♡ Pozorujem. Ešte sa nehrám: Prečo dieťa nemusíme hneď zapájať

V triede sa už hrá niekoľko detí. Niekto stavia vysokú vežu, ďalší pripravuje obed pre bábiky, pri stole vzniká prvý obrázok.

A nové dieťa?

Stojí kúsok bokom.

Pozerá sa.

Možno drží svojho macka. Možno stojí blízko učiteľky. Možno sa pomaly presúva po triede, ale k ostatným sa nepridá.

Dospelého môže takýto obraz zneistiť.

Nemali by sme ho nejako zapojiť?
Nemalo by sa už hrať?
Čo ak sa cíti osamelo?

A tak prichádzajú dobre mienené pozvania:

"Poď, zahráme sa."
"Pozri, deti stavajú, choď za nimi."
"Nechceš si niečo vybrať?"

Niekedy dieťa pozvanie prijme.

A inokedy možno ešte potrebuje niečo úplne iné.

Najprv sa pozerať.

Aj pozorovanie je spôsob, ako spoznávať nové prostredie

Pre dieťa, ktoré prišlo do materskej školy len nedávno, je trieda plná informácií.

Kto sa s kým hrá?

Čo sa tu smie?

Kam patria hračky?

Čo sa stane, keď niečo potrebujem?

Kto je tá pani, ktorá ku mne prichádza?

Čo robia deti, keď zaznie táto pesnička?

Kam všetci zrazu idú?

Dospelému sú mnohé z týchto vecí samozrejmé. Dieťa ich ešte len objavuje.

A jedným zo spôsobov, ako to môže robiť, je pozorovanie.

Keď stojí bokom, nemusí "nerobiť nič".

Pozerá sa. Počúva. Všíma si. Získava informácie o ľuďoch a prostredí, ktoré ešte nepozná.

Postupne si vytvára predstavu:

Ako to tu funguje?

Až potom môže prísť ďalšia otázka:

Odvážim sa do toho vstúpiť aj ja?

Nemusíme každé ticho okamžite vyplniť

Pre dospelého môže byť ťažké iba zostať nablízku.

Máme potrebu pomôcť.

Ponúknuť aktivitu. Nájsť kamaráta. Vložiť dieťaťu do ruky hračku. Zavolať ho do kruhu. Ukázať mu všetko, čo môže robiť.

Lenže dobre mienená pomoc môže byť niekedy ďalšou požiadavkou v prostredí, ktoré už samo osebe prináša množstvo nového.

Dieťa možno práve nepotrebuje ďalší podnet.

Možno potrebuje čas bez očakávania, že už by malo niečo robiť.

Učiteľka môže zostať dostupná, občas niečo pokojne pomenovať alebo dieťaťu ponúknuť možnosť zapojiť sa – a zároveň rešpektovať, keď ju zatiaľ nevyužije.

"Môžeš sa chvíľu pozerať."

Aj taká jednoduchá veta môže dieťaťu priniesť úľavu.

Byť bokom neznamená byť mimo

Dieťa nemusí vstúpiť priamo doprostred skupiny, aby sa začalo približovať k hre.

Možno dnes stojí pri učiteľke a sleduje deti pri stavebnici.

Zajtra si sadne o kúsok bližšie.

Neskôr vezme do ruky jednu kocku.

Potom postaví vlastnú malú vežu vedľa ostatných.

A jedného dňa možno niekomu podá dielik.

Zapojenie nemusí prísť jedným veľkým krokom.

Často vzniká z množstva malých priblížení.

Práve tie sa oplatí všímať.

Nie iba otázku:

"Hralo sa dnes s deťmi?"

Ale aj:

Priblížilo sa k nim?

Zaujímalo sa o to, čo robia?

Napodobnilo ich hru?

Vzalo si hračku a hralo sa vedľa nich?

Reagovalo, keď ho niektoré dieťa oslovilo?

Vyhľadalo učiteľku, keď potrebovalo istotu?

Takéto malé zmeny nám môžu o priebehu adaptácie povedať viac než jednoduché rozdelenie na hrá sa – nehrá sa.

Bezpečný dospelý môže byť zatiaľ dosť

Od nového dieťaťa niekedy veľmi rýchlo očakávame, že si nájde kamarátov.

Lenže pred vzťahom s ostatnými deťmi môže byť počas prvých dní oveľa dôležitejší iný vzťah:

vzťah s dospelým, ktorý v novom prostredí zostáva.

Dieťa možno ešte nepotrebuje skupinu.

Možno potrebuje vedieť, že keď sa rozhliadne, nájde známu tvár.

Že môže chvíľu stáť pri učiteľke.

Že ju môže chytiť za ruku.

Že sa k nej môže vrátiť, keď je toho naň priveľa.

Z tejto istoty sa potom môže postupne odvažovať ďalej.

Najprv o pár krokov.

Potom k hračke.

Neskôr k inému dieťaťu.

Samostatnosť nemusí začínať tým, že dieťa prestane potrebovať blízkosť. Niekedy vyrastá práve z nej.

Pozvanie áno. Tlak nie.

To, že dieťa nemusíme okamžite zapájať, neznamená, že ho máme nechať celý deň bez povšimnutia.

Môžeme mu vytvárať príležitosti.

Pokojne ho pozvať.

Ponúknuť mu miesto vedľa nás.

Začať jednoduchú činnosť v jeho blízkosti.

Prepojiť ho s jedným dieťaťom namiesto celej skupiny.

Ale medzi pozvaním a tlakom je dôležitý rozdiel.

Pozvanie hovorí:

"Ak chceš, môžeš prísť."

Tlak hovorí:

"Už by si mal prísť."

Pri adaptácii potrebujeme najmä to prvé.

A čo ak iba pozoruje veľmi dlho?

Ani tu neplatí, že každé správanie môžeme bez ďalšieho vysvetliť slovami:

"Také je. Potrebuje čas."

Ak dieťa dlhodobo zostáva úplne mimo diania, nevytvára kontakt s dospelými ani deťmi, neobjavuje sa hra či zvedavosť, pôsobí vo výraznom napätí alebo sa jeho fungovanie postupne nemení, stojí za to pozerať sa bližšie.

Nie s cieľom prinútiť ho zapojiť sa.

Ale s otázkou:

Čo mu bráni cítiť sa natoľko isto, aby mohlo urobiť ďalší malý krok?

Možno potrebuje viac času.

Možno menšiu skupinu.

Možno bližší vzťah s učiteľkou.

Možno predvídateľnejší priebeh dňa.

A možno jeho správanie súvisí s niečím, čo si zaslúži ďalšiu pozornosť.

Dôležitá preto nie je jedna fotografia dieťaťa stojaceho bokom.

Dôležité je sledovať jeho príbeh v čase.

Čo mi dieťa možno hovorí

Ešte neviem, ako to tu funguje.

Ešte nepoznám tieto deti.

Ešte neviem, či sa odvážim prísť bližšie.

Ale pozerám sa.

Počúvam.

Učím sa, čo sa tu deje.

Preto ma nemusíš ponáhľať.

Nechaj ma chvíľu pozorovať.

Buď nablízku, aby som vedel, kam sa môžem vrátiť.

A keď budem pripravený, možno urobím prvý malý krok.

Nie preto, že si ma do hry poslal.

Ale preto, že som sa už odvážil vstúpiť sám.