, môže ísť o drobnú zmenu.

Pre dieťa uprostred adaptácie môže byť ďalšou dávkou neistoty.

Preto keď sa jeho správanie náhle zmení, môžeme sa pýtať nielen:

"Čo je dnes s dieťaťom?"

ale aj:

"Čo je dnes iné okolo neho?"

Kedy už kolísanie potrebuje väčšiu pozornosť

Nie každý náročný deň je dôvodom na obavy.

Dôležitý je vývoj v čase.

Postupne by sme mali vidieť aspoň malé známky toho, že dieťa si vytvára vzťahy, orientuje sa v prostredí a objavujú sa chvíle bezpečia, hry alebo uvoľnenia.

Ak však dlhodobo nevidíme žiadny posun, prejavy záťaže sa zosilňujú, dieťa zostáva počas väčšiny pobytu vo výraznom napätí alebo jeho ťažkosti významne zasahujú do jedenia, spánku, hry či fungovania doma, stojí za to situáciu vnímať podrobnejšie.

Nie s otázkou:

"Prečo si ešte nezvyklo?"

Ale:

"Čo nám jeho správanie hovorí a akú podporu ešte potrebuje?"

Dva kroky dopredu, jeden dozadu

Adaptácia sa nemusí podobať na rovnú čiaru.

Skôr na cestu.

Niekedy dieťa vykročí ďaleko.

Inokedy sa potrebuje na chvíľu vrátiť k tomu, čo už pozná.

Raz nás potrebuje menej.

Na druhý deň viac.

Raz sa rozlúči s úsmevom.

Inokedy so slzami.

To však ešte neznamená, že cesta nepokračuje.

Možno dnes opäť plače.

Ale plače v triede, ktorú už pozná.

Pri učiteľke, ku ktorej si vytvára vzťah.

S mojkáčikom, o ktorom už vie, že mu pomáha.

A so skúsenosťou, ktorú prvý deň ešte nemalo:

Mama odišla už veľakrát. A vždy sa vrátila.

Preto keď si pomyslíme:

"Včera to už išlo. Prečo sme dnes zase tu?"

môžeme si pripomenúť:

Nie sme tam, kde sme boli na začiatku.

Aj keď dnešok vyzerá podobne.

Dieťa už nesie so sebou všetky skúsenosti z dní pred ním.

A zajtra možno opäť urobí malý krok dopredu.