♡ Na záchod tu nejdem: Keď dieťa v novom prostredí zadržiava svoje potreby

"Nechceš ísť cikať?"

Dieťa pokrúti hlavou.

O chvíľu sa spýtame znova.

"Naozaj nepotrebuješ?"

Zase nie.

Celé dopoludnie nič.

Možno si všimneme, že prešľapuje.

Stláča nohy k sebe.

Je nepokojné.

Ale na toaletu ísť odmieta.

A keď poň príde rodič, doma sa ponáhľa rovno na WC.

Alebo dieťa v materskej škole bez problémov močí, no stolicu zadržiava až do návratu domov.

Pre dospelého môže byť situácia nepochopiteľná.

Veď toaletu pozná. Doma ju používa úplne samostatne.

Lenže schopnosť používať toaletu a schopnosť použiť ju v novom prostredí nie sú vždy to isté.

Niekedy nám dieťa svojím odmietaním nehovorí:

"Nepôjdem."

Možno skôr:

"Tu sa ešte neviem natoľko uvoľniť."

Toaleta nie je iba ďalšia miestnosť

Pre dospelého je návšteva toalety bežnou súčasťou dňa.

Pre malé dieťa je to však veľmi osobná situácia.

Musí si všimnúť signál svojho tela.

Prerušiť činnosť.

Odísť na toaletu.

Vyzliecť sa.

Použiť priestor, ktorý možno ešte nepozná.

A niekedy požiadať o pomoc dospelého, s ktorým si ešte len buduje vzťah.

To všetko v prostredí, ktoré funguje inak než doma.

Iná toaleta.

Iné zvuky.

Iné splachovanie.

Iné svetlo.

Iné dvere.

Možno menej súkromia.

Vedľa sú ďalšie deti.

Niekedy sa ponáhľame.

Niekedy sa na toaletu chodí spoločne.

Aj situácia, ktorú dieťa doma zvláda automaticky, môže byť v materskej škole zrazu úplne novou skúsenosťou.

"Doma si povie samo."

A predsa v materskej škole nepovie nič.

Nemusí to znamenať, že svoju schopnosť stratilo.

Doma presne vie, kde toaleta je.

Vie, že môže kedykoľvek odísť.

Vie, ako sa otvárajú dvere.

Vie, kde je papier.

Pozná zvuk splachovania.

A ak potrebuje pomoc, vie, koho zavolať.

V materskej škole môže mať množstvo otázok, ktoré nevysloví:

Môžem ísť teraz?

Musím sa opýtať?

Kto mi pomôže?

Zatvorí niekto dvere?

Čo ak mi to nepôjde?

Čo ak sa mi ostatní budú smiať?

Čo ak sa pani učiteľka vzdiali?

To, čo doma funguje automaticky, môže v novom prostredí opäť potrebovať istotu, čas a skúsenosť.

Keď telo potrebuje, ale dieťa ešte nechce

Zadržiavanie nemusí byť vedomým rozhodnutím v zmysle:

Rozhodol som sa, že tu na toaletu nepôjdem.

Dieťa môže vnímať potrebu a zároveň odkladať jej uspokojenie, pretože samotná situácia toalety je preň nepríjemná alebo neistá.

Môžeme si všimnúť:

prešľapovanie,

zvieranie nôh,

hojdanie sa,

chytanie sa v oblasti rozkroku,

napínanie tela,

skrývanie sa,

nepokoj,

odmietanie sadnúť si,

náhle prerušenie hry.

Namiesto toho, aby sme tieto prejavy interpretovali ako vzdor, môžeme sa pýtať:

Čo je na tejto situácii pre dieťa náročné?

Potrebujem vedieť, že môžem

Pre niektoré deti môže byť dôležité už samotné uistenie, že toaleta je dostupná.

"Keď budeš potrebovať, môžeš mi povedať."

"Toaleta je tu."

"Môžem ísť s tebou."

Dieťaťu môžeme pokojne ukázať priestor ešte skôr, než ho potrebuje použiť.

Kde je toaleta.

Kde si stiahne oblečenie.

Kde je papier.

Ako sa splachuje.

Kde si umyje ruky.

Čo má urobiť, ak potrebuje pomoc.

Z neznámeho priestoru sa postupne stáva známe miesto.

A to môže znížiť jednu časť neistoty.

"Poď, musíš sa vycikať."

Keď vieme, že dieťa už dlho nebolo na toalete, prirodzene nás to znepokojí.

Môžeme ho začať opakovane posielať.

"Skús."

"Určite sa ti chce."

"Sadni si aspoň na chvíľku."

"Nevstaneš, kým sa nevycikáš."

Naším cieľom je predísť nehode.

Pre dieťa sa však toaleta môže postupne stať miestom, kde stráca kontrolu nad tým, čo sa deje s jeho telom.

Tlak môže zvýšiť napätie práve v situácii, v ktorej dieťa potrebuje uvoľnenie.

Môžeme ponúknuť.

Pripomenúť.

Vytvoriť príležitosť.

Pomôcť.

Ale zároveň potrebujeme citlivo pracovať s telesnými signálmi dieťaťa a nevytvárať z toalety každodenný zápas.

Súkromie môže byť dôležitejšie, než si myslíme

Niektorým deťom neprekáža, že sú na toalete spolu s ostatnými.

Pre iné je to veľmi nepríjemné.

Dieťa, ktoré doma zatvára dvere a má pri vyprázdňovaní súkromie, sa môže v otvorenejšom prostredí materskej školy cítiť zraniteľne.

Najmä stolica môže byť veľmi intímnou záležitosťou.

Dieťa môže potrebovať pokoj.

Čas.

Menej pozornosti.

A pocit, že ho nikto nesleduje.

