Stolička premýšľačka: strašiak z minulosti alebo nepochopený pomocník?

Stačí vysloviť dve slová – stolička premýšľačka – a medzi učiteľkami materských škôl sa často rozprúdi živá diskusia.

Jedni povedia, že patrí do minulosti.

Iní tvrdia, že im pomáha dodnes.

Pre niekoho je symbolom zastaranej disciplíny, pre iného miestom, kde sa dieťa môže upokojiť.

Ako je to teda naozaj?

Možno si kladieme nesprávnu otázku.

Možno totiž nejde o to, či je stolička dobrá alebo zlá.

Možno ide o to, čo sa na nej dieťa učí.

Každý nástroj nesie filozofiu

Predstavme si dve materské školy.

V prvej učiteľka povie:

"Choď si sadnúť na stoličku premýšľačku. Keď sa upokojíš, môžeš sa vrátiť."

Dieťa odchádza samo.

Trieda pokračuje v práci.

Nikto sa s ním nerozpráva.

Po niekoľkých minútach sa jednoducho vráti späť.

V druhej triede učiteľka pokojne povie:

"Vidím, že je toho na teba teraz veľa. Poďme si na chvíľu oddýchnuť. Keď budeš pripravený, porozprávame sa."

Na prvý pohľad ide o rovnakú situáciu.

Dieťa si sadne na stoličku.

Rozdiel však nie je v stoličke.

Rozdiel je vo vzťahu.

Odkiaľ vlastne prišla stolička premýšľačka?

Myšlienka vznikla z princípu označovaného ako time-out, ktorý sa začal využívať v behaviorálnej psychológii v druhej polovici 20. storočia.

Jeho pôvodný význam bol oveľa jednoduchší, než si dnes mnohí myslia.

Nešlo o trest.

Nešlo o hanbu.

Nešlo ani o izoláciu.

Išlo o krátke prerušenie situácie vo chvíli, keď boli emócie príliš silné na to, aby dieťa dokázalo pokračovať.

Podobne ako si športovec počas náročného zápasu vezme oddychový čas, aj dieťa môže niekedy potrebovať chvíľu, aby sa jeho nervový systém upokojil.

Problém nastal až vtedy, keď sa táto myšlienka postupne zjednodušila.

Keď sa z podpory stal trest

V mnohých materských školách sa stolička začala používať ako okamžitý dôsledok nevhodného správania.

Dieťa bolo posadené bokom.

Oddelené od skupiny.

Často pred očami ostatných detí.

Niekedy bez vysvetlenia.

Niekedy len preto, aby "si uvedomilo, čo urobilo".

Lenže dieťa v silnej emócii často nepremýšľa.

Jeho mozog je zahltený.

Nie je pripravený analyzovať svoje správanie.

V tej chvíli sa nesnaží byť neposlušné.

Snaží sa zvládnuť vlastný vnútorný chaos.

A práve tu sa význam stoličky začal meniť.

Namiesto priestoru na upokojenie sa pre mnohé deti stala miestom hanby.

Čo dnes vieme o detskom mozgu?

Výskumy posledných rokov nám priniesli oveľa lepšie porozumenie tomu, ako funguje detská sebaregulácia.

Predškolské dieťa ešte len postupne dozrieva do schopnosti zvládať silné emócie.

Keď ho zaplaví hnev, frustrácia alebo strach, jeho nervový systém prechádza do stavu vysokej aktivácie.

V takej chvíli nepotrebuje počuť dlhé vysvetlenia.

Nepotrebuje prednášku o pravidlách.

A často nedokáže ani premýšľať nad tým, čo urobilo.

Najskôr potrebuje znovu nájsť pocit bezpečia.

Až potom môže prísť učenie.

To je dôvod, prečo sa dnes čoraz viac hovorí o tom, že regulácia sa učí vo vzťahu.

Dieťa si ju neosvojí preto, že zostane samo.

Osvojí si ju preto, že opakovane zažíva pokojného dospelého, ktorý mu pomáha zvládnuť náročnú situáciu.

Znamená to, že stolička premýšľačka patrí do minulosti?

Nemyslím si.

Sama o sebe nie je ani dobrá, ani zlá.

Je to iba kus nábytku.

O jej význame rozhoduje spôsob, akým ju používame.

Ak je cieľom poslušnosť, môže sa stať represívnym nástrojom.

Ak je cieľom podpora sebaregulácie, môže byť jedným z mnohých spôsobov, ako dieťaťu pomôcť zastaviť sa.

Rozhodujúce otázky preto neznejú:

Máme mať stoličku premýšľačku?

Ale skôr:

Čo sa na nej dieťa učí?

Učí sa, že po chybe zostáva prijaté?

Alebo že keď nezvládne svoje emócie, bude odstrčené bokom?

Nie stolička. Regulačný priestor.

Mnohé materské školy dnes už nepoužívajú pojem stolička premýšľačka.

Vytvárajú pokojné zóny alebo regulačné kútiky.

Nie sú to miesta trestu.

Sú to miesta oddychu.

Môže tam byť mäkký koberec.

Vankúš.

Plyšová hračka.

Knihy.

Antistresové pomôcky.

Obrázky emócií.

Dieťa tam nemusí odísť preto, že bolo neposlušné.

Môže tam ísť aj preto, že cíti, že je toho naň veľa.

To je zásadný rozdiel.

Neučíme ho poslúchať.

Učíme ho spoznať samého seba.

Najdôležitejšie sa deje po konflikte

Často venujeme veľkú pozornosť tomu, čo urobíme počas konfliktu.

Oveľa menej však premýšľame nad tým, čo nasleduje potom.

Práve tam sa totiž odohráva učenie.

Keď sa dieťa upokojí, prichádza priestor na rozhovor.

Čo sa stalo?

Ako si sa cítil?

Čo ti pomohlo upokojiť sa?

Čo môžeme nabudúce skúsiť inak?

Nie preto, aby sme našli vinníka.

Ale preto, aby si dieťa postupne vytváralo vlastnú mapu zvládania emócií.

Otázky, ktoré stoja za zamyslenie

Možno si nemusíme klásť otázku, či je stolička premýšľačka moderná alebo zastaraná.

Možno si potrebujeme položiť iné otázky.

Vníma dieťa tento priestor ako pomoc alebo ako sankciu?

Odchádza z neho pokojnejšie alebo poníženejšie?

Pomáha mu lepšie porozumieť sebe?

Alebo sa iba naučí, že silné emócie treba čo najrýchlejšie skryť?

Odpovede na tieto otázky často prezradia viac než názov samotnej metódy.

Nie je to o stoličke

Stolička premýšľačka nie je strašiakom automaticky.

Strašiakom sa stáva až vo chvíli, keď sa spojí s hanbou, mocou a izoláciou.

Rovnako však môže byť miestom oddychu, zastavenia a postupného učenia sa sebaregulácii.

Nie preto, že je výnimočná.

Ale preto, že pri nej stojí dospelý, ktorý rozumie tomu, čo dieťa práve prežíva.

V konečnom dôsledku totiž nejde o stoličku.

Nejde ani o názov metódy.

Ide o filozofiu práce s dieťaťom.

A tá vždy rozhoduje viac než nábytok v triede.

Možno by sme sa preto nemali pýtať, či stoličku premýšľačku ponechať alebo odstrániť.

Skôr by sme sa mali pýtať, či miesto, ktoré vytvárame pre dieťa, vedie k poslušnosti alebo k porozumeniu sebe samému.

Pretože práve v tom sa ukrýva skutočný rozdiel.