Preto má zmysel v rámci možností zariadenia premýšľať:

Koľko súkromia toto dieťa potrebuje, aby sa dokázalo uvoľniť?

Keď nechcem, aby mi pomáhal niekto cudzí

Používanie toalety môže zahŕňať aj veľmi blízky kontakt s dospelým.

Pomoc s oblečením.

Utieranie.

Hygienu.

Pre dieťa, ktoré učiteľku pozná iba niekoľko dní, to môže byť veľká požiadavka.

Dieťa, ktoré pri hre učiteľku prijíma, nemusí byť ešte pripravené prijať od nej pomoc pri intímnej hygiene.

Aj tu sa buduje dôvera.

Môžeme hovoriť, čo ideme urobiť.

"Pomôžem ti stiahnuť nohavice."

"Potrebuješ pomoc alebo to skúsiš sám?"

"Som tu, keď ma budeš potrebovať."

Tam, kde je to možné, dávame dieťaťu priestor urobiť samostatne to, čo už dokáže.

Pomoc nemusí znamenať prevzatie kontroly.

Nehoda nie je zlyhanie

Po nástupe do materskej školy sa môže stať aj to, že dieťa, ktoré už doma nehody nemávalo, sa pociká.

Raz.

Alebo opakovane.

Nové prostredie môže znamenať, že dieťa telesný signál zachytí neskôr.

Je ponorené do hry.

Nevie, ako si vypýtať toaletu.

Príliš dlho zadržiava.

Alebo je jeho regulačný systém jednoducho viac zaťažený.

V takej chvíli nepotrebuje počuť:

"Veď ty už si veľký."

"Prečo si nepovedal?"

"To sa ti predsa doma nestáva."

Nehoda je situácia, ktorú treba vyriešiť.

Prezliecť.

Umyť.

Pomôcť.

Bez hanby.

Bez zosmiešnenia.

Bez toho, aby sa z nej stala udalosť pre celú triedu.

Dôstojnosť dieťaťa zostáva dôležitá aj vtedy, keď jeho telo nestihlo to, čo sme očakávali.

Stolica môže byť ešte citlivejšia

Niektoré deti v materskej škole bez problémov močia, ale stolicu zadržiavajú.

Počkajú až domov.

Alebo sa snažia potrebu potlačiť aj napriek tomu, že ju zjavne cítia.

Tu je dôležité byť obzvlášť opatrní s tlakom.

Opakované zadržiavanie stolice môže viesť k tomu, že stolica bude tvrdšia a vyprázdňovanie bolestivé.

A keď vyprázdnenie bolí, dieťa môže začať zadržiavať ešte viac.

Vzniká kruh:

Bojím sa, že to bude bolieť → zadržím → stolica je tvrdšia → bolí to → nabudúce sa bojím ešte viac.

Preto dlhodobé zadržiavanie stolice nie je niečo, čo by sme mali jednoducho uzavrieť vetou:

"Ono si zvykne."

Rozprávajme sa s rodičom konkrétne

Aj tu môže veľmi pomôcť komunikácia medzi materskou školou a rodinou.

Nie:

"Máme s ním problém s WC."

Ale napríklad:

"Všimli sme si, že od rána do obeda toaletu odmieta, hoci približne pred obedom už prešľapuje a vyzerá, že potrebu cíti."

Môžeme sa pýtať:

Ako používa toaletu doma?

Potrebuje súkromie?

Pýta si pomoc?

Má obavy zo splachovania alebo z konkrétneho typu toalety?

Má skúsenosť s bolestivou stolicou alebo zápchou?

Objavilo sa zadržiavanie už pred nástupom do MŠ?

Takéto informácie nám pomáhajú pozerať sa na správanie dieťaťa v širšom kontexte.

Kedy už nestačí čakať na adaptáciu

Krátkodobá zmena toaletných návykov sa môže v období veľkých zmien objaviť.

Dlhodobé zadržiavanie moču alebo stolice však netreba automaticky považovať za bežnú súčasť adaptácie.

Pozornosť je potrebná najmä vtedy, keď dieťa pri močení alebo vyprázdňovaní pociťuje bolesť, má veľmi tvrdú stolicu, opakovane zadržiava stolicu, objavuje sa krv, bolesti brucha, výrazné nafukovanie, nezvyčajné zmeny v močení alebo iné telesné ťažkosti.

V takých situáciách je potrebné informovať rodiča a odporučiť mu konzultáciu s pediatrom.

Učiteľka nemusí určovať, prečo sa to deje.

Jej dôležitou úlohou je všimnúť si:

Toto už nie je iba jednorazová situácia.

Postupne zistím, že aj tu môžem

Možno prvé dni dieťa toaletu úplne odmieta.

Potom dovolí učiteľke, aby s ním k nej prišla.

Najskôr sa iba pozrie.

Neskôr ju skúsi použiť.

O pár dní už povie:

"Potrebujem cikať."

A jedného dňa odbehne na toaletu tak samozrejme, že si ani neuvedomíme, aký veľký krok práve urobilo.

Toaleta sa nezmenila.

Zmenila sa skúsenosť dieťaťa s týmto miestom.

Už vie, kde je.

Vie, čo sa tam deje.

Vie, že môže požiadať o pomoc.

Vie, že jeho telo nebude predmetom hodnotenia.

Vie, že aj v tejto intímnej situácii môže zostať jeho dôstojnosť zachovaná.

A predovšetkým:

už je to trochu aj jeho priestor.

Preto keď počas adaptácie počujeme:

"Na toaletu tu nechcem,"

nemusíme hneď bojovať o to, kto rozhodne.

Môžeme sa najskôr pýtať:

"Čo potrebuješ, aby si sa aj tu cítil dostatočne bezpečne?"